Jakabov palác v zrkadle Mlynského náhonu

Ako sme písali v prvej časti nášho príbehu o Jakabovom paláci, ikonická budova má zaujímavú históriu, ktorá ešte stále nie je detailne prebádaná a štúdium archívnych dokumentov môže priniesť nové poznatky. 

Nové fakty o vlastníckych vzťahoch poskytla redakcii KOŠICE:DNES Adriana Priatková z Katedry teórie a dejín umenia Fakulty umení Technickej univerzity, autorka príspevku do publikácie „Eugen Barkány – medzi Prešovom a Bratislavou“.

Ako sme pred týždňom uviedli, rodinné sídlo postavil v rokoch 1899 až 1903 významný košický podnikateľ v oblasti stavebníctva a majiteľ tehelne Peter Jakab na základe projektu synov Árpáda a Gejzu. Rodina Barkányovcov sa síce stala jej vlastníkom, nie však v roku 1908, ale o niečo neskôr a v inej súvislosti… 

Rodinná firma Bratia Barkány Prešov získala ako jednu z prvých zákaziek opravu radničnej veže v Kežmarku. Mladší z bratov, architekt Hugo, sa tam spoznal so svojou budúcou manželkou Editou Szántó. Keďže mala v tom čase len šestnásť rokov a Hugo mal cez dvadsať, súhlas k svadbe dal otec nevesty až o niekoľko rokov neskôr – vzali sa v roku 1924. V tom istom roku sa presťahovali do Košíc do honosného Jakabovho paláca, ktorý Edita dostala do vena od svojich rodičov. A Katarína Póšová, ktorá si v rámci reštitučného zákona uplatnila v roku 2000 nárok na Jakabov palác, bola dcérou Huga Barkányho…

Pokračovanie článku je na ďalšej strane. 

Obe historické pohľadnice Jakabovho paláca, ktoré dnes prinášame, sprítomňujú idylický pohľad na nádhernú budovu zrkadliacu sa na hladine Mlynského náhonu.

Mlynský náhon, čiastočne prirodzený, čiastočne umelo vytvorený vodný tok, v minulosti nášho mesta zohrával úlohu energetického zdroja. Podľa dobových materiálov boli na Mlynskom náhone koncom 18. storočia tri mlyny (v rôznych predchádzajúcich obdobiach ich však mohlo byť aj viac), ešte v 60. rokoch minulého storočia vodný tok poháňal aj turbíny dvoch malých vodných elektrární.

V stredoveku bol tok Hornádu oveľa členitejší a na západnej strane vytváral viacero bočných ramien a ostrovčekov. Úpravou jedného z ramien vytvorili naši predkovia základ neskoršieho Mlynského náhonu. Predpokladáme, že sa to mohlo stať niekedy v prvej polovici 14. storočia, v období remeselného a obchodného rozmachu mesta. Keď sa v  16. až 18.storočí rozrástlo opevnenie Košíc, tvoril náhon zároveň aj vodnú bariéru na východnej strane mesta.

Vodný tok však neslúžil iba ako zdroj energie, ale aj na rekreáciu Košičanov. V 19. storočí tu vznikli aj kúpeľné zariadenia, ale ľudia využívali vodný tok aj na plávanie či člnkovanie. 

V polovici 18. storočia viedlo cez náhon celkom šesť mostíkov a hatí. O sto rokov neskôr mostov bolo už deväť a v roku 1900 celkom pätnásť – štyri z nich železné. V tom období už boli všetky ostatné ramená Hornádu vysušené a ostal iba Mlynský náhon, napájaný ramenom od tzv. veľkej hate na severe a vypúšťaný do Hornádu o niečo severnejšie ako je jeho dnešné ústie. Na začiatku storočia bola dĺžka toku zhruba 4,2 kilometra, tesne pred zrušením náhonu meral 4,56 km. Dnes má len 3,1 kilometra. Najkrajší úsek náhonu, ktorý tiekol cez Staré mesto, je od začiatku 70. rokov minulého storočia nenávratne preč. V jeho koryte vznikla rýchlostná komunikácia, ktorá mala odľahčiť dopravu v centre nášho mesta – čo neskôr umožnilo aj vznik pešej zóny.

 Obe dobové pohľadnice zo začiatku 20. storočia zobrazujú v tom čase azda najromantickejšiu lokalitu vtedajších Košíc. Zaznamenávajú nielen korytom pomaly tečúcu vodu, či nábrežnú zeleň, v ktorej sa ukrývali steny budovy Engländerovho hostinca (na hornom obrázku vľavo), či pohľad na nemenej romanticky vyznievajúci palác. Na pohľadniciach vidno tiež železný most, postavený v roku 1882 namiesto dreveného, ktorý spájal Mlynskú ulicu s parkom a železničnou stanicou.

O týždeň pokračujeme – veď v okolí Jakabovho paláca bolo v minulosti množstvo iných zaujímavostí.

(Ľudovít Korotnoky)