Autor Slavína v Košiciach

Minulý mesiac sme si pripomenuli štvrťstoročie úmrtia vynikajúceho slovenského sochára Alexandra Trizuljaka  (1921 – 1990).

Jeden z najtalentovanejších skulptorov svojej generácie v Československu, autor velebenej i zatracovanej sochy víťaza na Slavíne, zanechal trvalé stopy aj v Košiciach.

Grandiózny projekt

Kým v 50. rokoch minulého storočia socializmus v Šaci staval prvé slobodárne a zastavovala sa výstavba HUKA (Hutníckeho kombinátu, z ktorého sa vykľul prvý, neúspešný pokus vybudovať železiarne), v Bratislave vtedy riešili (okrem iného) pamätník venovaný osloboditeľom mesta, vojakom Červenej armády. Rodil sa projekt grandiózneho monumentu Slavín, ktorý je dominantou Bratislavy i teraz.

Nad stvárnením sochy na vrchole pylóna vtedy dumal mladý, talentovaný výtvarník Alexander Trizuljak. Výsledkom jeho práce je 11-metrová postava, z ktorej vyžaruje víťazstvo. Vojak s rozvinutou zástavou vo vetre hrdo a šťastne napreduje stúpajúc po rozlámanom hákovom kríži.

Víťazstvo

Socha musela byť premyslená tak, aby zaujala pri pohľade z ľubovoľnej strany a rovnako pri pohľade zdola. Nie každý však vie, že v socialistickej dobe tento vojak predstavoval archanjela Michala, ktorý je na čele víťazného nebeského vojska.

Dielom Víťazstvo (1958 – 1960) sa Alexander Trizuljak začlenil medzi popredných sochárov Československa. Bola to zároveň majestátna bodka za jeho realistickou tvorbou, vtedy už chcel skúšať ďalšie levely sochárskej práce.

Pratvary

Kamene, ktoré zočil na pobreží Čierneho mora, ho inšpirovali na odlievanie torz podobných tvarov z lešteného kovu. Venoval sa tomu v rokoch 1961 – 1965.

Jedno Torzo je na 2. poschodí polikliniky vo vstupnom areáli hutníckej fabriky U. S. Steel, iné v areáli technickej univerzity. Takéto pratvary svojou jednoduchosťou dávajú priestor fantázii, pocitom i náladám diváka.

Kovové prázdno

Kontrastom k nim sú kovové plastiky inšpirované technickou civilizáciou, ktoré Trizuljak vytváral v druhej polovici 60. rokov. Opakuje sa v nich motív prázdna uzavretého v hmote kovových pásov.

Takéto Variácie na železo II. nájdeme pred spomínanou poliklinikou. Rytmus opakujúceho sa motívu je hlavnou črtou osemmetrových plastík Večnosť I. a Večnosť II., ktoré vytvoril v Košiciach na Sympóziu v kove v roku 1968. Zakladal ho spolu s košickým kolegom Jurajom Bartuszom.

Tvorbu v kove bral tak vážne, že ako jeden z mála sochárov si spravil aj zváračský kurz. Ďalšiu kovovú plastiku uvidíte len ťažko, ak nepracujete v železiarňach.

Keď nebol na železiarenskom sympóziu, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Hoci bol docentom, v roku 1972 z nej musel v rámci normalizácie odísť. Jeho diela nájdete aj v kostoloch dokončievaných v 70. rokoch. V roku 1985 zaslúžene dostal titul zaslúžilý umelec. Ponovembrovú slobodu si užili skôr jeho diela než on.

Foto 1: Veronika Janušková

Foto 2: TASR