Rok žili na plachetnici. Bol to ich slobodný domov

Predstavte si, že jeden celý rok budete žiť na plachetnici a plaviť sa po oceáne. Pre niekoho možno úplné šialenstvo, no pre iných splnený sen. Počúvať len šum mora, vietor v plachtách a spoznávať cudzie krajiny. Dana Coffre Zlamal je 35-ročná Košičanka, ktorá si so svojím manželom povedala, prečo to neskúsiť. Zobrali svoje dve deti a vybrali sa na ročnú plavbu cez Atlantik.

Jej príbeh sa začal písať pred sedemnástimi rokmi v Taliansku, kde spoznala dnes už svojho francúzskeho manžela Bruna. Cesty sa im však najprv rozišli. Bruno odišiel do rodného Francúzska a Dana ostala v Miláne.

Vraví sa, že osud však nemôže rozdeliť to, čo si je súdené. Po dvoch rokoch sa znovu stretli a akosi to zaiskrilo. Košičanka začala svoj nový život v ďalšej cudzej krajine. Na Francúzsko si zvykla celkom rýchlo a o nejaký čas sa im narodili dve krásne deti s nezvyčajnými menami, Alexis a Thalia. 

Privlastnila si manželov sen

V roku 2017 sa rozhodli, že z Paríža odídu, aj keď zo začiatku nemali jasno, kam ich cesty zavedú. Nakoniec im napadlo, že zo sťahovania by si mohli urobiť dlhšiu dovolenku. Pôvodný plán bol stráviť tri mesiace plavbou po Stredomorí. „Popri plánovaní sa však zrodila myšlienka, že preplavíme ‚veľkú mláku‘. Síce sme ju najprv hneď zrušili, no ostala v našich hlavách,“ hovorí Dana.

Spočiatku to bol len Brunov sen. Dana sa však jedného dňa zobudila a začala si to reálne predstavovať. „Trvalo to len pár hodín, kým som si jeho sen privlastnila. A tak sme sa rozhodli, že naším domovom na nasledujúci rok bude loď a preplavíme Atlantik.“ 

Košičanka vraví, že o tejto výprave ani na chvíľu nepochybovala, a to aj napriek tomu, že sa pred plavbou stretávala s rôznymi reakciami. Od nadšenia až po to, či sa zbláznili. „Bolo to presne to, po čom sme túžili a v tej chvíli to pre nás bolo dôležitejšie, než čokoľvek iné. Okrem toho sme si nechali dostatočnú finančnú  rezervu na návrat, aby sme mohli v pokoji niekde znova začať. Kúpili sme si 11-ročnú plachetnicu, poopravovali sme ju a pripravili na ten typ plavby, na ktorý sme sa chystali.“

Vyrazili presne 15. septembra 2017 z  Bretónska cez Biskajský záliv do Španielska, pokračovali cez Portugalsko na Madeiru. Potom prešli Kanárskymi a Kapverdskými ostrovmi do Martiniku, cez Bermudy a naspäť do Európy. „Našu plavbu sme zakončili v Stredomorí, ja s deťmi na Malorke, manžel na juhu Francúzska, kde plachetnicu zazimoval.“

[ad][/ad]

Informácie o počasí brali vážne

Na plachetnici strávili presne 344 dní, navštívili 9 krajín a 38 ostrovov. Počas plavby ich dcéra mala dva roky a syn päť. Školopovinné ešte teda neboli. Obe deti sa s rodičmi mnohokrát plavili už od narodenia, aj preto ani jeden člen z ich štvorčlennej posádky nemal morskú chorobu a život na vode brali ako domov… „Mali sme so sebou množstvo pracovných zošitov, ktoré deti bavia a učili sme sa o krajinách, ktoré sme navštevovali. No úplne najviac o morskej flóre a faune, ktorú sme nadšene spoznávali.“ 

Počas dobrodružnej výpravy sa im nič vážne nestalo. Nemali žiadny úraz a nepotrebovali, našťastie, ani pomoc. „Mali sme však dva typy poistenia. Jedno bolo poistenie všetkých rizík lode, druhé zdravotné poistenie pre nás.“ Na ročnú plavbu po Atlantiku je potrebná poriadna dávka odvahy. Mnohí známi im možno aj preto hovorili, že celý nápad bol nebezpečný, hoci domov sa vrátili zdraví s množstvom zážitkov. 

