Rím – večné mesto, ale aj mesto večného chaosu

Vraví sa, že sny sa majú plniť. V mnohých prípadoch však človek nedokáže v sebe nájsť odvahu, aby ich dotiahol do konca. Ľudia sa boja zísť z cesty a urobiť niečo, čo sa vymyká štandardom. Mojím snom bolo vycestovať do Ríma na dlhší čas. Túžila som na vlastnej koži zažiť, čo to vlastne Taliansko je…  A musím povedať, že to je jeden veľký chaos. 

Taliansko som navštívila desaťkrát a videla vyše pätnásť miest. Dovolenka v inej krajine pre mňa neprichádza do úvahy. Preto sa ma mnohí pýtajú, čo ma na tejto krajine láka. Pred dvoma mesiacmi, keď som sa rozhodla zdokonaliť si taliančinu a vycestovať do Ríma na jazykový pobyt, som na to nemala odpoveď. Jednoducho som mala iba pocit, že tam musím odísť. 

Vidieť Rím a žiť tam

Celý svoj život som sa riadila pravidlami, dodržiavala termíny a snažila sa byť vo všetkom zodpovedná. Druhá časť môjho JA však bola vždy roztržitá, trochu temperamentná a miestami náladová. Keď som sa vrátila do Košíc, spätne si uvedomujem, že to bol ten dôvod, prečo má táto krajina neustále priťahuje. Taliansko je ako ja. Mnohotvárne a predsa usporiadané.

O Neapole sa vraví: „Vidieť Neapol a zomrieť.“ O Ríme by som povedala: „Vidieť Rím a žiť tam.“ Je plný histórie, umenia, starobylých pamiatok, nádherných zákutí. Každá ulička či fontána rozpráva svoj vlastný príbeh. Nečudo, že je po celý rok preplnený turistami. Pri každom pohľade na Koloseum či Fontánu di Trevi sa mi takmer tajil dych. Ak som však oči sklopila k zemi, z príšerného kontrastu som mala slzy na krajíčku. Rím je síce krásny, ale špinavý. Tam asi neexistuje miesto, kde by neboli odpadky či ohorky z cigariet. Je to nezodpovednosť turistov, ale aj samotných Rimanov, pretože jeden smetný kôš majú možno na kilometer štvorcový. Aj keď vám každý Talian povie, že separuje odpad a je v tom maximálne zodpovedný, opak je, bohužiaľ, pravdou. 

Milovníci aj žiarlivci

Taliani si jednoducho radi vymýšľajú. Majú obrovskú fantáziu a vedia vám lichotiť tak, ako nikto iný na svete. Dokonale ovládajú umenie sladkých rečičiek. Pozor, musím však povedať, že v mnohých prípadoch to myslia vážne a keď milujú, tak naozajstne. Prejav lásky nie je pre nich žiadnou hanbou. Sú zdvorilí, otvorení a veľmi galantní. Radi sa dotýkajú a ešte radšej bozkávajú. Kdekoľvek a kedykoľvek. 

Žena sa pri nich cíti naozaj ženou. Ako mi povedal  „il mio amico“ (môj priateľ) Michele: „Nie je Talian ako Talian. Viacero talianskych mužov vie milovať aj tri ženy naraz, pretože mnoho z nich žije pre aktuálnu prítomnosť, a nie pre celý život. Ak sa však raz muž zaľúbi, nie je cesty späť. Žena sa stáva pre nás stredobodom vesmíru. Nezáleží na tom, ako vyzerá, ale akú má iskru.“ 

Taliani sú presne takí, ako sa o nich hovorí – vášniví, živelní, ale aj veľmi žiarliví. Neznesú, ak napríklad žena príliš často rozpráva o iných mužoch, nieto ešte po nich pokukuje. 

