Košičania spomínajú na MUDr. Böszörményiho. Lekár, ktorý žil pre svoju prácu a rodinu

Takmer polstoročná kariéra

Počas svojej kariéry sa MUDr. Böszörményi vďaka svojej zanietenosti a profesionalite stal rešpektovanou osobnosťou v rámci východného Slovenska. Kontaktovali sme hovorkyňu nemocnice UNLP s otázkou, ako dlho pracoval v nemocnici. „Na I. gynekologicko-pôrodníckej klinike pracoval od roku 1973 do 2020, teda 47 rokov,” uviedla  Mgr. Ladislava Šustová, vedúca komunikačného oddelenia nemocnice. 

So spomienkami sa s nami podelila najmä blízka rodina pána doktora. Jeho dcéra Jana Bajužík Böszörményi, hovorí o otcovom začiatku kariéry: „Mama mi spomínala, že ešte ako mladý lekár bez atestácie po skončení služby ostával dobrovoľne v nemocnici, aby sa mohol učiť od starších kolegov. Pozoroval ich pri pôrodoch, operáciách. Kým iní už odchádzali domov, on ostával – pretože chcel vedieť viac a byť lepší.” Ako lekár túžil ovládať nové trendy v liečbe: „Taktiež nadšene hovoril o nových spôsoboch a postupoch v diagnostike, vo vyšetrovaní, o nových technológiách. Fascinoval ho ultrazvuk, stal sa aj ordinárom pre rizikovú graviditu pre celý východoslovenský kraj. Bol priekopníkom v ultrazvukových vyšetreniach,” pokračuje pani Jana.

Oddaný svojej profesii telom i dušou

Skĺbiť profesný a rodinný život nebolo jednoduché. Dcéra hovorí o svojom otcovi ako o neuveriteľne zodpovednom profesionálovi, ktorý nezaváhal prísť za pacientkou ani v čase osobného voľna: „Pamätám si, že aj počas svadby mojej sestry Petry mu zavolala pacientka, že začala rodiť. Bez váhania sadol do auta a odišiel za ňou.” Nezáviselo na tom, či bola noc alebo deň alebo trávil voľno na chate pri Ružíne: “Ak raz povedal, že príde k pôrodu, tak prišiel. Keď ešte neexistovali mobilné telefóny a boli sme na rodinnej chate pri Ružíne, manželia nastávajúcich mamičiek prichádzali osobne, aby mu dali vedieť, že pôrod sa začal. A on vždy išiel. Neskôr, keď už mobily boli bežné, ten svoj nikdy nevypínal. Doma to niekedy znelo ako na ústredni.” Vysoká pracovná morálka si vybrala aj svoju daň: „Moja mama však jeho pracovné nasadenie videla aj v tých tienistých stránkach – v unavených očiach s tmavými kruhmi, v nedostatku spánku a po príchode z nočnej služby mu vravievala: „Peter, najedz sa a choď si ľahnúť,“ spomínajú spoločne manželka a dcéra doktora Böszörményiho.

Rodinný život a voľný čas

Napriek pracovnému nasadeniu však na rodinu nikdy nezabúdal: „Ešte keď som bola malá, v piatok po práci nás so sestrou rodičia zobrali na chatu. To bola jeho milovaná oáza pokoja. Zbieral tam huby, pálil štiepky a polená, počúval blues a soul… tam si dobíjal baterky. Každé leto sme tiež cestovali k moru a na tie dovolenky mám nádherné spomienky. Venoval sa nám na sto percent. Mali sme ho len pre seba – oddýchnutého, uvoľneného, šťastného,” približuje osobný život dcéra pána doktora. O svojej práci doma hovoril s nadšením a láskou. Zdieľal s rodinou aj neobyčajné prípady: “Najviac mi utkvel v pamäti príbeh o pôrode štvorčiat. Ich rodičia mu každé Vianoce posielali pohľadnicu s poďakovaním. Aj to svedčí o tom, aký silný dojem zanechával v ľuďoch,” spomína dcéra Jana Bajužík Böszörményi.

Mal aj svojský zmysel pre humor a vnímanie sveta: „Keď raz navštívil New York a bol v budovách dvojičiek (Twin Towers) zobral si odtiaľ ako pamiatku zarážku do dverí z toalety. Doteraz ju máme doma. Je to len drobnosť, ale dnes má pre nás silný význam – spomienku na miesto, ktoré už kvôli teroristickému útoku neexistuje, a na človeka, ktorý vedel nájsť hodnotu aj v maličkostiach, ako je zarážka do dverí,” smeje sa pani Jana.

Rodinu pána doktora hlboko dojalo, koľko spätnej väzby prišlo po jeho smrti: „Neočakávali sme to – veď on si podľa vlastných slov len robil svoju prácu.“

Galéria

+ 8