13.01.15

Požiar galérie pred 30 rokmi zničil 1030 výtvarných diel a umeleckých predmetov

Jesenský
Mikuláš Jesenský
zástupca šéfredaktora denníka
Zdieľať:
KOŠICE - Sobota 12. januára 1985 sa zapíše najčiernejšími písmenami do dejín Východoslovenskej galérie (VSG). O štvrť na štyri popoludní vypukol v depozitári na Šmeralovej (dnešnej Poštovej) ulici mohutný požiar s katastrofálnymi následkami. Plamene nezvratne zničili 1030 výtvarných diel a umeleckých predmetov nevyčísliteľnej hodnoty, ďalšie stovky vzácnych prác vážne poškodili. [caption id="attachment_71020" align="alignleft" width="209"]
Mária Kostičová.
Mária Kostičová.[/caption] Na tragédiu pre celý umelecký svet na východnom Slovensku si dodnes živo spomína bývalá zástupkyňa riaditeľa a vedúca odboru správy zbierok VSG Mária Kostičová. Text, ktorý uvádzame, je súčasťou pripravovaného autorského materiálu Od výstavy k výstave, v ktorom zachytáva výtvarný život na východnom Slovensku od začiatku 70. rokov.

HASIČSKÉ CVIČENIE

Na jeseň v roku 1984 sme v galérii absolvovali povinné hasičské cvičenie. Prišli hasiči, trénovali sme prácu s hasiacimi prístrojmi, oni skúšali nás a dosť nás potrápili s kľúčovým režimom v depozitároch v prípade nejakej havárie. Ako vedúca oddelenia archivácie a správy zbierok, pod ktoré depozitáre patrili, som sa zasmiala. Vraj, načo odomykať dvere, keď máte sekerky... Veliteľ hasičov, ktorý nás školil, upozorňoval, že stať sa môže hocičo. V tej dobe sa v Košiciach vyskytlo viacero prípadov výbuchu plynu. Mala som pocit, že nás sa to netýka. My sme predsa v galérii plyn zavedený nemali, všetko fungovalo na elektrinu.

DIVNÁ ZIMA

Zima v roku 1984 a 1985 bola divná. Všetko zamrzlo, potom prišiel odmäk, znova mráz a - na problémy bolo zarobené. Už v lete ľudia cítili v uličke, z ktorej viedol bočný vchod do galérie, plyn. Boli to vraj hlásiť aj na národnom výbore. My sme ho cítili tiež, ale mysleli sme si, že zápach ide z kotolne protiľahlej diétnej reštaurácie Tatra. Bol začiatok roka 1985, finišovali sme na koncoročnom vyhodnocovaní činnosti, naháňali sme tlač plenérového katalógu, zároveň autor jeho grafickej úpravy a v jednej osobe správca zbierok Štefan Schmidt, mal vybrať obrazy na výstavu Košického okruhu pre galériu v Nitre. Plánovali po ňu prísť v piatok 11. januára. Našťastie, pre zlé cesty a kolíziu preložili príchod na pondelok. Ešte v piatok popoludní obrazy na výstavu v Nitre neboli vybraté. Požiadala som kolegu Schmidta, ktorý medzitým riešil iné problémy, aby prišiel výber diel dokončiť v sobotu. Bola by hanba, keby Nitrania museli čakať.

POPLACH

V sobotu poobede rodina sa šla sánkovať, ja som si sadla k televízoru... Zo spánku ma vytrhol telefón. Volala Magda Grošková, manželka vedúceho umelecko-historického oddelenia galérie Imra Groška, aby som okamžite išla do galérie. Vraj tam horí. Neverila som. Rozospatá som šomrala, že to si teda hasiči našli naozaj vhodnú dobu na cvičný poplach. Ona na to, že Imro už odišiel s riaditeľom. V momente som sa prebrala, nahádzala na seba šaty a skratkou cez Starú nemocnicu som bežala na autobus. V duchu som si premietala možné príčiny požiaru. Cigaretové ohorky v koši som zamietla - bola sobota, od piatku by sa už boli vznietili. Alebo žeby nejaký zabudnutý zapnutý elektrický varič? Pri veľkej pošte som vystúpila z autobusu a bežala ku galérii. Ulicu zablokovalo policajné auto, ponad ktoré som videla z okien depozitárov šľahať obrovské plamene. Spomínam si, že som ako v mrákotách vysypala na kapotu auta obsah kabelky, lebo som nevedela napochytro nájsť občiansky preukaz. Policajti ma pustili, až keď sa presvedčili, že som pracovníčka galérie.

