Sándor Márai

Mám pocit, že skoro každé mesto má nejakého svojho spisovateľa. V Košiciach by sa ich našli stovky, ale len jeden z nich vytŕča svojou svetoznámosťou. Reč je o Sándorovi Máraiovi (1900-1989).

Keď sprevádzam turistov zo západnej Európy či Ameriky, veruže mnohí z nich tohto literáta nielen poznajú, ale dokonca ho majú aj načítaného.

Čakanie na odchod posledného okupanta

My zatiaľ v „máraiovskej“ čitateľskej gramotnosti vo všeobecnosti zaostávame, i keď je pravda, že za to si môže aj Sándor Márai sám svojou zásadovosťou.

V druhej polovici minulého storočia sa spisovateľ rozhodol, že jeho diela nesmú byť vydávané vo východnej Európe dovtedy, kým posledný sovietsky vojak neodíde z krajín východného bloku. Ako autor tak prichádzal o veľké sumy na honorároch, ale on už raz bol taký.

Iróniou jeho osudu je, že sa tesne-tesne nedožil toho, čo si tak prial. Zomrel totiž v roku 1989, život si vzal dokonca vlastnou rukou.

Dôkladne pripravená smrť

Sándor Márai sa na svoju smrť dôkladne pripravoval. Prihlásil sa do kurzu používania strelných zbraní a jednu si aj zadovážil. A v posledný deň svojho života si zavolal záchranku, no medzitým sa zastrelil.

Bolo to už vtedy, keď jeho manželka bola mŕtva. V priebehu pár mesiacov zomrela ona i jeho súrodenci. Máraiovci boli bezdetní. Vlastne – mali jedno dieťa, ktoré žilo len niekoľko týždňov.

Dialóg

V Košiciach tohto (bez preháňania) svetoznámeho spisovateľa pripomína socha na Zbrojničnej ulici. Je tam od roku 2004 tak, ako ju vymyslel a vytvoril maďarský sochár Péter Gáspar. Keďže ju tvoria dve stoličky, pričom na jednej z nich sedí Sándor Márai a tá druhá je voľná, súsošie sa volá Dialóg. Kadekto si môže prisadnúť a premýšľať. Napríklad o jeho najslávnejšom diele preloženom do 50 jazykov sveta Sviece dohárajú.

Milan Kolcun
Foto: Veronika Janušková