Marek Madro: Suplujeme to, čo by malo v štáte štandardne fungovať

V Košiciach otvorili piaty klub v rámci Slovenska. Mladí ľudia v ňom nájdu podporu v situáciách, keď si nevedia dať rady s ťažkosťami a nemajú nikoho, komu by sa vedeli zdôveriť. Prídu sem anonymne, bez potreby registrácie a majú istotu, že ich vypočuje človek, ktorý je tam len preňho a vie mu pomôcť. V menšej miestnosti, Káčku, poskytuje pomoc formou osobného rozhovoru psychológ. Vo väčšej miestnosti, klube, vytvárajú mladí komunitu, môžu hrať rôzne hry, hrať na hudobných nástrojoch či hracích konzolách tiež za prítomnosti psychológa. Ako funguje trenažér života vonku sa dočítate v rozhovore.

Predstavte nám, prosím, tento priestor, kedy vznikol, kedy ste ho otvorili a čo tu mladý človek môže nájsť?

IPčko ako organizácia existuje od roku 2012. Nebojte sa, nebudem úplne rozprávať všetko, čo sme od toho roku 2012 robili. Ale tu v Košiciach pôsobíme od roku 2022. Ako krízový intervenčný tím. A máme tu pobočku, kde sa venujeme ľuďom v krízových situáciách. Poskytujeme bezplatné anonymné poradenstvo. Čiže môžu sem ľudia v tej krízovej situácii prísť a tu dostanú okamžitý termín a okamžitú pomoc. Tento tím za celý ten čas poskytol 3 700 kontaktov. 3 700 poradenstiev.

Naša regionálna pobočka, keďže sme v každom krajskom meste, tak pôsobí v celom regióne, kraji. Naše skúsenosti z regiónu sú najmä z Michaloviec, z obdobia utečeneckej krízy a podobne. A teraz, keď tá situácia za posledné dva roky odoznela, tak oveľa intenzívnejšie sa znova venujeme našej primárnej činnosti, kvôli ktorej tu sme. Od januára tohto roka sme na tomto mieste poskytli 1790 kontaktov.

S akými problémami za vami ľudia prichádzajú najčastejšie?

Najčastejšie sú to myšlienky na samovraždu, pocity absolútnej osamelosti, že nemajú s kým rozprávať o svojich ťažkostiach. Potom je to sebapoškodzovanie, úzkosť, problémy v rodinách, násilie. Vieme, že to čo veľmi pomáha tým ľuďom, je komunita.

Čiže dnes sme veľmi radi, že prinášame do Košíc piaty náš klub. Ostatné máme v Bratislave, v Trnave, v Nitre, v Prešove a teraz Connect Club tu v Košiciach, kde v neformálnom prostredí, vďaka rôznym voľnočasovým aktivitám, spoločenským hrám, herným konzolám, stolnému futbalu, pravidelným koncertom, diskusiám a pravidelným aktivitám, do ktorých sa môžete zapojiť, zároveň spoznávate psychológov, ktorí tu celý čas pôsobia a sú pri všetkých aktivitách.

Pri hre môžete zistiť, v naozaj neformálnej atmosfére, keď psychológa nabíjate cez Fifu a podobne, či ten človek stojí za to, aby ste sa mu zverili alebo nie. Connect Klub je presne o trenažéri života tam vonku, ale zároveň je to aj most k tomu, aby ste nabrali odvahu a rozprávali sa so psychológom. Ten klub je určený najmä mladým ľuďom do 30 rokov, otvorený bude streda, štvrtok a v piatok od 15. do 21. hodiny. A prísť sem môžete bez akejkoľvek registrácie, čiže máte otvorené dvere, môžete iba prísť a odísť, kedy budete chcieť.

A nám ide o to, aby sme približili mladým ľuďom, ktorí iným spôsobom nevyužívajú alebo nemajú odvahu navštíviť alebo kontaktovať psychológa, aby nezostali so svojimi ťažkosťami sami a aby prišli a mali možnosť hovoriť.

Kým niekto dostane termín u psychológa, to trvá pár mesiacov niekedy a tu sa dá hneď prísť, keď sa cítim zle. Čiže aj v tomto je tá výhoda?