SLZY ZÚFALSTVA

Bočná brána galérie bola otvorená, prebehla som cez nádvorie do prednej budovy, tam som našla stáť Imra Groška. Padli sme si do náručia a obaja sme plakali od zúfalstva. Pri nás stál vysoký policajt. Tiež plakal. Neskôr som sa dozvedela, že práve vchádzal do uličky, keď sa ozval výbuch. On ohlásil požiar, keďže galéria ostala bez elektriny a telefonického spojenia. Situáciu mi neuľahčovalo ani vedomie, že v galérii bol asi aj kolega Schmidt, ktorý mal vyberať diela na výstavu v Nitre. Ktosi si spomenul, že náš elektrikár sa bol poobede pozrieť, či je kúrenie v poriadku - možno aj on bol pri výbuchu. Opantala ma hrôza. V tom sa zjavil vedúci výstavného oddelenia Laco Rusnák v závese so Štefanom Schmidtom. Neuveriteľne mi odľahlo. Štefan čakal doma na príchod mamy, ktorá sa mala postarať o staršiu dcérku, kým bola manželka v pôrodnici. Našťastie, meškala.

SKAZA

Pomaly sa začali zbiehať galerijní pracovníci. Čakali sme, kedy hasiči dohasia, aby sme išli zachraňovať, čo sa dá. Budova bola zo všetkých strán obkolesená policajtmi, na pomoc hasičom prišli aj vojaci. Vtedajší primátor Rudolf Schuster koordinoval záchranné práce, zabezpečil banských záchranárov z magnezitky, lebo hrozilo zrútenie stropov. Stretla som tam aj veliteľa, ktorý nám robil požiarne školenie. Trpko som mu pripomenula kontrolu kľúčov: “Vidíte, nebolo treba odomykať, dvere sa samé otvorili." V miestnosti, v ktorej som 24 hodín predtým sedela, bol kráter, statika budovy bola, samozrejme, narušená. Železné okenice sa našli v reštaurácii naproti galérii. Dvere z hlavnej miestnosti depozitára aj s mrežami skončili v protiľahlej stolárskej dielni.

DEPOZITÁR

Kým požiar uhasili, čakali sme, čo sa bude diať. Až večer okolo šiestej, takmer dve hodiny po výbuchu, hasiči dovolili kolegovi Schmidtovi vojsť do depozitárov cez okno z uličky, aby im ukázal, kde sa nachádzali diela. Všade bolo plno dymu, sem-tam bolo ešte vidno plamienky, keď mi podal prvý obraz - Aranyossyho Podobizeň mníšky. Ešte stále bol horúci, začadený... Ten obraz sa mi vždy veľmi páčil, ale odvtedy je pre mňa ikonický. Niesla som ho okolo budovy – bola obkľúčená vojakmi, stáli tam požiarnické a policajné autá – keď som videla cez ulicu od električky utekať kunsthistoričku Evu Gottliebovú. Hrdo som jej relatívne zachovaný obraz ukázala... Ani mi nenapadlo mi, že z tých priestorov veľa takýchto nevynesieme.

ZÁZRAK?

Po krátkej chvíli sme museli prerušiť ratovanie diel. Hrozilo zrútenie klenby. Do depozitu nastúpili banskí záchranári s výstužami. Napadlo mi, že kým sa nemôžu vynášať diela z priestorov zasiahnutých požiarom, mohli by sme vynášať zbierky zo susediaceho depozitáru. Dvere boli síce neporušené, ale voda, para z hasenia a dym sa určite dostali dnu. Obrátila som sa na primátora Schustera, aby nám dal k dispozícii niekoľko vojakov a spolu s kolegami sme sa pustili do vynášania diel. Olejomaľby sa nám podarilo zachrániť pred poškodením. Pri spomienke na podmienky, v akých sme sa pohybovali – na zemi mreže, sutina, elektrické káble, voda, sa však dodnes čudujem, že sa nikomu nič nestalo. Zázrak!?

TORZÁ

Pred očami mám ďalší výjav – v popredí prehrabávajú Laco Rusnák a Pišta Roskoványi horúci popol, hľadajú plastiky, či aspoň ich zbytky, za nimi od dymu kašľajúci Schmidt vyberá z regálov obrazy, či skôr - len torzá. Časť pracovníkov odišla počas noci domov, pár nás ostalo do rána – zachraňovať, čo sa dá i pietne bdieť pri pozostatkoch zbierkového fondu. V nedeľu o ôsmej ráno sme sa všetci opäť zišli. A začala sa úmorná práca so zbierkami. V bojových podmienkach, v zime, pri zlom osvetlení. Skončili sme 27. marca 1985 vypracovaním Záverečného zápisu. Sumár bol strašný. Požiar navždy ukrojil zo zbierkového fondu Východoslovenskej galérie v Košiciach 1030 diel.   FOTO: ARCHÍV VSG FOTO: Ivan Fleischer

Newsletter

Prihláste sa na odber newslettra a odoberajte novinky z KOŠICE:DNES

Váš osobný údaj (e-mail) bude spracovaný podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislativy. Stlačením tlačidla dávate súhlas so spracovaním pre zasielanie našich e-mailových noviniek (nové články, reklamné správy) po dobu max. 5 rokov. Svoj súhlas môžete kedykoľvek zrušiť cez tlačítko "odhlásiť sa z newslettra" v každom e-maile.

Diskusia

Používaním stránok KOŠICE:DNES.sk súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.Viac info

súhlasím