„Mali sme chvíľami silnejší vietor, väčšie vlny, menšie búrky… Nič ale, čo by nebolo nezvládnuteľné. Informácie o počasí sme brali veľmi vážne a riadili sa podľa nich. Existujú aj rôzne softvéry, vďaka ktorým možno sledovať počasie v akejkoľvek časti sveta, a prognózy na sedem dní. So satelitným telefónom sme sa k týmto informáciám dostali aj uprostred oceána,“ vysvetľuje Dana.

Jedla a vody mali vždy dostatok

Zásoby vody a jedla nakupovali v prístavoch a stravovali sa podľa toho, či sa akurát plavili, alebo boli na pevnine. Do prístavu však chodili len preto, aby mohli doplniť zásoby vody či nafty, prípadne kvôli nejakým opravám. Nakupovali v miestnych potravinách, malých supermarketoch či na trhoch. 

„Niekedy nám predali domáci to, čo vypestovali alebo ulovili. Ak nám miestny rybár ponúkol homára, neváhali sme. Nesmela nám chýbať čerstvá zelenina či ovocie. Keď sme prechádzali cez Atlantik z Kapverd na Barbados, plavba nám trvala 13 dní. Zásoby sme si vtedy zorganizovali tak, aby sme mali stále čerstvé ovocie aj zeleninu. Všetko sme nakúpili v rôznom stupni zrelosti.“

Podobne to bolo aj s nákupom pitnej vody. Vždy jej však mali dostatok. „S úžitkovou sladkou vodou sme naopak riadne šetrili, 400 litrov nám štyrom vydržalo aj mesiac, pritom priemerná spotreba vody na jedného človeka na deň je 109 litrov.“

Tým, že za rok precestovali rôzne krajiny, boli ich dni hlavne o spoznávaní. „Množstvo času sme trávili v spoločnosti priateľov, ktorých sme spoznali na ceste. Stretli sme viacero rodín, ktoré sú na plachetnici už niekoľko rokov a o návrate niekam nerozmýšľajú. Ich plachetnica je ich domov, veľmi slobodný domov.“ 

[ad2][/ad2]

Jachta nie len pre boháčov

Zaujímala nás cena takejto dobrodružnej plavby, predsa len, znie to celkom luxusne… Dana by však rada vyvrátila mýtus o tom, že jachta je dostupná len bohatým. „Nemusí slúžiť ako módny doplnok. Nechodí sa na ňu len na aperitív s kamarátmi a poopaľovať sa. Plachetnica môže byť aj neskutočný pocit voľnosti, zžitie sa s oceánom a vetrom, príroda, čistý vzduch a v neposlednom rade prostriedok, a ak chcete, tak aj veľmi lacný. V našom prípade nás rok na lodi stál jednu štvrtinu toho, čo nás stojí rok v Paríži.“

V súčasnosti Dana žije so svojou rodinou v Prahe. Nie je však  vylúčené, že sa opäť vydá na plavbu okolo sveta. „Od marca začínam pracovať v poradensko-vzdelávacej spoločnosti. Bruno pracuje v námornom priemysle. Uvidíme, ako sa nám to podarí zladiť s pracovnými povinnosťami. Chceli by sme, aby našou základňou ostala Praha. Plavba je síce dnes len vo hviezdach, ale je to niečo, o čo sa budeme aktívne usilovať. Ešte predtým máme však pár iných priorít…“

[ad3][/ad3]