V synagóge zriadili sklad obilnín, po prestavbe Dom umenia

V roku 1911 dnes už neexistujúcu neologickú synagógu na Moyzesovej ulici (na snímke z roku 1928 vľavo) prestavali a predĺžili jej pôdorys smerom na východ. Zaslúžil sa o to najmä hlavný rabín Jozef Klein a majiteľ továrne na likéry Adolf Adler. Za tento skutok mu nechala náboženská obec namaľovať portrét, ktorého autorom bol známy maliar Elemír Halász-Hradil.

Keď v roku 1927 vedľa postavili pre neologickú náboženskú obec novú synagógu (dnešný Dom umenia), začala „starú“ synagógu od roku 1928 využívať komunita Status quo ante, ktorá na čele s rabínom Móricom Ecksteinom sa kedysi vyčlenila z ortodoxnej náboženskej obce. Tá objekt prispôsobila svojim požiadavkám. V roku 1944 bola synagóga vydrancovaná a začala chátrať. Po vojne, kedy bola košická židovská komunita zdecimovaná, tu zriadili najprv sklady a v roku 1958 ju asanovali…

Dlhodobý seriál Premeny Košíc poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie.

Projekt vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara (1953 – 2018), vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, bývalého riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.

V roku 1924 židovská neologická obec vypísala medzinárodný súbeh na stavbu novej synagógy, lebo „stará“ budova narastajúcemu počtu Židov v meste už kapacitne nestačila (v tom čase žilo v Košiciach asi 10 000 Židov, ktorí tvorili približne 17 percent obyvateľov). Stavbu realizovala firma bratov Eugena a Huga Bárkányovcov v rokoch 1926 – 1927.

Bola situovaná juhovýchodne od nárožia starej synagógy na križovaní ulíc Modlitebnej a Frangepánovej (dnes Grešákova a Tajovského). Spojovacou arkádovou chodbou bola prepojená s budovou židovskej ľudovej školy, ktorá súčasne vyrástla na Frangepánovej (Tajovského) ulici. Jej časť je viditeľná v strede záberu, vľavo je stará synagóga.

Vytvorilo sa tu malé námestie, kde tri objekty akoby vytvárali jeden organický celok. Architektovi sa podarilo modernosť stavby skĺbiť s historickým vplyvom maurského štýlu. 

Budova na oválnom pôdoryse bola zakončená obrovskou kupolou elipsovitého tvaru s priemerom 25 a 21 metrov. Siahala do výšky 37 metrov, na jej vrchole umiestnili Dávidovu hviezdu. Kupolu pokrýval červený a sivý špeciálne vyrobený eternit, vytvárajúci pravidelné geometrické tvary. Cez vysunutý nápadný portikus so štyrmi 25-metrovými stĺpmi ukončenými atikou, inšpirovaný rímskym Panteónom, sa vchádzalo zo západnej predsiene s klenbou a stenami natretými na červeno a odtiaľ do oválnej siene. Bolo v nej 600 sedadiel pre mužov a na galérii 500 sedadiel pre ženy. V sieni dominovala bohato zdobená štukovaná tmavomodrá kupola s veľkou bielou hviezdou, doplnená žltým a zlatým detailom a nápisom na stuhe. Farebné vitrážne okná, ktoré sú dnes v depozite Štátneho židovského múzea v Prahe, vyhotovil Gábor Majoros z Budapešti a zobrazovali 12 židovských kmeňov.

Po vojnovej prestávke slúžiĺa synagóga od roku 1945 krátko svojmu pôvodnému účelu, od roku 1949, kedy ju vyvlastnil štát, bola využívaná ako obilný sklad. Už od roku 1953 sa uvažovalo o jej prestavbe na kultúrne ciele. Realizoval sa až návrh z roku 1958 od Leopolda Czihala a Jána Gabríniho, ktorý projekčne vypracoval ateliér akademického architekta Jána Schwartza.

Počas prestavby odstránili zo západnej strany stĺpy a vybudovali prístavbu s predsieňou a dvojpodlažným foyerom, ktorý funkčne prepojili s pôvodnou sálou synagógy, čím vznikla koncertná sieň s vynikajúcou akustikou.

Prístavba je realizovaná v štýle socialistického realizmu. V koncertnej sále sa zachoval pôvodný strop kupoly so štukovou výzdobou, hebrejskými nápismi i pôvodnou výmaľbou. Je však skrytý za novým podhľadom kupoly, ktorý tu zavesili počas prestavby. Dávidova hviezda z kupoly bola umiestnená na židovskom cintoríne ako memento na holokaust a nahradila ju lýra, ako symbol umenia.

Dom umenia uviedli do prevádzky 18. januára 1963 počas osláv oslobodenia Košíc, pôvodne pod označením Dom kultúry. Dnes tu má sídlo Štátna filharmónia.