Ideme ľuďom v osadách príkladom a funguje to, tvrdia členovia MOPS na Juhu

V rozhovore sa dočítate, prečo si prácu pochvaľujú a aj to, že policajti ich nazývajú kolegami. Dúfajú, že projekt neskončí, lebo chcú ísť ľuďom z osady naďalej príkladom. Sú úspešní, lebo sú “Romáci tak ako oni”, všetkých poznajú a majú rešpekt. Richard vysvetľuje, že on sám chce svojim deťom ukázať, že sa dá dostať z osady, mať teplú vodu a radiátor, pracovať a platiť účty. V 21. storočí by človek nemal prísť domov z práce a rúbať drevo, aby mal čím v chatrči zakúriť. Napriek tomu bolo vidno, že sú dobre naladení a optimistickí. Tak ako v dobrom pracovnom kolektíve.

Pýtali sme sa, odkiaľ pochádzajú a v akej mestskej časti vyrastali?  “Vyrastal som na dedine, v Bohdanovciach, tam som chodil na prvý stupeň. Potom sme sa presťahovali na Sever, na Tomášikovu. Teraz bývam na Popradskej,” povedal Nikolas. Ľudovít zas vyrastal v Krásnej a teraz býva v rómskej osade na Jarmočnej. Richard na druhej strane vyrástol v osade Pri bitúnku, kde doteraz pracuje.

Nikolas nám tiež prezradil, že už od detstva chcel byť policajtom. “V detstve sme sa hrávali na policajtov, s putami a tak. Byť policajtom ma určite lákalo. Ale keď som bol starší, začal som sa zaujímať o prácu automechanika.” Richard mal záujem o povolanie hasiča, no osud rozhodol inak. “Vyrastal som v detskom domove, a tým to potom zhaslo. V mojom veku by som to už teraz fyzicky aj tak nezvládol. Psychicky možno áno, ale fyzicky nie.” Ľudovít sa priznal, prečo nevyšiel jeho sen: “Chcel som byť murárom, ale v mladosti to nevyšlo. Nechodil som do školy a tak. Podarilo sa mi zamestnať sa tu.”

Chceli sme vedieť, či MOPS-károv priviedol do súčasného zamestnania záujem o poriadok a verejnú službu? Richard to vzal doslova: “Áno, poriadok určite. Keď vidím papier na zemi, hneď ho zdvihnem. Ale do susedov sa nestarám, každý má svoje teritórium a nech si robí, čo chce.”

Voľné pracovné pozície na MOPS-károv boli zverejnené tak, aby sa o nich záujemcovia dozvedeli. Nikolas hovorí, že boli doslova všade: “Na internete, na sociálnych sieťach, kamaráti o tom hovorili. Povedali sme si: „Je tu MOPSka, ideme to vyskúšať?“ A tak to začalo.” Richard sa to dozvedel od terénnej pracovníčky z tohto úradu. “Pomohla mi vypísať žiadosť na konkurz, a tak som tu.” Ľudovít sa o tom dozvedel od švagra.

Richard upresňuje, ako sa k nim Nikolas pridal. “Keď sme my štyria, pôvodní členovia, chodili dohliadať na osadu na Jarmočnej, tak Ľudovít nám pomáhal ešte keď tu nebol ani zamestnaný. Udržiaval v osade aj okolo posedenia pre komunitné centrum, ktoré sme vyrábali, čistotu. Štvrtý kolega ale nechodil poriadne do roboty, tak otvorili konkurz a vybrali namiesto neho Ľudovíta. “

Ľudovít priblížil, čo na konkurze zohralo hlavnú úlohu v jeho prospech. “Povedal som im, že som z osady a poznám ju. Keby niečo potrebovali, vedel by som ich správne nasmerovať. Poznám tam každého.”

Motiváciou prihlásiť sa do MOPS bola hlavne pravidelná výplata. Nikolas hovorí, že motiváciou boli financie aj kolektív. “Predtým som robil teamleadra vo fabrike na automobily pri letisku, ale firma skrachovala, tým pádom som prišiel o prácu.”

Richard súhlasí a dodáva, že ho tiež motivovala možnosť, že môže pomôcť osade, kde vyrastal. “Je to tam nehygienické. V dnešnej dobe, v 21. storočí, je to strašné. Ja som tam tiež býval. Vzhľadom na to, že som pozeral na svoje deti, že nechcem, aby vyrastali v takom prostredí, ako ja som vyrastal, a dať im do života niečo nové. Chcel som, aby žili normálne, chodili do školy a platili, čo treba. Aby sa prispôsobili bežnému životu.” Jeho deťom sa v škole darí. “Môj 13-ročný robí bojové športy a stredný je bežec. Vyhral aj prvé miesto za školu ako druháčik. Najmenší je beťár. V septembri ide do školy, tak uvidím, ako sa chytí.” Ľudovít predtým opatroval otca. “Po skončení práce som sa dopočul o tejto možnosti a skúsil som to.”

