Nech žije prvý máj!

Prvomájové sprievody pred Novembrom ´89 boli pre straníkov niečo podobné, ako pre veriacich Urbi et orbi vo Vatikáne. Len s tým rozdielom, že k pápežovi sa išlo dobrovoľne.

Dychová hudba hrala na Prvého mája, alebo Sviatok práce, pod balkónom už od šiestej ráno, stánky s občerstvením raz ročne ponúkali spišské párky a neodmysliteľné desaťstupňové pivo, ktoré malo aspoň sčasti otupiť naše zmysly pri dlhom čakaní, kým sa sprievod na Leninovej, dnešnej Hlavnej ulici pohne. 

[ad][/ad]

Povinná účasť

„Vstávaj, už je čas,“ povedal mi otec. Mal už za sebou ranné holenie a práve si viazal červenú kravatu na snehobielu košeľu. „Daj mi pokoj, nikam nejdem,“ povedal som a obrátil sa v posteli na druhý bok.

Účasť v sprievode bola povinná aj pre nestraníkov, nieto ešte pre členov Komunistickej strany Slovenska, v ktorej som bol i ja.

„Ty si sa zbláznil, ja, predseda strany, a môj syn nepôjde do sprievodu? Okamžite vstávaj,“ ukončil debatu otec.

Keďže sme pracovali v jednom podniku, do sprievodu sme išli vždy spoločne. Našťastie som nikdy nemusel niesť zástavu Sovietskeho zväzu, alebo podobizeň Husáka či Lenina. To by som musel vstať oveľa skôr. Tváril som sa, že sa chystám a so slovami, že prídem za ním, sme sa rozlúčili. 

Podniky sa do sprievodu radili podľa abecedy, a tak ZDROJ, kde som vtedy pracoval, išiel až na konci z Komenského ulice. Za nami boli už len Technické služby mesta Košice.

Čermeľ namiesto Leninovej

Do sprievodu som napokon nešiel, miesto toho som si išiel zabehať do Čermeľského údolia. Atletický štadión bol zavretý, keďže všetci, od vrátnika až po športovcov, museli ísť manifestovať na Leninovu ulicu. 

S predsedom strany, teda mojím otcom, som v ten deň už nehovoril, domov prišiel až večer opojený úspechmi robotníckej triedy…

Ráno mi bolo čudné, že otec neotvoril debatu mojej neúčasti v sprievode, ale myslel som si, že pravdepodobne aj zabudol, s kým včera oslavoval plnenie plánu na 120 percent. Súdruhovia však nezabúdajú, a tak to bolo aj na najbližšej straníckej schôdzi. 

[ad2][/ad2]

Ospravedlnená absencia

„Môžeš tu pred všetkými vysvetliť, prečo si nebol v prvomájovom sprievode? V sprievode, ktorý je oslavou úspechov našej komunistickej strany a jej vládnucej robotníckej triedy?“ opýtal sa ma pred plnou zasadačkou vlastný otec. To už som vedel, že ide do tuhého. Čakal som všetko, ale že vystúpi takto verejne?

„Chcem sa všetkým súdruhom, ktorí ste sa včera v chlade a daždi zúčastnili sprievodu, ospravedlniť. Na moju obhajobu však chcem uviesť, že aspoň raz v živote som chcel vidieť v televízii v priamom prenose prvomájové oslavy z našej drahej Moskvy.“

Otec za predsedníckym stolom očervenel ako námestie, na ktorom sa oslavy v hlavnom meste Sovietskeho zväzu konali. Zmohol sa len na jednu vetu.

„Myslím, súdruhovia, že v tomto prípade absenciu tohto mladého člena strany môžeme ospravedlniť.“

To, čo sa dialo v našom byte večer po príchode môjho otca domov, radšej nebudem komentovať.

[ad3][/ad3]