Vladimír Špinner: Mikuláš, čo nám dáš?

Ťažko povedať, čím to je, že taký vyložene cirkevný sviatok, ako je Mikuláš, prežil aj za hlbokej totality. Nedal sa totiž nijako preinačiť na „sviatky pokoja a mieru“.

Na druhej strane, kto by nedostával darčeky rád, aj keď sú také prvoplánové ako dobrôtky a sladkosti. Preto je tu Mikuláš stále s nami a slávi sa s čoraz väčšou pompou. Pomaly niet organizácie, firmy ani domácnosti, kde by nevsadili na utužovanie medziľudských vzťahov nejakou mikulášskou akciou.

Úlohu milého bielobradého kmeťa zobral na seba aj sám premiér a do mikulášskych (alebo predvolebných?) balíčkov nám všetkým tentoraz pribalil nižšie ceny za plyn a elektrinu. V taký čas by sa priam žiadalo zvolať, prečo nie je Mikuláš každý deň?

Preto, milé deti, lebo peňaženka nepustí. Nepustí vašich rodičov, aby vám prostredníctvom uja Mikuláša dali toľko bonbónikov, koľko by ste chceli.

A nepustí ani premiéra. Preto nám prináša zníženie cien energií práve teraz, keď na celom svete z objektívnych dôvodov klesajú. Je to jednoduchšie, než siahnuť do kapsy (štátnej) a vyriešiť poddimenzované financovanie učiteľov a celého školstva, či zdravotných sestier a zdravotníctva ako takého. V týchto prípadoch prichádza do úvahy len starý bonmot: Nikto ti nevie dať toľko, koľko ja ti viem sľúbiť… A tak sľuby o riešeniach akútnych problémov môžu dávať všetci „Mikulášovia a Mikulášky“, ktorí sa rozhodli kandidovať do zeme zasľúbenej – teda do parlamentu. To a to vyriešime, to a to zariadime…

Je veľkým šťastím, že skutočného Mikuláša nenaučili dávať iba sľuby. To by vyzeralo. Tešíme sa na jeho nádielku sladkých pokušení do topánky a s radosťou sa nám chce recitovať: Mikuláš, čo nám dáš…

Foto: Shutterstock