V schátraných hroboch ležia výnimočné osobnosti Košíc

Smrťou sa končí fyzický život jedinca. Telo sa postupne zmení na prach. Všetko, čo po človeku zostane, sú spomienky v srdciach najbližších. Tie časom blednú a vytrácajú sa.

Zostanú hroby, skromné náhrobné kamene, ale aj majestátne hrobky. Aj tie však nahlodáva zub času. Pritom sú to často architektonické skvosty, ktoré by mali byť súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí sú pod nimi pochovaní – významných osobnostiach, vďaka ktorým sa menil ráz mesta, či miesta, v ktorom žili a pracovali. Na ktorých zabúdame, ale nemali by sme. Asi takto rozmýšľal milovník histórie a rodných Košíc Juraj Halász. Rozhodol sa zmapovať najstaršie pietne miesto v Košiciach – Cintorín svätej Rozálie.

Technik s dušou historika

„Už ako dieťa som na cintorín chodil so svojou starou mamou. Objavoval som jeho krásne zákutia, obdivoval zaujímavé náhrobné kamene a bol som očarený majestátnosťou miesta, z ktorého dýchala história,“ hovorí o vzťahu k cintorínu zasvätenému sv. Rozálii Juraj Halász. Aj keď sa profesionálne uberal technickým smerom, jeho duša zostala celý život verná histórii. 

Časť svojho nadšenia a nepreberného množstva vedomostí z histórie zasvätil aj publikácii Cintorín sv. Rozálie. „Cintoríny sú neoddeliteľnou súčasťou histórie. So smútkom som vnímal, ako sa vzácne a nádherne umelecky stvárnené náhrobné kamene rozpadávajú. Ako do nenávratna mizne dôležitá časť histórie nášho mesta,“ hovorí o rozhodnutí venovať sa tejto téme zanietený historik.

Rozhodol sa teda pracne zdokumentovať najdôležitejšie a umelecky najvzácnejšie hroby.

S mačetou v ruke

Pôvodne nemal v úmysle vydať knihu. „Reagoval som na ponuku Slovenského národného múzea, sekcie kultúry Maďarov na Slovensku, urobiť súpis hrobov a hrobových miest na Rozálii,“ prezrádza Juraj Halász. 

Aj keď výskum bol pôvodne určený pre interné potreby múzea, dal sa  s vervou do práce. Výsledkom bol podrobný súpis štyristo­päťdesiatich významných hrobov s menami pozostalých, ich pôvodnými zamestnaniami, ale aj rozmermi, materiálov, z ktorých boli vyhotovené a menom kamenára, ktorý hrob, či hrobku vyhotovil. A z viac ako 1 800 fotografií. Z poctivého zberného materiálu tak vznikla jedinečná kniha.

Osobnosti Košíc zabudnuté

Mapovanie 450 chránených a významných hrobov trvalo Jurajovi Halászovi viac ako päť rokov. „Obetoval som prieskumu každú svoju voľnú chvíľu, dovolenku nevynímajúc,“ spomína na krásnu a náročnú prácu historik.

„Niektoré hroby boli zarastené brečtanom a musel som sa k nim doslova presekávať mačetou, vytrhávať burinu a vyčistiť ich tak, aby sa dali nafotiť,“ dodáva. Počas mapovania si uvedomil, koľko významných osobností leží pod polozrúcanými a zaned­banými náhrobnými kameňmi. „Úprimne ma mrzí, že také osobnosti Košíc ako Tividar Münster, ktorý bol 35 rokov mešťanostom a za jeho éry vznikla kanalizácia i množstvo významných stavieb, zostáva v zabudnutí,“ s ľútosťou konštatuje Halász. Pod zanedbanými náhrobnými kameňmi leží aj prvý košický slovenský župan v Československu Ján Ruman, meno ktorého doteraz nesie ulica pri Mestskom parku. V zničenej a zanedbanej hrobke odpočívajú aj telesné pozostatky hlavného župana šarišskej župy Bélu Koósa, naďabil aj na hrob matky uhorského predsedu vlády Antónie Fejerváry. 

Pomohlo by lapidárium

Najviac škôd sa na cintoríne napáchalo v rokoch 1970 až 1980, keď sa začalo pochovávať na najstarších parcelách a z pamiatkovo chráneného územia sa začali postupne vytrácať hroby historických osobností. Pritom je toto miesto nositeľom vysokej umelecko–historickej hodnoty.

„Historické údaje o osob­nostiach pochovaných na cintoríne sv. Rozálie sa uchovajú, ale chátrajúce ná­hrob­né kamene, vzácne sochy a architektonické skvosty by si zaslúžili dôstojné miesto v lapidáriu. V kultúrnom svete to tak funguje,“ konštatuje autor knihy. „U nás sa tieto artefakty umiestňujú v depozite múzea pri Šaci, ale nie sú určené pre verejnosť, čo je škoda,“ odhaľuje ďalší neuralgický bod vzťahu k historickým pamiatkam Juraj Halász. 

V Košiciach stratil syna

Pri mapovaní ho zaujal jeden hrob so zlomeným krížom. „Na ňom bolo napísané meno Wilhelm Fröde a zaujala ma aj busta chlapčeka na náhrobku. V oblastnom archíve som objavil úmrtný list pozostalého. Išlo o jedenásťročného syna viedenského staviteľa Fridricha Wilhelma Frödeho, ktorý v rokoch 1880 až 1896 pracoval na veľkej rekonštrukcii Dómu sv. Alžbety. Náhodou sa mi teda podarilo zistiť, že v čase pobytu v Košiciach tu významný staviteľ prišiel o syna, ktorého tu aj pochoval. Hrob je v dezolátnom stave a myslím si, že by stálo za to ho zachrániť. A takých sú desiatky,“ s nefalšovaným smútkom v hlase hovorí historik. 

Foto: Veronika Janušková