Tajuplný Archív mesta Košice ukrýva našu minulosť
Archívne pramene uložené v Archíve mesta Košice tvoria súčasť kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. Ide o jediný samosprávny archív na Slovensku, ale môže byť vzorom pre podobné inštitúcie. Nenápadný vchod do budovy na Kováčskej ulici vyše 130 rokov ukrýva poklady podávajúce autentické svedectvo o minulosti nášho mesta a uchováva vzácne dokumenty od jeho počiatkov až po súčasnosť. Májové dni mesta boli ideálnou príležitosťou porozprávať sa s vedúcou archívu Máriou Hajduovou, ktorá v ňom pracuje už vyše 40 rokov.
Je pravda, že Košice majú ako jediné mesto na Slovensku mestský archív?
Je to tak. Naším zriaďovateľom je Mesto Košice a sme jediným archívom samosprávy na Slovensku. Všetky ostatné, celkovo 46 slovenských archívov, sú štátne a ich zriaďovateľom je Ministerstvo vnútra SR. Vďaka nášmu archívu môžeme na Slovensku hovoriť, že máme verejné archívy. Odborné archívne činnosti vykonávame v zmysle zákona o archívoch a registratúrach, ale držíme sa aj interných predpisov mesta.
Ako sa to stalo, že Košice majú v archívnictve také výnimočné postavenie?
Asi sme mali šťastie na múdrych radných, ktorí v pravý čas urobili, čo bolo potrebné. Tí neskorší vedeli oceniť a zachovať historické dedičstvo.
Aké boli počiatky košického mestského archívu?
Ťažko povedať, kedy presne náš archív vznikol. Stalo sa to zrejme z praktických dôvodov, keď začiatkom 16. storočia mesto oddelilo bežnú kancelársku činnosť od archiválií. Prvý inventár nášho archívu je z rokov 1502 až 1513. Z praktických dôvodov ho spracoval vtedajší notár Ján Scheutczlich. Často sa potreboval vracať k niektorým dokumentom, či už kvôli kupcom, ktorí prichádzali do mesta, alebo keď sa potreboval odvolať na kráľovský dvor. Písomností za roky rozrastajúceho sa a prosperujúceho mesta rýchlo pribúdalo, zrejme si ich potreboval „upratať“, aby sa v nich mohol lepšie orientovať.
Prvé usporiadanie archívu teda vzniklo pre klasický neporiadok v písomnostiach?
Zdá sa, že je to tak. V 16. storočí ako prvý vytvoril systém na uloženie písomností. Vlastne vytvoril prvý a najstarší inventár archívu v Uhorsku. Okrem toho, že bol užitočný, bol aj krásny. Písal ho gotickou kurzívou, pričom každú listinu zaznamenal červenou signatúrou. Hoci je dnes už neplatný, je unikátom. Vďaka tomu, že bol napísaný na pergamene a mal aj pergamenový obal, zachoval sa temer nepoškodený. Je mojou najobľúbenejšou archívnou pomôckou a pán Scheutczlich si dodnes zaslúži náš obdiv.
Od 16. storočia Hornádom pretieklo veľa vody…
Zo Scheutczlichom usporiadaného archívu mesto žilo takmer do polovice 18. storočia. Vtedy však už bolo mesto opäť zavalené spismi a znova bolo nútené zaoberať sa archivovaním svojich dokumentov. Druhým usporiadaním archívu preto poverilo regestrátora Františka Antona Schwartzenbacha. Jemu môžeme vďačiť za plánovité usporiadanie archívu, ktoré je platné dodnes. Vytvoril systém, ktorý prežil už vyše 200 rokov. Predčasná smrť v roku 1764 mu nedovolila prácu dokončiť. Okrem toho, že nanovo prepísal Scheutczlichov inventár, usporiadal najcennejšie časti tajného archívu. Schwartzenbach je mojou skrytou výčitkou. Jeho portrét mi dodnes pripomína, čo všetko dokázal a čo všetko by sme mohli urobiť dnes.
Hovoríte o tajnom archíve, čo to znamená?
Nazývame ho tajný, pretože v minulosti bolo zakázané ukázať originál alebo odpis písomností, ktoré boli uložené v tejto časti archívu. Boli to najvzácnejšie majetkovo-právne listiny, ktoré sa týkali najmä mestských práv a privilégií. Mesto z nich hospodársky ťažilo 500 rokov, pretože sa vždy o ne vedelo oprieť. Pred zlodejmi a požiarom boli chránené v železnej barokovej skrini, v ktorej dodnes opatrujeme najvzácnejšie dokumenty.
Boli archívne dokumenty prísne strážené?
V stredoveku sa do archívu vstupovalo tak, že sa museli stretnúť richtár, notár, archivár a pravdepodobne aj predstaviteľ cirkvi. Skriňa sa otvárala na štyri kľúče a dva zámky a o každom otvorení sa spísala zápisnica. O tom, aké bolo ťažké dostať sa k vzácnym dokumentom, svedčí fakt, že to neumožnili ani architektovi historickej radnice. Ak si na jej fasáde pozorne pozriete erb mesta, zistíte, že je chybný. Dôvod je jednoduchý – sochár Anton Kraus sa k originálnym dokumentom prosto nedostal. Preto tam dodnes máme nepresný erb mesta.