To, na čo sa sústredíme, sú najmä krízové situácie. Tu na mieste v Košiciach bude pracovať 6 psychologičiek. Oni fungujú aj v školách, pomáhajú školám a CPP-čkám, to sú štátne poradenské zariadenia, ktoré nestíhajú nápor žiadostí a ľudí o pomoc.

Aký ste tu mali najťažší prípad? S čím prišiel sem človek?

Tie najnáročnejšie témy, tak to sú pokusy o samovraždu alebo ten stav, že ešte to idem skúsiť. Dnes otvárame ten Connect Club, priestor pre mladých ľudí. Poradenská miestnosť tu fungovala od roku 2022. My máme pobočky v krajských mestách. Ako organizácia sme známi s linkami pomoci. Čiže je to naozaj dostupná pomoc.

Ako pomôžete človeku, ktorý sa rozhodne zavolať na linku?

Keď zavoláte na linku, tak dostanete poradenstvo, situačnú intervenciu, ten psychológ vám vlastne povie, ako máte postupovať. Ale 90% príbehov je o tom, že bude potrebovať dlhodobú starostlivú pomoc. Čiže sa ich snažíte niekde dostať. A keď ich nemáte kam dostať, tak potom musíte vytvoriť alternatívu alebo ponuku. A teda my ako organizácia, ktorá má 100 psychológov po celom Slovensku, sa snažíme vytvárať príležitosti na to, aby ľudia mali kam ďalej obrátiť. Aby nevolali na tie linky.

Je to super, ale jeden z desiatich sa tam dovolať nedokáže. Čiže ten nápor je tam obrovský. A my, keď chceme, aby tí ľudia nevolali iba na tie linky, ale chceme, aby tú pomoc dostali v realite, tak potom buď ich niekam nasmerujete, ale keď sa tam nedostanú, lebo neexistuje termín, alebo ho dostanú o rok, a oni tú situáciu riešia tu a teraz, tak práve pri tej situácii akútnej krízy, to znamená, že o niekoho som prišiel, alebo teraz prechádza niečím absolútne akútnym a nevie si s tým dať rady, tak preto je tu toto centrum fyzicky v každom krajskom meste, ktoré sa volá IPčko plus to mesto, IPčko Košice. A toto tu funguje od roku 2022.

Čo navyše ponúkajú kluby, kde sa môžu mladí stretávať?

Keďže vidíme, akí ľudia sem chodia, tak už v piatich mestách sme otvorili aj tie kluby, kde máte nielen ten rozhovor so psychológom, ale aj neformálne nízkoprahové prostredie, kde prídete. Buď sa zapojíte do tých aktivít, alebo tam môžete stretnúť odborníka, hocikedy v tom neformálnom kontexte, a keď sa s ním chcete porozprávať na základe toho, že s ním hráte Fifu a vidíte, že ty si dobre divný človek a že tiež máš nejaké emócie, tak sa s tebou chcem rozprávať. Potom tí ľudia prechádzajú sem do toho Káčka.

A ďalej sa ponúka ten program na základe toho, aké sú potreby ľudí, ktorí sem prichádzajú. Je to komunita, ľudia prichádzajú, odchádzajú. Nemusíte sa registrovať, nikde hlásiť, proste je to najnízkoprahovejšia forma pomoci, akú vôbec vieme vytvoriť.

A robíme to naschvál v centre mesta, aby sme tú tému duševného zdravia normalizovali. Je za tým aj druhá vec, že naši klienti, ktorí sú dlhodobo v ťažkostiach, napríklad majú depresiu alebo rôzne typy úzkosti, tak oni sa začnú izolovať a nechodia von. A teraz vlastne robíme to, že my ich voláme do mesta. Poď byť normálny, ako tí ostatní ľudia v tvojom veku alebo v tvoji rovesníci. Chodia do mesta, chodia do bezpečného miesta, a je to trenažér toho, ako to vlastne funguje vonku.

Prečo práve ľudia do 30 rokov?

My to robíme do 30 rokov pre taký dôvod, že sme potrebovali nejakú cieľovú skupinu, ktorej sa chceme venovať. Z našich liniek vychádza, že našimi klientami (145-tisíc kontaktov minulý rok) sú stredoškoláci a vysokoškoláci v tých prvých ročníkoch. Čiže aj preto sa sústredime aj na vytvorenie priestoru pre túto cieľovku.

