Viera Horniaková: Hlboká stopa rodiska

Ťažko povedať, prečo si v sebe nesieme stopu rodného miesta. Aká sila udržuje náš vzťah k mestu, v ktorom sme žili len veľmi krátko a s ktorým nás nemôžu spájať silné spomienky na detské hry, prvé lásky či priateľov.

A predsa. Dôkaz o takomto zvláštnom pute existuje. Neviem o nikom, kto by sa jednoznačnejšie prihlásil k svojmu rodisku ako Gyula Kosice.

Čo si pritom môže zapamätať štvorročné dieťa? Rodný dom? Časť ulice? Atmosféru malomesta mladého Československa?

A prečo, keď v tisícky kilometrov vzdialenej Argentíne vyrástlo a stalo sa uznávaným umelcom, si akoby na čelo pseudonymom vytetovalo príslušnosť k tomuto vzdialenému mestečku kdesi v Európe? Dodnes mi to nie je jasné.

Ktosi vymyslel legendu. Vraj k menu prišiel tak, že keď mu pri železničnom nešťastí zomreli obaja rodičia a v troskách sa stratili všetky doklady, jediné slovo, ktoré si chlapček pamätal a opakoval, bolo Kosice. Nie je to pravda. A nikto, koho poznám, mi to nevysvetlil.

Pravdou však je, že keď sa k Gyulovi Kosice vo vysokom veku jeho rodné mesto prihlásilo a udelilo mu čestné občianstvo, prijal to s neskrývanou radosťou. Považoval si za česť venovať rodisku svoju sochu nazvanú Radosť. Stojí pred Kunsthalle. Mne okrem iného hovorí o hlbokých stopách a silných putách, ktoré v sebe nesieme.  A uvedomíme si ich, až keď nás osud zaveje kamsi ďaleko…

Ak si chcete o Gyulovi Kosice prečítať viac, čítajte článok: Dali by ste si meno Košice? Svetoznámy umelec Ferdinand Fallik to urobil

Foto: Veronika Janušková