Trauma môže zmeniť celý život jedinca
V živote človeka existujú okamihy, kedy sme doslova vrhnutí do úplne nečakaných situácií. Tie sa nám vryjú hlboko do pamäti ako nočná mora. Traumy si často pamätáme do konca života a dlho sa s nimi vyrovnávame. Viac nám o traume povedal klinický psychológ a psychoterapeut Martin Čižmárik. „Trauma je široký pojem, pod ktorým sa v klasickej somatickej medicíne chápe akýkoľvek zásah do organizmu, ktorý vedie k narušeniu jeho celistvosti a neporušenosti,“ hovorí Martin Čižmárik. „Psychické traumy sa často liečia horšie než tie telesné, pričom traumy získané v ranom detstve môžu spravidla ovplyvňovať celý život jedinca. Príkladmi psychických tráum môžu byť týranie, znásilnenie, zneužívanie, vojny, prírodné katastrofy…“ Spoločným javom tráum je silný otras organizmu, na ktorý človek nebol pripravený. „Tento otras môže časom sám odznieť alebo môže spôsobiť dlhotrvajúce psychické problémy. Ľudia sa veľmi líšia v tom, aké udalosti vnímajú ako traumatické a aké nie. Pre niekoho môže byť strata zamestnania silne traumatizujúcim zážitkom, zatiaľ čo pre iného môže byť vyslobodením. Alebo smrť storočnej babičky, ktorá je pre všetkých zúčastnených viacmenej očakávaná. Naopak, prichádza často aj nečakaná smrť v plnom rozpuku života. Náhle, bez varovania.“ Reagujeme v štádiách Na zraňujúcu stratu blízkej bytosti, na zistenie, že mám rakovinu, alebo na inú traumatickú udalosť, reagujeme v štádiách. „Najskôr prichádza šok a popretie – ´to nemôže byť pravda´, ´ráno sa prebudím a zistím, že sa mi to iba zdalo´. Šok vystrieda hnev, podráždenosť a výčitky – ´prečo práve ja?´. V tretej fáze človek vyjednáva – že bude dodržiavať liečbu, vyjednáva s Bohom, že dá na charitu… ak sa uzdraví. Túto fázu vystrieda depresia – stiahnutie sa, spomalenie, poruchy spánku, beznádej, apatia, samovražedné myšlienky. Až nakoniec príde prijatie – dotyčný prijme skutočnosť, že smrť je nevyhnutná a akceptuje jej bezvýnimočnosť,“ vysvetľuje psychológ. Vyžaduje si to čas Prechod týmito štádiami si vyžaduje čas. „Od úmrtia musí uplynúť určitá doba, než je postihnutý schopný akceptovať, že smrť naozaj prišla, že to nešťastie, ktoré bolo aj napríklad avizované dlhou chorobou, sa proste stalo realitou.“ Prirodzená smrť je súčasťou normálneho života a patrí k nemu. „Čím je však smrť krutejšia, predčasnejšia, nespravodlivejšia a nečakanejšia, tým väčšiu stopu v psychike blízkych spravidla zanechá. Zosnulý žije v ich mysliach ďalej, spomínajú na neho, býva zabudovaná do ich svedomia. Pýtajú sa sami seba ´čo by na to povedal?´ A aj keď sa po nej život vracia do normálnych koľají, trauma sa stane súčasťou ich bytia.“ Vytesnenie udalosti Ľudia sú však aj svedkami nešťastí, ktoré končia tragicky. „Pokiaľ ide o svedkov hrozného a neočakávaného činu, mnohokrát sa u nich s väčším či menším odstupom rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD). Jej príznakmi sú opätovné zážitky onej udalosti, poruchy spánku, poruchy sústredenia, podráždenosť, depresia, vyhýbavé správanie, keď nenasadnú po autohavárii do auta… PTSD si často vyžaduje liečbu, ktorá – ak je správne vedená – môže byť úspešná. U časti prípadov príznaky odznejú, u iných však dôjde k chronifikácii a zmene osobnosti.“ Jedným z obranných psychických mechanizmov je vytesnenie hrozného obsahu do nevedomia, či jeho ´obalenie´, tak, aby nenarušoval bežné fungovanie. „Napriek týmto technikám však u postihnutých väčšinou následky tráum pretrvávajú, najčastejšie v podobe neurotických príznakov. Stručne povedané – šanca žiť a fungovať ďalej je veľká. Šanca zabudnúť záleží na schopnosti udalosť vytesniť.“ Neriešiť to sám Čo teda robiť, ak sa nám stane v živote niečo neočakávané? „Ak niečo silne zasiahne naše prežívanie, psychiku aj telo, je potrebné neuzatvárať sa do svojho vnútra, ale vyhľadať odbornú pomoc. Je to síce náročné a neraz rozprávať o takomto zážitku veľmi bolí, ale snažiť sa všetko vyriešiť sám spravidla neprináša želaný výsledok. Nezriedka sa situácia iba zhorší.“ Samostatnou kapitolou sú úmrtia slávnych ľudí Nedávno bolo výročie tragickej smrti obľúbeného Paľa Demitru. Bola to akási národná trauma? „Úmrtia slávnych ľudí nás prinútia aspoň na chvíľu sa zastaviť a uvedomiť si, aký je život pominuteľný. Zďaleka sa nejedná o traumu, respektíve významnú životnú krízu v pravom psychologickom zmysle. Trauma má totiž priamy súvis s človekom. Teda buď sa niečo závažné stane jemu samotnému, alebo jeho najbližším, prípadne je svedkom tragédie, čo v tomto prípade až tak veľmi neplatí.“
Pomáhajú ľuďom
V Košiciach je vytvorený krízový psychologický tím organizovaný Psychosociálnym centrom. Zasahoval napríklad v roku 2008, kedy havaroval autobus v Chorvátsku, alebo v roku 2010 počas rozsiahlych povodní v Krásnej a Nižnej Myšli. Tento intervenčný tím poskytuje odbornú psychologickú pomoc a podporu obyvateľom, ktorí sa dostanú do náročných životných situácií, ktoré by sami zvládali veľmi ťažko.
Foto: Shutterstock