Pýtali sme sa, či sa príslušníci MOPS pasujú s odsudzovaním zo strany obyvateľov osád, alebo ich rešpektujú. Nikolas sa s odsudzovaním nestratáva. “Ľudia sú všelijakí. Niekedy sa s nimi dá normálne debatovať a priznajú, že máme pravdu. Niekedy, keď majú vypité, lebo dostanú peniaze, tak sú múdri. Nemôžeme si ale nechať skákať po hlave. Snažíme sa riešiť situácie slušne aj ráznejšie, ale zatiaľ to funguje.” Ľudovít s rešpektom problém nemá. “Keďže som z osady, poznám tam každého. Mám u nich rešpekt.”

Sú aj situácie, v ktorých sa stretávajú s negatívnymi reakciami na svoju prácu. Richard hovorí, že ide hlavne o rodičov, ktorí sa o deti nestarajú. “Celý školský rok naháňame ich deti, ktoré by mali byť v škole, ale namiesto toho žobrú alebo robia neporiadok. Chytáme ich pri obchodoch. A ich rodičia sú opití. Potom ukazujeme rodičom fotky, ktoré nám poslala pani starostka, a pýtame sa, prečo ich dieťa nie je v škole. Väčšinou chodia deti z osád do škôl na Jazere, kde ich odvezú školské autobusy s asistentmi, ktorí ich odvedú až do školy.” Nikolas súhlasí s Richardom. “Stane sa, že namiesto vďaky reagujú rodičia negatívne.”

Chceli sme vedieť, čo sa v ich živote zmenilo k lepšiemu, keď ste sa zamestnali v MOPS. Nikolas hovorí, že vždy som pracoval, takže príjem mal. “Ale táto práca je voľnejšia v tom zmysle, že nechodím na zmeny ako v automobilke. Mám viac času na rodinu.” Richard aj Ľudovít súhlasia, lebo sú radi, že trávia s rodinou viac času.

Keďže nejde o trvalé pracovné miesta, pýtali sme sa, čo by robili v prípade, že by tento projekt skončil. Nikolas hovorí, že by boli sme veľmi neradi. “Ale museli by sme si hľadať niečo iné. Bez práce sa nedá.”

Nikolas hovorí, že už rozmýšľali nad tým, že by sa mohli pridať k policajtom. “Ak by sa to dalo, tak to je určite zaujímavá možnosť.” Richard sa smeje, že by to určite bolo super. “Najmä pre možnosť predčasného dôchodku a doživotnej renty.” Dodáva, že absolvovali školenia o separovaní odpadu a od mestskej polície o tom, ako reagovať v krízových situáciách, napríklad pri požiari alebo napadnutí. 

Zaujímalo nás, aký bol najťažší prípad, s ktorým sa stretli. Nikolas hovorí o situácii v malej osade pri Peme. “Blízko pri osade, ako je STK, spadlo dvojročné dievčatko do šachty. Bola to vážna situácia. Volali sme záchranku. Dievčatko bolo na prístrojoch, ale chvalabohu je už v poriadku.” Richard dopĺňa, že ju našťastie odobrali od rodičov, ktorí sa o ňu nestarali.  Ľudovít spresňuje, že teraz je v detskom domove.

V tomto prípade volali hasičov, záchranku aj policajtov. Pýtali sme sa teda, prečo rodičia nevolali pomoc, ale MOPS. Richard vysvetľuje, že tam boli, lebo chodia po osadách podľa vopred stanoveného plánu. “Každý deň je na rade iná. A v ten deň to tak vyšlo náhodou.” Nikolas dopĺňa, že to bola náhoda. “Boli sme v správnom čase na správnom mieste. Šťastie v nešťastí.”

Chceli sme vedieť, aké sú kompetencie zamestnancov MOPS. Nikolas vysvetľuje, že ak sa vyskytne nejaký problém, zavolajú pomoc, upozorňujú, dohovárajú, ale fyzicky zasahovať nemôžu. “Ak je nejaký problém v osade po pracovnej dobe, tak kolegovia, ktorí tam aj bývajú, riešia konflikty dohovorom. Stalo sa, že ľudia v osade pálili káble a šiel odtiaľ dym. Prišli sťažnosti a kolegovia tam prišli aj mimo pracovného času a dohovorili im, že toto sa nesmie robiť.”

Ako sa môžu MOPS-kári v prípade potreby brániť? Nikolas vysvetľuje, že brániť sa môžu len v krajnej núdzi, ak by bol ohrozený ich život. “Zatiaľ, chvalabohu, sa nič také nestalo.” Richard konštatuje, že ešte nebol taký prípad, aby na nich niekto zaútočil. “Riešime konflikty dohovorom. Čakáme na mieste, kým nepríde mestská alebo štátna polícia.”

Zdá sa, že stačí, keď MOPS-kári prídu na miesto a situácia sa upokojí. Richard súhlasí. “Áno, presne. Tu po uliciach, keď nás vidia takí, čo pijú po lavičkách, tak vstávajú a odchádzajú. Ani im nemusíme nič povedať.” Nikolas dodáva, že väčšinou, keď aj je pokope viac ľudí a uvidia, ako prichádzajú, tak si balia veci a odchádzajú.

