Prudko nostalgické košické kinosály

Keď sa vydá na nostalgickú jazdu hociktorý starý vláčik, je vždy plný. Podobne by hádam neprerobili ani multiplexy, keby prerobili jednu zo svojich kinosál na nostalgickú.

V nostalgických kinosálach by nielenže premietali staré dobré filmy, ale radové sedadlá by mohli jemne vŕzgať a mne osobne by neprekážalo ani jemné rapčanie imitujúce zvuk premietačky. Nepredával by sa tam popcorn…

Kino Hutník

Ale nemusím snívať, lebo jedna taká kinosála ešte existuje v košickej mestskej časti Šaca, netreba ju ani prerábať. Z jej kompletne zachovaného pôvodného dizajnu dýcha prudká nostalgia.

Už vo vestibule (ktorý je spoločný s pobočkou knižnice Jána Bocatia) vašu obuv privítajú polstoročné minidlaždičky a v sále poctivé linoleum. Potom si sadnete do jedného z 340 pôvodných radových sedadiel potiahnutých červenou koženkou. Do 60. rokov nás vracia aj kovová výzdoba i kazetový strop, vďaka ktorému je v tejto sieni perfektná akustika. Stále sú funkčné aj 50-ročné ťahy nad pódiom, šatne pod ním i retrobackstage.

Vďaka tomuto technickému vybaveniu je táto miestnosť viac než kinosála. I preto sa v nej vyskytli aj Karol Duchoň, Jana Kociánová, Richard Müller, Marián Labuda, Marián Čekovský, folklórny súbor Železiar, skupiny Desmod, Drišľak, miestny folklórny súbor Šačanka a mnoho iných.

Kino Hutník dali do prevádzky v roku 1966. Premietalo sa o 17. a 19. hodine. A pritom v Šaci fungovalo už od roku 1960 aj ďalšie kino – Mladá garda, ktoré však už zmenilo svoj look na nepoznanie, vrátane nového názvu Spoločenský dom.

Kino Hutník má už len presklené výkladné skrinky zvonku, jeho nápis sa nezachoval, no v spomínanom vestibule je obdĺžniková farebná mozaika, ktorá nádherne ilustruje jeho pomenovanie i teraz.

Kino Úsmev

Na Kasárenskom námestí za dnešným obchodným domom Tesco bolo kedysi vojenské kasíno. Neberme ho v gamblerskom slova zmysle, skôr to bolo niečo ako klub na voľnočasové vyžitie sa vojakov a najmä dôstojníkov. Podobné kasína mali v meste roľníci, Židia a iní.

Budovu vojenského kasína poznáme skôr ako kino Úsmev. Vlastne, keď začalo premietať za prvej československej republiky, v roku 1929, volalo sa Centrál. Premietalo aj počas 2. svetovej vojny a keďže vtedy Košice patrili Maďarsku, v roku 1942 ho premenovali na Vigadó, čo by sme do  slovenčiny preložili ako Veseliareň.

Od toho slova už asi nebolo ďaleko k povojnovému názvu kina – Úsmev. Kino, síce s troma rôznymi názvami, bolo kinom nonstop, dokopy 93 rokov. Za socializmu ho dokonca prerobili na širokouhlý formát, ktorý v Košiciach zvládali premietať len dve kiná: spomínaný Úsmev a kino Tatra na Hlavnej.

V roku 1969 sa v Úsmeve ešte fajčilo, čo sa vypomstilo, lebo to bolo príčinou požiaru. Následne ho vynovili. A potom ešte raz po Nežnej revolúcii, ba pridali k nemu aj útulné minikino Impulz. Keď bolo treba kino prerobiť na digitálne premietanie, radšej ho na jar 2012 zavreli. No teraz sa v ňom premieta znova – vďaka občianskemu združeniu Cinefil.

Foto 1: Veronika Janušková

Foto 2: Štefan Čaplovič