Žeby slovenská nátura?

Asi by sme sa mali hanbiť. Ale možno je to iba také ľudské, našinské. Až zaráža, keď sa človek dozvie, že rodičia umierajúcich detí, ktorí majú starostí i bolestí vyše hlavy, musia bojovať aj s nepochopením či obyčajnou ľudskou závisťou.

„Veľa ľudí akoby nechápalo, čím si prechádzame. Aj mne sa stalo, že mi niektorí povedali – tvoja dcéra nemôže byť taká chorá, veď sa usmieva,“ povedala mi pri rozhovore Mirka Hunčíková, aktuálna laureátka Krištáľového krídla za filantropiu.

ej príbeh je aj o tom, ako sa v Košiciach zrodila jedna organizácia, ktorá sa snaží pomáhať a stáť pri tých, s ktorými sa osud kruto zahral. Môžete si o tom prečítať na nasledujúcich stranách.Mne sa pritom žiadalo dopovedať aj to, čo sa do článku nedostalo.

„Niektorí ľudia sú skutočne hrozní. Viem o rodine, ktorá musela čeliť ohováraniu okolia, ktoré nechápalo, ako je možné, že sa v starostlivosti o ležiace, umierajúce dieťa strieda celá rodina. Čo tam pri ňom toľkí robia? trúsili po dedine. Príde mi to úplne strašné. Alebo keď sused povie oteckovi, ktorý dostal príspevok na auto, aby mohol voziť chorého syna na onkológiu: ty sa máš, auto zadarmo. Neviem, či by si to s ním vymenil za svoje zdravé dieťa,“ priblížila mi skúsenosti nie jedného rodiča.

Málokto z „nepostihnutých“ tuší, aká je pre smrteľne choré deti, ich rodičov a často aj súrodencov či príbuzných potrebná pomocná ruka, ľudská blízkosť a pochopenie. Myslime na to, ak nás bude pokúšať im čosi závidieť…

Foto: Shutterstock