Ako policajný riaditeľ nechal oholiť vážených občanov

Na mieste domu so svetlou secesnou fasádou (Hlavná č. 22) stáli pôvodne dve budovy. Z dvojposchodovej budovy sa až dodnes zachovala renesančná brána so sedíliami. V polovici 19. storočia sa ako majiteľ uvádza zeman Imrich Szentimrey. Ten tu však nebýval a po roku 1860 sa jeho majiteľom stal zámožný občan mesta Karol Freyberg pôvodom z Prahy…

Raz týždenne, každý štvrtok, nájdete v našich novinách vzácne historické pohľadnice a fotografie, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov. Dlhodobý seriál poskytne milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. A navyše, rovnaké budovy, ulice, parky si budete môcť porovnať s ich súčasným stavom.

Projekt vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa historických pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. Veríme, že seriál vám pomôže zorientovať sa v spletitých dejinách Košíc a prispeje šíreniu lokálpatriotizmu, ktorý je jednou z charakteristík nás, Košičanov.

Na mieste domu č. 20 (druhý zľava na snímke hore) boli v stredoveku tiež dva domy. Koncom 18. storočia boli spojené a ich prestavbou vznikla klasicistická budova, ktorej majiteľom v polovici 19. storočia bol Abrahám Szabonya, po ňom jeho syn Vojtech. Po porážke revolúcie v roku 1849 bolo v budove aj c. k. policajné riaditeľstvo.

Ako policajný riaditeľ tu v rokoch 1853 – 1867 pôsobil Viliam Marx. Bol vo svojej funkcii síce spravodlivý, ale aj nadmieru prísny. Za akúsi neprístojnosť nechal oholiť brady váženým občanom, medzi ktorými boli aj príslušníci šľachty. Za toto ich zneváženie sa jeden z nich, dvorný radca, c. k. komorník a poslanec maďarského parlamentu gróf Henrich Zichy sťažoval na vyšších úradoch vo Viedni. Tie zasiahli a Marxa to stálo okamžitú stratu funkcie. 

Po roku 1860 sa majiteľom domu stal Szabonyov zať, advokát Štefan Szilicz. Jeho vdova Helena ho predala v roku 1891 Košickej ľudovej banke, ktorá na jeho mieste ešte v tom istom roku postavila svoju novú dvojposchodovú eklektickú budovu. Na prízemí boli obchodné priestory. Zo severnej strany mal svoju predajňu koženej galantérie Herman Szántó. Južne od vchodu bol obchod s klobúkmi a módnymi doplnkami Leopolda Tardosa a vedľa lahôdky Róberta Bisterszkého. Po roku 1948 tu bola aj pokladnica a sídlilo tu viacero roľníckych ustanovizní. Tu bola filiálka Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu, kancelárie Spolku statkárov, Pasienkového inšpektorátu, predajňu produktov a semien tu malo aj Centrálne roľnícke družstvo. Budova tým získala označenie „Roľnícky dom“. Po roku 1918 boli na prízemí súčasne predajňa obuvi Ernesta Berkovicsa a obchod s obuvou Šimona Zopfa. Od 70. rokov až donedávna tu bola predajňa Dielo s ponukou výtvarných diel a z južnej strany obchod Farby-laky.

Nenápadný dom vľavo (Hlavná č. 18) si svojimi rozmermi uchoval charakter pôvodnej zástavby z konca 14. storočia. Bol niekoľkokrát prestavaný. V 17. storočí patril šľachtickému rodu Semsey, od polovice 18. storočia rádu premonštrátov z Jasova. Pred rokom 1850 bol už jeho majiteľom mestský radca a advokát Gabriel Várjon, po ňom do roku 1894 jeho žena Lujza, rod. Heimová. V tých rokoch bola fasáda domu eklekticky upravená. Potom bol majiteľom advokát, neskôr hlavný mestský prokurátor Dr. Bartolomej Ganczfried, po ňom až do roku 1941 jeho žena Karolína. Od roku 1876 mal v dome kaviareň Lorenz (Vavrinec) Seiler, ktorého meno sa objavilo na staršej vrstve omietky pod okennou rímsou pri nedávnej rekonštrukcii fasády. Tento starý nápis bol zakonzervovaný a ponechaný. Od konca 19. storočia boli na prízemí predajne s koženými výrobkami. Ako ich majitelia sa vystriedali Leopold Kóth, Samuel Schiller, Žigmund Schiller a jeho nástupcovia. Pred rokom 1991 tu bola dlho predajňa lacných odevov, v pasáži sú zo starších čias dodnes priestory fotoateliéru.

(SEN)
foto: archív Ján Gašpar, Iveta Vaculová