Miniatúry na erbových listinách Košíc patria medzi klenoty gotického a renesančného umenia. Okrem toho, nie je známe žiadne iné mesto v Európe, ktoré by malo štyri erbové listiny udelené štyrmi panovníkmi…
Originály všetkých našich štyroch erbových listín – prvú z roku 1369, druhú vydanú v roku 1423, tretiu v roku 1453 a štvrtú, dodnes používanú z roku 1502, máme uložené v spomínanom tajnom archíve. Platný zákon nám zakazuje ukazovať originály dokumentov do roku 1526. Zistilo sa, že ľudský dotyk poškodzuje vzácne dokumenty, a preto s nimi aj my manipulujeme iba v bielych rukavičkách. Máme z nich ale urobené verné kópie – faximílie a tie si môžu návštevníci pozrieť v našej študovni. Preto sme naskenovali veľkú časť ďalšieho cenného archívneho materiálu, aby ho bolo možné študovať.
Aj preto ste nedávno vybudovali novú študovňu?
Ročne evidujeme až 500 bádateľských návštev. Vyše tretina z nich je zahraničných. Veľmi cenným archívom sme najmä pre historikov z Budapešti. Turecké vpády ich pripravili o množstvo archívneho materiálu, a keďže sme boli súčasťou Rakúsko-Uhorska, nachádzajú sa tu nielen vzácne dokumenty, ale aj bohatá korešpondencia. Čulé kontakty máme s poľskými bádateľmi, ale tiež historikmi, ktorí sa zaujímajú o bývalé mestá Pentapolinaty. Takmer každý deň je študovňa obsadená bádateľmi. Prišli k nám aj zo zámoria, hlavne aby na vlastné oči videli krásnu miniatúru nášho erbu z roku 1423.
Ako sa bežný Košičan dostane k týmto cenným písomnostiam?
Každý rok organizujeme na prelome mája a júna Deň otvorených dverí. Okrem toho umožňujeme študentom košických škôl mať hodiny dejepisu v našich priestoroch. Cez priamy kontakt s týmito listinami si môžu mladí ľudia utvárať vlastný názor na históriu svojho mesta, ale tiež zistiť, že majú dobrý dôvod k lokálpatriotizmu. Človek si často až v kontakte s týmito cennými dokumentmi uvedomí, že žije v historicky významnom meste a pocíti istú zodpovednosť za jeho ďalší osud.
Dovoľte mi „kacírsku“ otázku – načo je vlastne dobré mať mestský archív?
Pre poznanie svojho mesta, svojho regiónu, ale aj ako zálohu toho, čo doma nemáte. Ľudia si uvedomia, aký je archív dôležitý, až keď niečo stratia. Napríklad vysvedčenie, zápočet odpracovaných rokov či chýbajúce stavebné povolenie. A sme to my, ktorí to väčšinou máme všetko usporiadané systémom, ktorý nám umožní požadovanú informáciu vyhľadať a pracovať s ňou. Usporiadanie, archivovanie, vytváranie registrov a hľadanie archívnych prepojení je dnes vlastne podstatou našej práce.
ČO UKRÝVA ARCHÍV MESTA KOŠICE
- 4800 bežných metrov archívneho materiálu
- 2850 najvzácnejších dokumentov vytvorených do roku 1526
- najvzácnejší dokument, ktorým je prvá erbová listina pre mesto Košice z roku 1369
- najvýznamnejšie veľké privilégium pre mesto z roku 1347
- najstarší doklad o existencii cechov v Uhorsku, ktorým sú artikuly košických kožušníkov z roku 1307
- najstaršiu mestskú knihu z rokov 1393 až 1405
- najkrajší gotický dokument, ktorým je druhá erbová listina mesta z roku 1423
- najkrajší renesančný dokument, ktorým je štvrtá erbová listina mesta z roku 1502
Foto 1: Miroslav Vacuľa
Foto 2 , 3 a 4: Jozef Jarošík
Odporúčané články
Bryndza, slovenský národný poklad, sa stáva čoraz obľúbenejšou súčasťou modernej kuchyne. Recept na plnené šampiňóny s bryndzovým krémom a pažítkou predstavuje chutné spojenie tradičných chutí a jednoduchého, no elegantného občerstvenia, ktoré sa hodí na každú príležitosť.
Grilovaný baklažán v kombinácii so sviežou paradajkovou omáčkou a lahodným halloumi je ideálnym receptom na ľahké a výživné jedlo. Tento jednoduchý pokrm je vhodný ako hlavné jedlo alebo ako príloha na letné grilovanie.
Na Slovensku i vo svete si rímskokatolícka cirkev 1. novembra pripomína prikázaný sviatok Všetkých svätých, zatiaľ čo 2. november je venovaný Pamiatke zosnulých, známej ako Dušičky. Počas týchto dní ľudia tradične navštevujú cintoríny, zapaľujú sviečky a zdobia hroby svojich blízkych. Spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, má korene hlboko v histórii a je spojená s dávnymi rituálmi i kresťanskou nádejou na vzkriesenie.