Dobrý deň, socha!

Ako malý chlapec som zdolával Súhvezdie Veľkého voza vo vtedajšom Parku generála Petrova (v dnešnom Mestskom parku). Považoval som ho za nesériový typ preliezky… (To však nie je dôvod, prečo ho tam už nenájdete.)

Sôch, ku ktorým mám citový vzťah a ktorými sa rád chválim počas potuliek mestom, je v Košiciach neúrekom.

Rande pri maratóncovi, sľub u Gottwalda

Pestrofarebné Vanekove reliéfy na vonkajšej stene napravo od hotela Hutník (Yasmin) spúšťali vo mne Pavlovove reflexy. Evokovali vo mne farby pudingov v interiéri cukrárne za stenou, ktorá bola, pre také prípady ako ja, otvorená aj v nedele už za socializmu. Rande sme si dávali bez GPS, pri maratóncovi. Dobre sme vedeli, že neujde. Keď sme skladali zväzácky sľub na Hlavnej ulici pri vedeckej knižnici, zhora nás sledoval Klement Gottwald. Nebol jediný, kto to robil. Sochy z Immaculaty boli nižšie, prívetivejšie a pre istotu neudržiavanejšie…

Dotknite sa Jakobyho, prisadnite k Máraiovi

Potom sme zabojovali za rovnosť. Dodržali ju len sochy, keďže väčšinou zliezli z piedestálov. Skvelý košický maliar Július Jakoby akoby splynul s davom, ale nie psychózovite. A s predstihom desaťročí zostáva pripravený na pouličné selfie s ním. A svetovo uznávaný spisovateľ Sándor Márai zas v kuse pozýva prisadnúť si. Odkedy som si prečítal i prezrel knihu Miroslava Horníčka Dobrý den, socho!,  Košice sami nimi zaľudnili, či vlastne „zasošili“.  A zrazu som videl fasády plné zasnených secesných diev. Atlasov, ktorí udržia aj plne naložený balkón bez toho, žeby predtým chodili do posilky.

Z Dómu sa škeria netvory. Už viem, že tak chránia kostol. Zelený mužík s nadhľadom drží svoje tajomstvo. Príšerky sa bavia viac na ľuďoch, než oni na nich. Stovky postáv a tvárí. A pomedzi to kilometre kvetinových festónov udržujú ulice nonstop v slávnostnej nálade.

Naša pýcha

Zapátral som, kto je za košickými sochami. Spoznal som ateliéry sochárov Jána Mathého i Arpáda Račka. Prehŕňal som sa dokumentmi z medzinárodného Sympózia v kove. Zistil som, že armády občas búrajú sochy predchodcov. Po tom všetkom sú mi košické sochy vzácnejšie každým dňom. Keď ich ukazujem turistom, priam sa nimi chválim. A v nestrážených chvíľach sa im líškam svojím kamenným pohľadom. Nech sa v Košiciach cítia byť vítané.

Foto: Veronika Janušková