Ale chceme to robiť trošku inak. Chceme naozaj im pridávať nejakú hodnotu k tomu. Sme nezisková organizácia, čiže hľadame tých partnerov na to, aby sme to vôbec mohli robiť. Ale pre nás je dôležité, aby neexistovala bariéra ku psychologickej pomoci. Preto keď sem prídete, máme tu takú maličkú kaviareň, kde si môžete dať kávu. Vybrať si nealkoholické nápoje a všetko je za dobrovoľný príspevok. Čiže si to proste môžete dať.

Nám ide naozaj o to, aby neexistoval dôvod, prečo sa k tej pomoci nedostanem. A existujú rôzne typy podporných skupín. A toto nie je podporná skupina. Toto je neformálny priestor, kde môžete prísť a stretnúť toho odborníka a viete sa s ním hneď dohodnúť na konzultáciu toho svojho problému.

V miestnosti Káčko alebo tam vedľa v skupine. Zároveň z tých iných miest máme skúsenosti. My sme predtým takýto klub tu, v Košickom kraji, prevádzkovali v Michalovciach. Tam nám ešte do menšieho priestoru chodilo 60 mladých ľudí denne. Čiže to vyzeralo skôr ako čakáreň na urgente.

Potreba je proste obrovská. Čiže my nemáme strach z toho, že tu nebudú prichádzať mladí ľudia. Predpokladáme, že okolo 20-30 mladých ľudí denne sem bude prichádzať. A keďže sme poskytovateľ sociálnych služieb terénnej krízovej intervencie pre mesto Košice, tak vieme, že tých klientov aj dnes máme stovky, ktorí nemajú kam chodiť. A tento typ služby by potrebovali.

A ako sa o tomto dozvedia? Kde máte reklamu?

My tú reklamu nepotrebujeme. Práve kvôli tomu, že tých klientov máme 10-násobne viac, ako ich stíhame s tými našimi kapacitami pokryť. Je možné sledovať všetky tie aktivity na Instagrame.

Čo by ste odporúčali Košičanom hľadajúcim pomoc, ktorú akútne potrebujú?

Moja skúsenosť je taká, že ľudia svoje ťažkosti duše prehliadajú, alebo sú tak zvyknutí na to, že trápiť sa, premýšľať a cítiť tú vnútornú bolesť, že je pre nich ťažké to vôbec pomenovať. Ale hneď, ako to pomenujete, len čo tomu dáte nejaké slová s odborníkom, tak nielenže to pomenujete a že sa vyrozprávate, ale ten odborník vám pomôže nájsť cestu, ako sa z toho dostať von. Preto je pre nás absolútne dôležité, aby ste vo svojej bolesti nezostávali sami, ale aby ste o tom hovorili, vo svojej rodine, so svojimi kamarátmi, s ľuďmi, ktorým dôverujete. A keď takýchto ľudí nemáte, alebo vám nenapadol v tejto chvíli hneď niekto, tak potom stojí za to prísť a rozprávať o tom s nami.

Ja sa opýtam na ľudí po 30-ke. Ja mám známeho, ktorý má 40, bol dlho chorý, kvôli tomu nevedel splácať hypotéku a má depresiu.

Takýto príbehov počúvam milión. Na tie linky nám nevolajú iba títo ľudia, môže nám volať hocikto. Je tu občas aj program pre tých starších. Problém je v tom, že naozaj si musíme vybrať niekoho, na koho sa zameriame. A ešte to trochu súvisí aj s tým, že predsa ten dospelý človek, ktorý už je v systéme, tak pre neho existujú tie formy pomoci.

My sme hovorili o tom, že tie termíny sú nedostupné, ale ten dospelý má schopnosti hľadať ľudí a vie napísať tých mailov 40, 50 a snáď mu niekto odpíše, aby sa objednal na ten termín. Deti nemajú takéto možnosti a hlavne o tom nevedia.

Keď hovoríme o tých mladších ročníkoch, keď hovoríme o stredoškolákoch, tak to je presne ten kritický vek, keď ten človek premýšľa iba v takých extrémoch. Že nedokáže vyhodnocovať následky svojho správania. Preto je s týmto vekom spojené experimentovanie s drogami, vytváranie si vlastnej identity toho vlastného miesta v živote.

Ale ten mozog je len v takých extrémnych možnostiach. A preto sa v tomto veku vyskytuje tak veľa pokusov o samovraždu, tak veľa extrémnych foriem prejavov správania. A my sa chceme prihovoriť práve tejto cieľovke, aby sme im povedali, že nemusí to byť len o tých extrémoch a že možností je oveľa viac.

