Milka Hegyesyová: Môj muž nebol umelec, on bol pokorný remeselník

V pondelok dokončil posledný obraz a v piatok odišiel. Navždy… Ostal po ňom ateliér plný skvostov a – veľké prázdno. Nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval. Nepotreboval a ani nechcel byť slávny. Taký bol akademický maliar Július Hegyesy. Aj preto ho stovky žiakov milovali…

Majster zomrel ráno o pol piatej. Večer sa ešte z nemocnice telefonicky porozprával s manželkou. Mali sa veľmi radi. Posledné jeho slová boli, že ju ľúbi a že mu strašne chýba. Odišiel tichučko, v spánku. 

Mal veľkú chuť žiť

Od smrti prešiel mesiac, ale slzy v očiach manželky Milky Hegyesyovej, s ktorou prežili spolu 46 rokov, neobschli. „Môj manžel mal ku koncu problémy hlavne s obličkami. Ale dlhé roky trpel na nohy a mal choré aj srdiečko. V roku 2001 mu museli operovať srdce a vtedy mi povedali, že možno bude žiť rok. A on prežil ďalších 17. Mal veľkú chuť žiť a nikdy sa nesťažoval. Vždy hovoril, že on je ten jediný zdravý v tejto rodine…“

V rodine maliara vraj neboli žiadni známi umelci… „Nie je to celkom pravda. Jeho ujo tiež maľoval. Starý otec z maminej strany bol kalvínsky kňaz, ktorý mal prirodzene kultúru v sebe. Jeho otec bol učiteľ v Zádieli a v Hosťovciach. Ďusko veľmi inklinoval k mamičke, ktorá mala dievčenskú školu a veľmi pekne vyšívala,“ hovorí o detstve umelca manželka, ktorá je tiež výtvarníčka a učiteľka. „Nikto ho k tomu cielene neviedol. Asi jeho talent, predstavivosť a kultúrne prostredie mali na jeho tvorbu najväčší vplyv.“

Ženy miloval, príroda bola Bohom

Chlapca s obrovským talentom už ako 15-ročného prijali na akadémiu v Prahe. „Keď ho videli v krátkych nohaviciach, tak ho poslali domov, aby si najprv urobil maturitu. Veľmi sa ho to dotklo, potom asi rok nekreslil. Do Bratislavy už na prijímačky niesol jeden z jeho veľmi uznávaných obrazov – portrét svojej babičky.“

Július Hegyesy bol žiakom velikána košickej výtvarnej scény Ľudovíta Felda, u ktorého sa naučil robiť portréty. „O Ďuskovi hovorili, že je realista. Kreslievali sme spolu, ale naše obrazy boli diametrálne rozdielne. Ja som kreslila portrét, on kreslil dušu. Kresba pre neho bola dominantná. Bez ceruzky sa ani nepohol. Bohom bola pre neho príroda, vždy hovoril, že aj ženské telo je ako pahorkatina. Ženy miloval, ctil si a vážil. Bol veľmi vnímavý a videl viac ako hocikto iný. Jeho obrazy chytajú za srdce, lebo ich robil so srdcom.“ 

O každom obraze najprv premýšľal. Skôr, než niečo začal maľovať či kresliť, si objekt detailne prezrel. A predtým, ako vzal do ruky ceruzu, uhlík či štetec, musel sa s ním stotožniť. „Veľmi často maľoval v teréne. Iba posledný rok nechodil von, pretože už nevládal. Zo svojich starších skíc robil obrázky suchou ihlou. Prírodu poznal dokonale, na maľovanie ju už nemusel vidieť, bol s ňou bytostne spätý.“ 

V učení nasledoval Ľ. Felda

Učil na filozofickej fakulte v Prešove od roku 1964. Predtým na ľudovej škole umenia v Košiciach. „Veľmi ľutoval, že z Košíc odišiel. Pretože energia a úprimnosť, ktorú mu dávali deti, mu už potom akoby chýbala. Mal veľa študentov, z ktorých sa neskôr stali učitelia, napríklad Mišo Tokár, Jožo Horečný, Norma Urmanová, Zsolt Lukács či Noemi Ráczová. Nikdy ich nekritizoval.

Presne tak to robil jeho učiteľ Ľudovít Feld. Iba naznačil, že je to zaujímavé, ale možno by sa to dalo nakresliť inak. Spoliehal sa na inteligenciu človeka. Ak nepochopil, že ide zlým smerom, mal smolu…“ 

Vážil si prácu každého 

Júliusa Hegyesyho mnohí nazývali posledný mohykán medzi výtvarníkmi. Celý život mal veľkú pokoru voči tomu, čo robil. „Nikdy nebol spokojný sám so sebou, stále mal pocit, že sa môže ešte niečo nové naučiť, neustále chcel rásť. Bolo to jednoducho jeho remeslo a on bol pokorný remeselník. Všetkému, čo ho zaujímalo, išiel až na koreň… Veľmi si vážil prácu každého človeka. Čokoľvek našiel vyhodené a videl v tom ešte potenciál, tak to opravil. Vracal veciam život. Nezáležalo mu na tom, či ho niekto pozná, nebudoval si kariéru. Ak by som ja na tom netrvala, tak by azda ani nemal žiadnu výstavu. Kreslil hlavne pre seba. Hovorili o ňom, že v jeho dielach je odraz doby, ale on tomu neveril. Tvorba bola pre neho ako vzduch, bez ktorého sa nedá žiť.“

Svojich žiakov vždy inšpiroval a posúval ďalej

Medzi úspešných žiakov Júliusa Hegyesyho patria dnes už manželia Zsolt Lukács a Noemi Ráczová. Obaja učia na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach.

Mladí výtvarníci najprv navštevovali základnú umeleckú školu a boli v triede manželky Júliusa Hegyesyho Milky. Zsolt potom chodil k majstrovi rok do ateliéru a keď Noemi robila ilustrácie pre jedno nakladateľstvo, dokonca jej Hegyesyovci prepožičali na celé leto ateliér.

„Pre mňa bolo úžasné, že nás bral vždy ako rovnocenných. Ak sa mu na obraze niečo páčilo, vyzdvihol to. Väčšina učiteľov – umelcov sa snaží dostať kus seba do tvorby svojich žiakov. On to však nikdy neurobil. Skôr nám pomohol nájsť iný pohľad,“ spomína Noemi, ktorá chcela kresliť perom, tak ako jej priateľ, ale majster raz prišiel a povedal, že je maliarka telom i dušou. „Teraz to už viem povedať, že som sa viac našla vo farbách a on to vo mne videl skôr ako ja.“

„Pán profesor mal veľmi individuálny prístup ku každému študentovi. Nikdy som ho nepočul zdvihnúť hlas, stále bol pokojný a milý. V poslednom čase, keď sme sa vrátili z vysokej školy, tak sme ich navštevovali v škole alebo aj doma. Stali sme sa rodinnými priateľmi, čo si veľmi vážime,“ povedal Zsolt.

„Inšpiroval a posúval nás ďalej. Otváral nám vždy možnosť vidieť veci ináč. Mal úžasný zmysel pre humor a veľmi zaujímavo rozprával príbehy zo svojej mladosti. V očiach mal krásne iskričky. Žiaľ, už nám nezasvietia,“ smúti „večný žiak“ i priateľ výnimočného výtvarníka i človeka Júliusa Hegyesyho.