Hotel Čierny orol poctil návštevou aj cisár Jozef II.

Aj ďalšie dve známe budovy na Hlavnej ulici prežili zaujímavé príbehy. Máloktorý Košičan vie, že dom č. 25, ktorý je dodnes známy ako „Čierny orol“, postavili vedľa nového župného domu podľa projektu Jána Langera už v roku 1782, teda pred 235 rokmi. Bola to prvá účelová hotelová stavba v meste. Názov odvodili od habsburského čierneho orla, symbolu rakúskeho cisárstva, ktorý bol zobrazený aj na vývesnom štíte bývalého hotela…

Ako každý štvrtok, aj dnes vám ponúkame časom zožltnuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov. Dlhodobý seriál poskytne milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. Navyše, rovnaké budovy, ulice, parky si môžete porovnať s ich súčasným stavom.

Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. Veríme, že seriál vám pomôže zorientovať sa v spletitých dejinách Košíc a prispeje šíreniu lokálpatriotizmu, ktorý je jednou z charakteristík nás, Košičanov.

V Hoteli Čierny orol sa ubytovali viaceré vzácne návštevy Košíc. Napríklad, 4. júla 1783 cisár Jozef II. a jeho suita, o dva roky neskôr známy maďarský jazykovedec a politik Ferenc Kazinczy a v roku 1845 jeden z najväčších maďarských básnikov Sándor Petőfi. Z uličnej strany hotela boli ubytovacie miestnosti a jedáleň, v druhom trakte ďalšie izby, stajne a voziareň. 

Po porážke maďarskej revolúcie, v časoch Bachovho absolutizmu, až do roku 1879 slúžil bývalý hotel ako civilná župná väznica, kde väznili aj revolučného maďarského básnika Mihálya Tompu. Pobyty Kazinczyho, Petőfiho a Tompu pripomínali pamätné tabule odhalené pod balkónom po oboch stranách vchodu v roku 1901 až 1904 a ako politicky neprijateľné ich odstránili v roku 1945. Na fasáde v oblúku niky bol maďarský nápis s Kazinczyho slovami: „V jazyku žije národ.“ Po roku 1918 ho odstránili, obnovili v roku 1941 a v roku 1945 opäť odstránili.

Od roku 1873 objekt slúžil ako obytný dom, ale aj ako obecná meštianska škola do roku 1896. Na prízemí z uličnej strany zriadili predajne. Po vojne tu bolo papiernictvo a od 60. rokov niekoľko desaťročí predajňa drogérie. Severne od vchodu bola od začiatku 20. storočia tiež predajňa konfekcie s umelecky znejúcim názvom „Kassai Louvre“, po roku 1918 tu bola prvá košická predajňa obuvi Tomáša Baťu.

Od konca 70. rokov plánovali v objekte zriadiť expozíciu revolučných tradícií mesta Košice, potom expozíciu histórie košického športu. Plány po roku 1989 zrušili politické zmeny. Od roku 1992 tu sídli Krajský pamiatkový úrad.

Majiteľom domu na Hlavnej č. 37 bol v polovici 19. storočia Anton Sziravý. Z južnej strany bola asi do roku 1900 očná optika Viliama Kellnera. Potom boli majiteľmi domu bratia Jozef, Karol a Ľudovít Novellyovci. Jozef Novelly mal v dome aj svoj obchod s perníkmi a koženou galantériou, ktorý nahradil predajňu textilu. Už skôr sa novým majiteľom očnej optiky stal Viliam Kendi. V 30. rokoch dom kúpil advokát Mikuláš Pajor. V tom čase tu už namiesto galantérie bola predajňa ovocia, lahôdok a koloniálneho tovaru, ktorú vlastnil Andrej, Eduard a Imrich Hadenovci, a miesto očnej optiky holičstvo Zoltána Weisza. Začiatkom 40. rokov, ako to zachytila táto snímka, bola namiesto holičstva opäť očná optika Samuela Karpa. 

Lahôdky nahradila cukráreň macedónskeho Turka Izmaila Osmana. Po roku 1945 cukráreň vlastnil Azis Medlovič. Bol jedným z asi tucta balkánskych cukrárov, ktorí sa v 20. až 40. rokoch minulého storočia usadili v Košiciach. Z tejto starej generácie patrili k posledným Sali Bilalovič a tiež Maurem Reštovič, ktorý v meste ako zmrzlinár pôsobil až do svojej smrti v roku 1986. V kartuši medzi oknami fasády bola kópia Sixtínskej madony, zrejme dielo majiteľovho syna Acháca Aranyossyho z 90. rokov 19. storočia. Po čase maľba zanikla, v najnovších časoch bola však obnovená. Za oknami priečelia mal do roku 2004 svoju pracovňu s bohatou knižnicou významný historik Ondrej R. Halaga