Čo sa týka mladých ľudí, nie je úplne bežné sa v rodine rozprávať o tom, že ma niečo trápi. Nie sme k tomu vedení, a vysloviť to, že som asi v depresii, to nie je ľahké.

Je to fenomén s ktorým sa trápime nielen na Slovensku, ale celosvetovo. Ale to, čo my hovoríme alebo to, čo my pozorujeme, téma číslo jedna odvtedy, ako existuje IPčko, je téma osamelosti. Ale to, čo sa akoby mení, je, že čím ďalej, tým menej rozprávame o pocitoch. A že aj tí mladí ľudia nerozprávajú, už ani s rovesníkmi o tom, že toto ma štve, ten ma naštval, alebo, že takéto máme skúsenosti, lebo som toto a toto zažil na rande a podobne.

Prestávajú si to rozprávať tí mladí ľudia. Dokonca si to prestávajú písať na sociálnych sieťach. Nezdieľajú to. A tá situácia sa zhoršuje, paradoxne. Sme v situácii, kedy komunikujeme najviac, vďaka sociálnym sieťam, ale najmenej o tých vnútorných veciach.

Ak je súčasťou našej kultúry, to, že spolu v tých rodinách nerozprávame, nezdieľame pocity, tak fenomén doby prináša pre nás ešte negatívnejšiu správu. Že to už prirodzene nerobia ani tie skupiny, ktoré to prirodzene robili. Rovesníci, kamoši, tínedžeri, pre ktorých je najdôležitejšia podporná sieť rovesníkov, s ktorými zdieľajú svoje potreby.

A vie sa prečo?

Je to vplyvom tých kríz, ktorým svet čelí, že tá doba je jednak extrémne provýkonne orientovaná. Čiže extrémny výkon, ale bez pocitov, bez toho kontaktu samého so sebou, so svojím vlastným prežívaním. Je to o neustálom naplnení potreby niekoho iného, len preto, aby som bol v živote úspešný.

Až úzkostne. A potom na druhej strane sú sociálne siete, ktoré nám hovoria, ako by sme mali vyzerať, fungovať, čo by sme mali robiť, kam by sme mali chodiť. A nie je to možné, aby sme to dokázali absolvovať, lebo tu na sociálnych sieťach prezentujeme len to, čo je to pekné.

A ešte je tu ten fenomén tých krízových situácií. Hovorím o ekologickej kríze, vojne, dezilúzii v spoločnosti a legitimizovanom násilí. A práve toto zhoršuje našu odvahu hovoriť o pocitoch, lebo riešime stále iba tú krízu, len aby sme prežili.

Čiže je to úplne prirodzené, že sa to deje. Je to problém, ktorému čelí celý svet. A práve aj tie súčasné generácie detí a mladých ľudí, keď hovoríme o generácii Z alebo generácii Alfa, tak presne pre nich je charakteristické to, že budú potrebovať iný prístup podpory, ako využívali predchádzajúce generácie. Nie preto, že sú slabší, ale preto, že majú úplne inak definované potreby.

Čo sa týka školských psychológov, zvykne byť len jeden pre celú školu. Takže v podstate suplujete ich úlohu?

Absolútne. To, čo IPčko robí, je absolútne suplovanie toho, čo by malo v štáte štandardne fungovať a dokonca to robíme tak trošku inovatívne. Keď hovoríme o školských psychológoch, v posledných rokoch je veľká snaha, aby sme ich mali v školách ako členov školských podporných tímov veľa. Ale zároveň tá profesia školských psychológov vôbec nie je v škole atraktívna, lebo úloha toho školského psychológa je veľmi zložitá.

On tam musí pracovať, byť schopný pracovať s deťmi, musí byť schopný robiť diagnostiku, musí byť schopný pracovať s rodičmi a riešiť krízové situácie s rodičmi. A ešte to musí robiť v kontexte celého pedagogického systému, ktorý tam je. On musí byť psychológ, ktorý je multitalentovaný na absolútne všetky oblasti, ktoré sa psychológ pri všeobecnom štúdiu na škole učí.