V Taliansku je rodina vždy  na prvom mieste. Nič dôležitejšie pre nich neexistuje. Mnoho Talianov po tridsiatke žije so svojimi mamami. A ak aj náhodou nie, tak ju navštevujú minimálne raz do týždňa. „S rodinou, a najmä s mamou, máme veľké puto. Keď sú napríklad Vianoce, aj keby sme sa nachádzali na opačnej strane zemegule, vždy prídeme domov, “ hovorí Michele.

Taliani a angličtina 

Pre Talianov je každá večera malá oslava. Jedia, pijú lahodné víno a rozprávajú sa, alebo skôr kričia. Svoje emócie radi vyjadrujú nahlas, preto sa nám môžu zdať hluční. Mnoho zážitkov vám vedia nielen vyrozprávať, ale aj vyukazovať. Taliani sú srdeční ľudia, a preto aj keď som cudzinka, nikdy som nenadobudla pocit, že tam nepatrím. Práve naopak.

Micheleho dedko oslavoval 97 rokov, a tak som bola pozvaná na večeru. Musím povedať, že som mala stres, keďže som sa po prvýkrát mala ocitnúť vo väčšej skupine Talianov, ktorí rozprávajú iba po taliansky. Aby som to vysvetlila – ak sa spýtate Taliana – do you speak English?, všetci odpovedia áno. Po minúte však pochopíte, že vedia po anglicky iba to – teda iba „yes“. 

Obavy som stratila presne po dvoch minútach, keď ma všetci začali bozkávať, podávať mi ruky, usmievať sa na mňa a vypytovať sa na Slovensko. Večera trvala neuveriteľné štyri hodiny. Prebrali sme množstvo tém: parkovanie v Košiciach, taliansku dopravu, politickú situáciu v oboch krajinách, moju rodinu, ich rodinu, voľby… Komunikovali sme anglicko-slovensko-taliansko-gestikulačne.

Doprava v Ríme je ako doprava v Afrike

V Ríme som zažila dva kultúrne šoky. Prvý bol dopravný chaos. Po tom, čo som zažívala celý mesiac, už sa pravdepodobne nebudem hnevať na to, že mi autobus v Košiciach mešká. V Ríme mi ani raz neprišiel načas. Prvý deň som meškala do školy hodinu a pol, keďže mi vynechali rovno tri spoje. To sa pravidelne opakovalo. Michele mi na to povedal: „Doprava v Ríme je ako doprava v Afrike. Je to hanba, ale je to tak. Na to si musíš zvyknúť.“

Človek by povedal, že Taliani sú na ich dopravnú situáciu zvyknutí a berú to s pokojom. No nie je to tak. Keď som sa párkrát pri tom čakaní spýtala, prečo s tým nikto nič neurobí, odpoveď bola vždy rovnaká: „Na to tu máme vládu. Ja to nevyriešim.“

Druhý kultúrny šok som zažila, keď som sa vybrala do kina. Hluční Taliani ani v tomto prípade nesklamali. Počas celého filmu všetci búrlivo diskutovali, pískali a vykrikovali. Najviac ma však prekvapila osemminútová prestávka. Jednoducho vám zastavia film a vy sa môžete občerstviť kávou alebo si kúpiť pukance. 

Viac výnimiek ako pravidiel

Do Ríma som však nešla len spoznávať kultúru, ale najmä sa zdokonaliť v jazyku. Taliančina je podľa mňa náročný jazyk, ktorý – tak ako aj celé Taliansko – má viac výnimiek ako pravidiel. Niet však lepšej cesty, ako ho študovať tam, kde sa zrodil, a to vo večnom meste. Za mesiac som sa zlepšila o dva „levely“. V škole som mala prísny zákaz komunikovať v anglickom jazyku. V mojej talianskej rodine som síce mohla hovoriť po anglicky, ale tam mi zase nikto nerozumel. Zistila som, že ak je človek nútený, dokáže toho naozaj veľa.

Taliansko je krajina, ktorá je síce chaotická, ale čas tam plynie pomalšie ako inde. Či je to najlepšie miesto na život, neviem. Určite je to však miesto, kde sa človek stáva trpezlivejším a spokojnejším. Veď La Dolce Vita…