Košickí revízori: „Nazývajú nás hyenami.“
Zhovárali sme sa s dvoma košickými revízormi o úskaliach, s ktorými sa v práci stretávajú, o predsudkoch cestujúcich, aj o tom, že oddeliť prácu od súkromného života je po rokoch ťažké. Nazvime ich napríklad Ondrej a Viera.
Ako vyzerá bežný pracovný deň revízora? Máte vopred dané regióny alebo sa po linkách pohybujete náhodne?
ONDREJ: Nemáme určené konkrétne linky, skôr úsek, na ktorom máme predpísané niekoľko hodín sa zdržiavať. Rozpis slúži aj na kontrolu zo strany vedúcej a dispečingu. Majú prehľad, kto sa v rámci mesta kde nachádza. Ak dôjde k nejakej nepredvídanej situácii, dispečing vie, koho na danej linke kontaktovať.
Existuje linka, na ktorej sa nachádza štatisticky najväčší počet čiernych pasažierov?
VIERA: Konkrétne štatistiky nepoznáme, ale z vlastných skúseností si dovolím tvrdíť, že najväčší počet čiernych pasažierov pozorujeme, prekvapivo, na linkách 71 a 72.
Čím to podľa vás je?
ONDREJ: Je to zrejme spôsobené najmä dĺžkou trasy týchto spojov. Idú z jedného sídliska cez celé mesto až na koniec ďalšieho sídliska. Tradične sa v nich teda premelie kopec ľudí, a teda aj čiernych pasažierov.
Mnoho ľudí by tipovalo, že najviac ich je v spoji č. 11, keďže prechádza cez Luník IX…
VIERA: Možno, ale tak to nie je. Zrejme aj kvôli opatreniam, ktoré sme zaviedli, a to, že sa do autobusu nastupuje povinne prednými dverami.
ONDREJ: Celkovo majú Košičania voči rómskym spoluobčanom obrovské predsudky, ktoré sa nie vždy zhodujú s realitou. S Rómami to nie je vždy také zlé, ako si ľudia myslia. Možno až polovica z nich používa aj čipové karty. Ani jeden zo zaevidovaných pracovných úrazov revízorov nebol spôsobený rómskym občanom.
Stretávate sa pri svojej práci často s násilím?
VIERA: Sami od seba silu nepoužívame, občas sa ale dostaneme do situácie, keď sa jednoducho musíme brániť, inak by sme sami skončili zle. Mám nedávnu skúsenosť s veľmi agresívnou pani. Sedela na vyvýšenom sedadle. Keď som k nej prišla, zrejme jej došlo, že ak nemá lístok, je zle. V momente na mňa zaútočila. Kolenom ma kopla do brucha, lakťom chytila pod krk. Dostala som aj úder do tváre. Spacifikovali ju až dvaja kolegovia, ktorí so mnou boli.
ONDREJ: Denne sa stretávame s rôznymi typmi. Nedávno som zažil skupinku mladých dievčat, ktoré s hurhajom nastúpili do spoja, bavili sa medzi sebou. Keď sme ich začali kontrolovať, dve z nich sa nemali čím preukázať. Začali hystericky plakať.
VIERA: Množstvo ľudí sa pri nastupovaní do autobusu hraje, telefonuje. Zbadajú sa, až keď ich začneme kontrolovať, no to je už, pochopiteľne, neskoro. Stalo sa, že nám potom pasažier chcel utiecť aj cez okno trolejbusu, kričal na nás, že sme hyeny. Ale aj v obchode predsa neodídeme len tak s tovarom, ak za neho nezaplatíme. Inak by to nemalo byť ani v MHD.
Líši sa nejak vaša práca v nočných spojoch?
VIERA: Bujaré bývajú najmä prvé a druhé nočné spoje a potom posledné. Samozrejme, najmä v piatok a sobotu. Mnoho z cestujúcich lístky má, aj napriek tomu, posilnení alkoholom, bývajú agresívni. Prekvapivo, stále viac vyskakujú aj mladé dievčatá.
Dá sa vôbec charakterizovať typický čierny pasažier?
ONDREJ: Takýto pojem v našich kruhoch neexistuje. Čím ďalej tým ťažšie sa dá určiť, kto si lístok označil a kto nie. Po vstupe do autobusu je to takmer nemožné. Nedá sa teda určiť nejaký typický čierny pasažier na základe pohlavia, veku, výzoru…
VIERA: Občas aj my zostaneme prekvapení, že slušný Slovák, ktorý sa celkom pravdepodobne vracia z práce, lístok nemá, zato Róm vedľa neho áno.
S akými najčastejšími výhovorkami sa pri čiernych pasažieroch stretávate?
ONDREJ: Ľudia zvyknú používať najmä výhovorky typu – „nestihol som“. Boli sviatky a nestihol som si dobiť čipovú kartu, dobiehal som na autobus a nestihol som si kúpiť lístok, mal som v rukách nákupné tašky a nestihol som… My však zvyčajne začíname lístky kontrolovať až približne 40 sekúnd po nastúpení do spoja, teda až po vyhlásení nasledujúcej zastávky. Častá je tiež výhovorka so zabudnutou peňaženkou. Prekvapivo však existuje aj skupinka občanov s nadpriemernou sebareflexiou, ktorá si svoju chybu prizná.
Bolo vám niekedy ľúto pokutovať čierneho pasažiera?
VIERA: Z ľudského hľadiska sme sa dostali aj do takých situácií. Ak ide napríklad o matku s deťmi či staršieho človeka. Sme však pod neústalym drobnohľadom okolitých pasažierov, ľudia sú naše živé kamery. Pri tejto práci jednoducho musíme používať rozum, nie srdce.
ONDREJ: Pod drobnohľadom sme aj v súkromí, keďže mnoho ľudí nás už pozná. Je to ako žiť v takej vlastnej base. Človek pred tým neujde.
Jana Karaffová
Foto: Veronika Janušková
