Zastavme zlo, vyzýva prezident Andrej Kiska
Zapálením sviece pri pamätnej tabuli pred synagógou na Puškinovej ulici si prezident SR Andrej Kiska uctil v piatok obete holokaustu. V galérii významného košického umelca Ľudovíta Felda sa stretol so šiestimi členmi Hidden Child Košice – združenia osôb, ktoré ako deti prežili holokaust.
„Dnes si pripomíname 72. výročie holokaustu, pri ktorom bolo zavraždených viac ako šesť miliónov Židov. Od nás, zo Slovenska, bolo odvlečených viac ako 70-tisíc našich občanov, z ktorých sa len veľmi málo vrátilo. Mal som možnosť rozprávať sa s ľuďmi, ktorí to prežili ako malé deti a na tie hrôzy sa nepamätajú, ale rodičia im veľa rozprávali. Každému z nich zomreli blízki ľudia, rodičia, ujovia, tety,“ povedal prezident Andrej Kiska.
Na čo čakáme?
Upozornil na to, akú obrovskú váhu má slovo. „Nesmieme dovoliť, aby sa zlo šírilo v našej spoločnosti. Na to, aby zvíťazilo zlo, stačí veľmi málo. Stačí, aby sme my, dobrí ľudia, nerobili nič. Extrémizmus rastie, fašistov máme v parlamente, napádajú znova Židov. Je načase sa voči tomu jasne postaviť. Máme na to orgány, zákony, treba nám konať, zlo musíme zastaviť, to je úloha dneška,“ zdôraznil Kiska.
Silné príbehy
Prezident sa v rámci návštevy Košíc stretol s ľuďmi, ktorí ako deti prežili holokaust. Stretávajú sa v združení Hidden Child – Ukrývané dieťa.
„Združenie vzniklo v marci 1993. Sme pobočkou celosvetovej organizácie,“ informovala jeho predsedníčka Nadežda Lambertová.
Súčasťou programu návštevy bola aj prehliadka synagógy a Galérie Ľudovíta Felda, významného košického výtvarníka, ktorý prežil holokaust.
„Vážim si fakt, že pán prezident si uctil všetkých, ktorí zahynuli, a vypočul si príbehy tých, ktorí prežili,“ povedala kurátorka galérie Jana Teššerová. Vyjadrila aj spokojnosť nad postojom Andreja Kisku k spoločenskej intolerancii.
[article slug=”spoznajte-diela-udovita-felda”][/article]Ustupovať zlu je zbabelosť
„Pribúdajú prejavy agresivity voči jednotlivcom alebo celým skupinám ľudí, národom, národnostiam, náboženstvám. Čítame príspevky, ktoré posielajú ľudí do plynu. Extrémistické prejavy dnes zaznievajú z úst verejne činných osôb, dokonca poslancov parlamentu,“ povedal vo verejnom vyhlásení prezident Kiska. „Žiaľ, zlo, ktoré sme už raz za cenu nesmierneho utrpenia a obetí porazili, ožíva znova,“ dodal.
Ustupovať fašistom, rasistom, extrémistom, dokonca preberať ich slovník a nenávistnú agendu, je zbabelé a nezodpovedné, uviedol prezident. Ako ďalej povedal, je na každom človeku, aby zabránil šíreniu vulgarizmov a zloby. „Tak ako nedovolíme, aby sa doma používali zlé výrazy, nesmieme dovoliť nikde, ani na sociálnych sieťach, aby sa ľudia posielali do plynu, používali nadávky a vyhrážky. Je to úloha každého z nás,“ dodal Kiska.
Prežili vďaka dobrým ľuďom
Nadežda Lambertová sa narodila necelý rok pred skončením vojny. „Mala som dva mesiace, keď sme sa ukrývali v partizánskom bunkri. V diere v zemi bolo desať ľudí,“ hovorí vedúca košickej skupiny Ukrývané dieťa.
Krátko po potlačení povstania hory prečesávali gardisti a gestapo. Hľadali partizánov. Malé, často plačúce dieťa mohlo všetkých prezradiť. „Mame vybavili falošné doklady a prichýlil nás starší manželský pár v obci Baláže,“ pokračuje vo svojom príbehu bývalá učiteľka ruštiny, dnes už dôchodkyňa Nadežda Lambertová. Aj tam sa po krátkom čase objavili gardisti – obec bola v úzkom spojení s partizánmi. Časté razie a popravy matku malého dieťaťa vystrašili, a tak sa ukryli až do konca vojny u dobrých ľudí v Podkoniciach.
Intuícia matky bola správna – krátko po ich odchode Baláže vypálili. „Zaujímalo ma, ako znášala tehotenstvo v takom nebezpečnom období,“ delí sa so svojím príbehom krehká dáma. Odpoveď matky ju potešila i prekvapila. „Mama mi na to odpovedala, že sa na mňa ako každá matka veľmi tešila. A to očakávanie môjho narodenia a neskôr zodpovednosť za mňa jej pomohlo prežiť tú hrôzu,“ končí svoj príbeh žena, ktorá prežila.
—
Košický psychológ pracoval pre Nadáciu Stevena Spielberga
Ivan Kamenský, psychológ a psychoterapeut, bol členom skupiny, ktorá pomáhala uchovať príbehy preživších obetí holokaustu.
Nadácia Stevena Spielberga zaznamenala okolo 65-tisíc autentických výpovedí na kameru. Košický psychológ sa podieľa na 55 z nich.
Ako tieto rozhovory vyzerali?
Aby mali všetky výpovede rovnakú formu, prešiel som školením v Prahe. Rozhovor mal obsahovať 20 percent spomienok na predvojnový život, 60 percent zážitkov z vojnového obdobia a zvyšných 20 tvorili spomienky na obdobie po vojne. Interview sa nesmelo strihať. V miestnosti bol respondent, kameraman a ja. Posledných päť minút sa mohli zúčastniť aj rodinní príslušníci. Bol to náročný proces. Pre mňa i respondentov. Niektoré rozhovory trvali aj tri hodiny.
Ako prežívali natáčanie svedkovia holokaustu?
Veľmi ťažko. Väčšina z nich po prvýkrát rozpovedala celý svoj príbeh súvisle. V rodinách sa po vojne o tomto pekle hovorilo len veľmi málo, aj to len útržkovito. Snažili sa zabudnúť. Uvedomil som si, že týmto procesom som otvoril Pandorinu skrinku. Vedel som, že ich takto nemôžem nechať. Vytvorili sme teda terapeutickú skupinu. Spočiatku ju viedla terapeutka z Budapešti, ktorá prešla špeciálnym výcvikom. Po stáži v Londýne som skupinu prevzal ja. Stretávali sme sa takto sedem rokov, postupne členovia skupiny umierali. Do roku 2004 sme mali okolo 90 stretnutí.
Členovia skupiny zrejme prešli očistným procesom…
U nás sa o holokauste 40 rokov nehovorilo. Po vojne sa s tým každý vyrovnával po svojom. Mnohí si menili mená, iní sa presťahovali. A hlavne sa snažili chrániť pred spomienkami svoje deti. A to bola chyba. Tá neliečená trauma sa preniesla na ďalšiu generáciu. Mnohí počas terapie pochopili, že otvorenosť a pravdivosť o bolesti, ktorú prežili, sa odrazila aj na lepšom vzťahu s deťmi. A osobne si myslím, že mnohí z klientov aj pokojnejšie a vyrovnanejšie umierali.
Foto: Veronika Janušková