A preto keď prichádzame do tohto systému, ešte je tam do toho administratívne zaťaženie, je to absolútne neatraktívne pre tých ľudí, ktorých by sme v systéme potrebovali. Ale je naozaj veľká snaha, aby ich bolo stále viac a viac. Je ich stále viac a viac, ale stále strašne málo.

A keď má nejaká škola vôbec šťastie, že má psychológa na plný úväzok, tak hovoríme o škole, ktorá má 1 500 študentov. A to nie je možné, aby ich vôbec niekedy stretol, a nie to, aby naplnil s nimi všetky potreby, ktoré v škole má. Ale preto, napríklad v Banskej Bystrici, existuje semafor, kde je zelená, oranžová, červená na sociálno-patologické javy.

Kedysi sa naše školy chválili tým, že my nemáme žiadnu šikanu. To nie je možné, aby neexistovala šikana, pretože to je ľudské. To násilie je niekde v nás. A ak sa tam vyskytuje, tak robíme nejaké aktivity pre to, aby sa nerozvíjalo. Vieme, že tu je, že to je téma. Sme ochotní komukoľvek pomôcť. To je zelená úroveň. Potom je oranžová. Áno, vyskakujú nám nejaké jednotlivé prípady, a že tie prípady dokážeme riešiť ako škola, ten školský podporný tím. Čiže na škole to dokážeme vyriešiť. Ale musíme mať ten školský podporný tím.

To znamená školského psychológa, špeciálneho pedagóga. Máme takéto školy, kde to je, ale je ich veľmi málo. A potom je červená. A to sú klienti alebo aj jednotlivci, ktorí majú problém. Sú agresori násilia alebo nejakých patologických prejavov, alebo sú obeťami. A tých má pomáhať škole riešiť v regióne CPP. Plus to CPP má robiť diagnostiku, napríklad v orientácii v kariére. V tomto má pomáhať to CPP.

Na čo sa teda sústredí školský psychológ?

V záujme štátu je, aby pomáhal pri výbere budúceho povolania. A to sme v tej červenej zóne. Lenže, na Slovensku máme aj prípady, ktoré sa dostanú do čiernej zóny. A to sú také, ktoré prepadávajú zo systému. Potrebujú pomoc viacerých zložiek. Už to tá škola sama nedokáže vyriešiť. Ani sa to nerieši na území tej školy.

Ale prípady, príbehy v tých školách sa vyskytujú. A to je problém, že ich nemá kto riešiť. Čiže ak máme niekde ten problém, tak je to pri tých krízových situáciách a tým sa teda snažíme venovať. Tých tém je milión, ktoré môžeme robiť. Ale keď chceme nejakým spôsobom najužitočnejšie suplovať štát, tak tu štát najviac vyhára. Pri tom, keď už sa naozaj deje kríza. A vtedy potrebujete, aby niečo zafungovalo a dostanete termín o rok. Detských psychiatrov v ambulanciách máme 22. Po celom Slovensku.

To by stačilo tak možno na Košice.

Potom máme ďalších 20 v nemocniciach. Na oddeleniach spolu máme okolo sto lôžok pre deti, ktoré máme hospitalizované. Alebo po COVID-e máme hospitalizované len deti, ktoré sú po pokuse o samovraždu alebo v extrémne akútnej situácii. Ale ak máte dieťa, ktoré potrebuje pomoc, aby sa nedostalo až sem, tak dnes je tá pomoc pre nich dostupná.

A čo, ak je dieťa v takejto situácii vo Svidníku? Plánujete sa nejak rozširovať?

My by sme veľmi radi, keď budeme mať na to finančné zdroje, aby sme mohli.

Ako zháňate sponzorov?

Tá naša organizácia funguje na takom viaczdrojovom financovaní. Asi to najvýraznejšie alebo najdôležitejšie pre nás sú jednotlivci, ktorí sa rozhodnú nám posielať mesačne 5 eur. Sú to aj 2 % z daní a podobne. Potom sú to dotácie z rôznych dotačných schém na rôznych ministerstvách alebo v Európskej únii. A potom je to časť služieb, ktoré robíme pre rôznych partnerov, či už sú to firemní partneri alebo mestá, ako je to napríklad tu.

Mesto si u nás objedná nejaký typ služby napríklad terénnu krízovú intervenciu. Keď sa vám ako obyvateľke Košíc niečo vážne deje, tak mesto tu platí takýto výjazdový tím, ktorý príde a pomôže vám tým prejsť.