23.12.16

Padol na absolútne dno, dnes pomáha vstávať iným

Foto: Veronika Janušková

Ondrej Hubičák bol obyčajný chalan. Vyrástol v rodine s dvomi bratmi, mal rád turistiku a užíval si bežný stredoškolský život. Po vojne začal pracovať ako krčmár. Tam mu zachutil alkohol. Až tak, že o niekoľko rokov sa z neho stal človek bez vôle, bez rodiny, bez priateľov, bez domova.

Nastal však zlomový bod, keď si povedal, že toto nie je život, ktorý chce žiť. Bol to náročný proces, ale vďaka pevnej vôli a podpore okolia dosiahol čiastkové víťazstvo. Abstinuje, pomeril sa s rodinou a dnes pracuje ako sociálny pracovník v neziskovej organizácii Oáza – nádej pre nový život. Bezdomovci ho akceptujú – veď bol kedysi jedným z nich. Kolegovia si ho vážia – v každej situácii sa naňho môžu spoľahnúť.

Metla ľudstva

„Nemyslel som si, že raz sa toto stane aj mne,“ začína rozprávanie mladý muž so smutnou minulosťou. „Alkohol mi zachutil už keď som začal robiť v krčme. Potom ma kamarát presvedčil, aby sme išli podnikať. Robili sme plastové okná. Viete si predstaviť, že za mesiac zarobíte štyridsať tisíc korún?“

Ondrej mal zrazu okolo seba kopu kamarátov. Hlavne krčmových, ktorí vycítili, že mladý muž je pri peniazoch a neľutuje platiť rundy. V tom čase neriešil, že alkohol sa stáva nevyhnutnou súčasťou jeho života.  

Po niekoľkých rokoch už neodišiel do práce bez toho, aby si nedal pár pohárikov, ktoré zapil pivom. Aby vyrovnal hladinu a mohol vôbec fungovať. Domov chodil večer, nikdy triezvy. Ráno sa potužil a prežil deň, aby sa zopakoval rituál, ktorý ho dostal do pekla závislosti.  

Bolo len otázkou času, kedy príde o prácu. Opitý syn trápil aj rodičov. „Otec ma nikdy nebil, ale v ten večer sme sa pre alkohol pohádali a dostal som takú po papuli, až som skoro spadol,“ spomína na moment, kedy sa v afekte pobalil a odišiel z domu. Mal pocit, že mu ukrivdil celý svet. Išiel do krčmy. K svojim. 

Veľká časť Ondrejovho pracovného času patrí prevozu klientov či dovozu jedla. / Foto: Veronika Janušková
Foto: Veronika Janušková

Domov v lese

„Už si nepamätám, kde som spal prvú noc,“ pokračuje Ondrej v rozprávaní o ceste rozbehnutého alkoholika a ďalšieho člena v komunite bezdomovcov. „Viem len, že som prespával v lese... Vyrastal som tam, chodil som na turistiku. Mal som tam pocit istoty. Našiel som si vhodné miesto, postavil prístrešok a chodil som tam prespávať, zašiť sa pred svetom.“  

Už pil sám, kamaráti sa vytrácali. „Keď chce človek prežiť vonku, musí byť opitý, aby nerozmýšľal. Riešil som vtedy iba jedno – ako sa mi všetci otočili chrbtom,“ spomína už s nadhľadom prežitého.  

Tráviť noci v prístrešku v lese môže byť romantika. Kým je teplo. Keď príde búrka, vietor a zima, treba sa schovať. Pod most, do akéhokoľvek výklenku, ktorý aspoň trochu ochráni pred zlým počasím. Aj keď Ondrej prišiel o veľkú časť priateľov, poniektorí  ho neopustili. Občas mu doniesli jedlo, čisté šaty, deky, alebo ho pozvali domov osprchovať sa a dať si teplú večeru.   

Prac sa odtiaľ!

„Pamätám si, ako som raz stretol kamaráta, s ktorým som začal podnikať. Podišiel ku mne, dal mi pár drobných na autobus a povedal, aby som vypadol z KVP, lebo ma nemôže ani vidieť,“ pokračuje v rozprávaní o svojej ceste do bahna mladý, sympatický muž. Dotklo sa ho to, a neskôr, keď už bol „čistý“, chcel vedieť dôvod takejto prudkej reakcie zo strany kolegu a kedysi dobrého kamaráta. „Povedal mi, že sa nemohol pozerať na to, ako padám stále hlbšie.“  

Ondrej teda vypadol. Ku krstnej a jej rodine. Našiel si aj brigádu v lese. Pri ťažkej robote sa niekoľko pohárikov rýchlejšie spáli. Ale večer sa opäť opil, a tak sa vracal do dočasného domu. Hádky a výčitky boli opäť na dennom poriadku. Nebol ochotný dodržiavať pravidlá, a tak odišiel. Už ale nechcel žiť na ulici. Začínal mať pocit, že niečo zásadné musí v živote zmeniť. Kamarát mu poradil útulok v Bernátovciach. O niekoľko hodín už bol novým klientom a adeptom na lepší život. 

