Ak by to nemal v sebe, nenapísal by dej rozprávky, hovorí o Boržovi sociálna pracovníčka

O literárnych začiatkoch bývalého šéfa košického podsvetia Dušana Borženského sme sa rozprávali s riaditeľkou občianskeho združenia Májak nádeje Soňou Vancákovou.     

Ako vznikol vzťah medzi Vaším združením, ktorého hlavným cieľom je pomoc rodinám v sociálnej núdzi a väzňom Borženským?  
Naše združenie nie je zamerané na pomoc väzňom. Máme  ale aj rodiny, ktorých otcovia sú vo výkone trestu. Týmto rodinám v núdzi pomáhame. Pán Borženský  sa mi listom poďakoval za to, že komunikujem s iným odsúdeným, ktorý s ním bol v cele. Išlo o chovanca detského domova, ktorému Maják nádeje pomáhal, lebo bol v stave chudoby. Pán Borženský  sa mi len poďakoval, lebo videl, že moje listy odsúdeného držia nad vodou. 

Pred súdom Borženský spomenul, že s vami píše rozprávky. Ako ste sa dostali k tejto činnosti?
Na jeho prvý list som mu odpovedala a začali sme spolu písomne komunikovať. Je to významná podpora pre odsúdeného a kontakt so svetom. Penitenciárnej starostlivosti, teda práci s odsúdenými, sa individuálne venujem už niekoľko rokov. Som v kontakte s viacerými väzňami z celého Slovenska. Pán Borženský nie je jediný, s kým komunikujem formou listov.

Prečo ste sa rozhodli ho zapojiť do publikačnej činnosti?     
Písanie je spôsob, ako motivovať väzňa, aby sa stal lepším, aby robil niečo prospešné. Sama dosť publikujem, preto som aj jeho zaradila do celkovo piatich vydaných publikácii. Prispel napríklad článkom do zborníka konferencie s názvom Človek na periférii spoločnosti – Dieťa v ohrození. Na základe vlastnej skúsenosti napísal o tom, ako sa cíti dieťa, keď je v škole alebo rodičmi šikanované.

Aký zmysel majú tieto aktivity?
Odsúdenému dávame signál, že spoločnosť zaujíma jeho pohľad na vec. Okrem toho odkrývanie minulosti odsúdeného prináša aj novú optiku, ktorou sa pozeráme na jeho trestnú činnosť.

Rozprávky ste vybrali ako špeciálny žáner pre neho? Neviem si predstaviť väčší kontrast medzi svetom podsvetia, v ktorom sa zabíja pre peniaze  a moc, a svetom rozprávok, ktoré majú deti viesť k ušľachtilým hodnotám…..
Písanie rozprávok som vôbec nemala v pláne. Pán Borženský navrhol mne, aby som napísala rozprávku. On ju spontánne dokončil v ďalšom deji. Preto som sa rozhodla, že to môžeme aj vydať. Áno, keď mafiánsky boss, vrah, začne písať rozprávky, vyzerá to komicky, trúfalo, až neuveriteľne. Na druhej strane – na základe dlhodobej komunikácie s pánom Borženským poznám jeho myšlienkové pochody a jeho aktuálne vnútorné nastavenie. Viem, že prešiel veľkou premenou – od ľútosti nad minulosťou k pozitívnemu mysleniu. Človek, ktorý to nemá v sebe, by také niečo ako je dej rozprávky nemohol napísať. Čitateľ sa môže o  tom sám presvedčiť.

Jedna z pesimistických teórií trestu hovorí, že človek sa vo väzení nikdy nestane lepším…
Väzňov sprevádzam listami, navštevujem ich vo väzení a snažím sa z nich vytiahnuť to, čo je v nich dobré. Preto verím, že aj človek, ktorý vyjde z väzenia po mnohých rokoch, a vonku nájde dostatočné silné a dobré sociálne vzťahy, má nádej  na nový začiatok. Publikačná činnosť je jednou z možností, ako motivovať odsúdených k pozitívnej činnosti.

Bude vaša spolupráca pokračovať aj po prípadnom prepustení Borženského?
Áno. Dokončíme sériu piatich rozprávok. On sa chystá vydať svoj rukopis napísaný vo väzení. Ja mu pomáham s úpravou knihy,  robila som mu recenziu. V pláne máme vydať ešte minimálne jednu spoločnú knihu.