„Voči ľudskej blbosti sa treba obrniť“

Jedným z divácky úspešných programov televízie KOŠICE:DNES je relácia Nečakaný hosť. Ako prezrádza názov, naši redaktori nečakane prepadnú známu osobnosť doma, v štúdiu, na pracovisku či kdesi na ulici, aby ju vyspovedali. Okrem termínu stretnutia nič nie je dopredu pripravené. O to viac sú odpovede na naše otázky spontánnejšie…

Je Košičan od morku kosti. Kedykoľvek a kdekoľvek sa k tomu hrdo hlási. Má obrovskú zásluhu na propagácii kvalitnej muziky nielen v našom meste. Kráľ funky music – Tibor „Apa“ Egry, strávil za mixážnym pultom takmer celý život. Nuž a okrem iného pred štyrmi rokmi doviezol ako prvý do Košíc jazz-funkovú kapelu Incognito, ktorá bude v piatok 25. novembra v Tabačke hlavnou hviezdou narodenín KOŠICE:DNES.  

Ako ste sa dostali k hudbe?

Na strednej škole, keď som začal chodiť na rôzne koncerty. V 70. rokoch som sledoval aj diskotékovú scénu. Silne ma ovplyvnilo staré košické Véčko, ktoré bolo na poschodí obchodného centra Merkúr. To bol najslávnejší košický klub. Tam som bol takmer každú nedeľu, keď mali pubertiaci možnosť chodiť na diskotéku. Volalo sa to Čaj o piatej.

Boli začiatky ťažké?

Pre mňa nie. Ako ortodoxný Košičan som vedel po maďarsky, počúval som teda maďarský rozhlas, pretože v našom až tak veľa západnej hudby nebolo. To bol faktor, ktorý ma ovplyvnil, aby som sa stal moderátorom, DJ-om, alebo, ako sa vtedy hovorilo, diskotékar.

Máte obľúbeného hudobného interpreta?

Začínal som klasickou diskotékovou hudbou, hrali sme všetky tie, ako sa tomu hovorí dnes, „kolotočiarske pesničky“. Ale v priebehu desiatich rokov som sa vyprofiloval a začal som púšťať hudbu, ktorú tu nikto nerobil – funky. V tomto meste som ovplyvnil tisíce ľudí. Preto sú Košice mestom funky. V tých socialistických  časoch boli v Československu iba dva ostrovy, kde sa hralo funky – Bratislava a Košice. 

Na čo ste najviac hrdý?

Na svoju rodinu a na to, že som sa narodil v tomto meste. Všade kam som chodil, som to povedal: „Dobrý večer, ja som Tibor Egri z Košíc“. Z môjho pohľadu je to veľmi dôležité, pretože mám pocit, že niektorí ľudia sa hanbia povedať, odkiaľ sú.  A som veľmi rád, že ľudia ma vnímajú ako lokálpatriota. Nechcem tu hovoriť o stovkách diskotékových produkcií a o rôznych podujatiach, ktoré som robil v meste a pre mesto, pretože pre mňa to bola otázka cti. A je to tak dodnes. 

Máte nejaký nesplnený sen?

Nemám. Nikdy som si nestaval vzdušné zámky. Všetko, čo som dokázal, som dosiahol sám. Pamätám si dodnes 20. december 1989, v Bratislavskom PKO, ktoré je už dnes zbúrané, som vyhral titul najlepší dídžej. Ako Košičan, v konkurencii bratislavských a pražských dídžejov, to bolo nenormálne. Tým pádom som otvoril dvere ostatným mojim priateľom a mladším kolegom, ktorí išli možno aj v mojich šľapajách.

Čo vás dokáže vytočiť?

Blbci. Žiaľbohu, máme ich okolo seba strašne veľa. Voči ľudskej blbosti sa treba obrniť. V rámci duševnej hygieny vrelo odporúčam ľuďom, aby si prečítali napríklad knižku Debordelizácia hlavy. Veľmi inšpirujúce!

Vaše životné krédo?

Obligátne „Ži a nechaj žiť“. A môj dedo mi raz povedal – nie je dôležité, kde skončíme, ale odkiaľ sme prišli. 

Foto: Veronika Janušková