Komentár Dušana Karolyiho: Kočner a Rusko ako poslovia spravodlivosti

Pred takmer pätnástimi rokmi som si povedal, že nebudem voliť dovtedy, kým nejaká strana nepríde so záväzným (do vlády pôjde len s podmienkou, že sa bude realizovať), v jasných krokoch rozpracovaným programom, čo nastolí generálnu vymožiteľnosť práva, stíhanie zločincov, ktorí si užívajú beztrestnosť a vyčistí korupciou prešpikovanú políciu, prokuratúru a súdy. 

Pokrivenú spravodlivosť som vnímal ako existenčnú otázku krajiny (podobne ako bezpečnosť, zdravotnú starostlivosť, mieru nezamestnanosti, rast životnej úrovne). Ale na obzore nebol nik, kto s tým vie a môže pohnúť. 

Bolo to v čase, keď moc po roku 2006 pevne uchopili Fico, Mečiar a Slota. Dve predchádzajúce reformné vlády Dzurindu urobili významné veci pre Slovensko a jeho budúcnosť, ale “krvavé paprče“ mečiarovcov ostali nepotrestané a Dzurinda sa dokonca tesne po voľbách 2006 chystal vládnuť v koalícii aj s Mečiarom. Napokon ho Fico predbehol.

Ak by v ére Mečiarovho HZDS (1994 - 98) alebo aj roky potom polícia, prokuratúra a súdy fungovali aspoň tak ako teraz, mnoho jeho nominantov v štátnych podnikoch, na úradoch, ministerstvách... by rovnako ako dnes smerákov vynášala NAKA (resp. jej policajná predchodkyňa) v putách. Bol by som prekvapený, keby predseda - vnímal som ho ako šéfa organizovanej skupiny - ostal mimo. A tento človek s extrémne špinavou minulosťou sa zrazu (2006) znova dostal do vlády. Mimochodom, priniesol tam so sebou Harabina ako ministra spravodlivosti... 

Párkrát som nevolil, no dlho mi to nevydržalo napriek tomu, že strany so spomínaným programom ako top prioritou som nevidel. 

Až smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej dala do pohybu tento zatuchnutý kolos. A potom Kočnerova Threema a vlaňajšie voľby.

Pokračovanie článku je na ďalšej strane.