Si alkoholik!

Mal strechu nad hlavou a istotu, že bude mať každý deň teplé jedlo. Ale piť neprestal. „Ráno ma opitého pristihla sociálna pracovníčka Renátka. Pokrútila hlavou a povedala: Ondrej, vy ste zrelý na Skladnú (Centrum pre liečbu drogových závislostí, pozn, red.). 

Samozrejme, že som protestoval. Nepripúšťal som si, že som alkoholik. Utešoval som sa, že už predtým som vydržal týždeň-dva. Ale začal som piť znovu, lebo.... stále bol dôvod. Mal som vtedy ťažkú noc,“ spomína na jeden z rozhodujúcich dní vo svojom, na kúsky rozbitom živote.  

Ráno oznámil, že na liečenie pôjde. „Doteraz hovorím svojim klientom, že toto bol môj životný očistec,“ pousmeje sa Ondrej. „Nesmel som opustiť zariadenie. Makal som desať hodín denne v skleníku, kde sa augustové teploty vyšplhali na 40 stupňov. Vypotil som vtedy zo seba hádam všetok vypitý alkohol a rozhodol som sa, že to všetkým ukážem. Že nie som zbabelec a niktoš. Vyvrheľ a chudák, ktorý sa nevie postaviť na vlastné nohy,“ uzatvára jedno obdobie svojho života.

Ondrej sa okrem klientov stará aj o zatúlané psy. / Foto: Veronika Janušková
Ondrej sa okrem klientov stará aj o zatúlané psy. / Foto: Veronika Janušková

„Za všetko si môžem sám“

Šesť týždňov na liečení Ondrejovi otvorilo oči. V skupine boli riaditelia firiem, lekárky, robotníci i bezdomovci. Všetci na jednej lodi. „Tam som pochopil, že za všetko, čo sa v mojom živote stalo, môžem ja. Mal som čas prebrať si celý svoj život a nabrať silu napraviť ho,“ hovorí o svojom obrátení sociálny pracovník. 

Niekedy pevné odhodlanie na zmenu spustí lavínu nečakaných situácií. Dostal ponuku pracovať v zariadení. Bol pracovitý, zodpovedný a vedel si získať ľudí prirodzeným rešpektom. Vedel pochopiť myslenie svojich klientov. A napriek tvrdému vystupovaniu mal láskavé srdce. „Pamätám si na jedného z našich klientov, Ferka,“ pousmeje sa Ondrej. „Celý život pomáhal na gazdovstvách okolo Barce. Prišiel k nám umrieť. Nevážil hádam ani 40 kíl, a tak som ho na rukách nosil von, aby si mohol dať obľúbenú cigaretku. Bol u nás sotva dva týždne a zomrel,“ uzatvoril jeden zo smutných príbehov.

Návrat domov

„Vedel som, že to raz musím urobiť. Našiel som si číslo otca, zavolal a opýtal sa, či môžem prísť,“   pokračuje mladý muž. „Veľa vecí sme si vysvetlili. Vedel som, že im môžem sľúbiť, že tam už nikdy neprídem opitý.“ Aj keď mu rodina odpustila, sám sebe zatiaľ neodpustil. „Pán farár Gombita mi hovorí, že by som mal. Ale ja si myslím, že ešte neprišiel ten správny čas. Ten zlom, keď budem vedieť, že som všetko zlé odčinil. Ešte sa v tom musím podusiť. Alebo prejsť takým očistcom, ako vtedy v skleníku,“ uzatvára s úsmevom ťažkú tému.

Smutné Vianoce

„Počas Vianoc je v zariadení rušno. Máme omšu, slávnostný obed, večer niečo dobré pod zub a aj niekoľko darčekov si klienti nájdu pod stromčekom,“ opisuje najkrajší sviatok v roku v zariadení pre bezdomovcov.  

Ale ostatné roky som si všimol, že večer sa všetci stiahnu do seba. „Aj ja som to robil. Išiel som do izby, akože čítať knihu. Ale celý večer som rozmýšľal, čo asi robia rodičia a bratia. Ako spolu večerajú, trávia spolu čas a že im možno aj chýbam. A asi o tom hútajú aj naši klienti. O svojich najbližších.“

Janka Fedorová
Foto: Veronika Janušková

DNES
Zdieľať článok:

Newsletter

Prihláste sa na odber newslettra a odoberajte novinky z KOŠICE:DNES

Diskusia
0

Používaním stránok KOŠICE:DNES.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.Viac info

súhlasím