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ

Tatiana Sedláková: Miestna občianska a preventívna služba má zmysel, sú to ľudia z komunity pre komunitu

Problém je, že títo ľudia sa len presunú piť niekam inam. Nikolas súhlasí. “Áno, to je ten problém, že sa presúvajú. Polícia s tým tiež nevie nič robiť, nemajú ich za čo zobrať.” Richard dodáva: “Vstanú, idú za blok, a tam pokračujú. My len dohovárame, aby aspoň skryli tie fľaše a nepili na verejnosti napríklad pri detskom ihrisku, lebo deti sa tam predsa chcú ísť hrať.”

Aj napriek týmto prípadom vo svojej práci vidia zmysel. Nikolas hovorí, že to má zmysel, lebo ľudia si už nedovoľujú toľko, čo predtým. “Keď ja som sem prišiel, tak na Juhu po lavičkách sedávali ľudia, pilo sa tu, bol tu bordel. Teraz je tu kľud, takže podľa mňa sa to určite zlepšilo.”

Pýtali sme sa preto, či štyria príslušníci MOPS stačia na mestskú časť Juh. Nikolas tvrdí, že keby ich bolo o dvoch viac, bolo by to lepšie. Ľudovít pridáva: “Bolo by lepšie, keby sme boli šiesti.”

Chceli sme tiež vedieť, ako vyzerá ich bežný pracovný deň. Zhodli sa, že ráno prídu, podpíšu dochádzku a rozdelia si lokality – Krivá, Palárikova, Železníky. “Dohodneme sa, že dvaja idú sem, dvaja tam. Potom sa stretneme o dvanástej, kontrolujeme osady, riešime problémy,” vysvetľuje Nikolas. Richard dodáva, že počas školského roka pomáhajú na priechodoch pre chodcov. “Potom chodíme po uliciach. Keď vidíme neporiadok, sami ho upraceme – máme pri sebe mech a rukavice.“

Svojou prácou inšpirujú ľudí okolo seba a Nikolas hovorí, že na Juhu je to lepšie a bezpečnejšie ako pred projektom MOPS. Richard hovorí, že ak tento projekt skončí, bude to dvojnásobne horšie než predtým. Nikolas dodáva, že predtým sa do osád mohol nasťahovať ktokoľvek. “Prišiel, zbúchal si chatrč a býval. Teraz to kontrolujeme. Ak sa niekto odsťahuje, nemôže sa vrátiť a stavať si chatrč.”

Tvrdia, že aj vďaka ich prítomnosti sa osady na Juhu nerozrastajú. Richard hovorí, že sa snažia, aby sa osady nerozrastali, ale zmenšovali sa. Nikolas dopĺňa: Keďže sme Romáci tak ako oni, možno sa viac chápeme. Ak sa raz niekto odsťahuje, nesmie sa vrátiť, chatrč sa zbúra a nemôže sa vrátiť. Chceme, aby sa ľudia dostali do lepšieho bývania.

Pod lepším bývaním myslia sociálne byty, čo je oproti osade veľká zmena. Richard vie veľmi dobre, ako to chodí. “Niektorí Rómovia, ktorí pracujú a majú príjem, si dávajú žiadosť na sociálne byty. Ja som tiež pracoval a podal som si žiadosť a chvalabohu dostal som. Platím. Je to veľká zmena aj pre deti. Keď sme bývali v osade, 14 rokov som robil paliča. V zime som prišiel z roboty okolo piatej, šiestej a mohol som akurát rúbať drevo. A teraz prídem domov o piatej, urobím si kávu a idem sa osprchovať. Som v čistote a teple. Deti nechodia žobrať, ale prichádzajú na to, ako vyzerá normálny život.”

Nikolas dopĺňa, čo je najväčšia zmena, pre majoritu samozrejmá. “Majú tam teplú vodu, radiátor. Toto sa v osadách snažíme ukázať my im, že dá sa to. Naozaj nepribúdajú osady, nepribúdajú ľudia v osade.” Toto keby robila každá MOPS-ka, tak by sa problém postupne riešil. Keby ľuďom išla príkladom a ukazovala, ako si požiadať o sociálny byt a ako normálne žiť.

Richard vysvetľuje, ako to bežne chodí. “Ak sa aj dozvieme, že chce niekto prísť do osady, tak to hlásime. Niekedy ide aj starostka s nami a povie: “Už keď si raz odišiel, už naspäť nesmieš”. A toho sa držia.”

Chceli sme vedieť, čo konkrétne sa v osadách pod ich dozorom zlepšilo. Nikolas vysvetľuje, že ide napríklad cesty v osade. “S pomocou starostky sme priviezli asfaltovú drť, ľudia si sami vyrovnali diery. Považujeme to za ďalší náš úspech.” Richard dopĺňa, že teraz sa tam sanitky, požiarnici a polícia dostanú bez problémov. Predtým to bolo nemožné.

MOPS-kári spolupracujú s políciou a dostávajú z jej strany podporu. Nikolas opisuje, ako to v praxi vyzerá. “Niekedy prídu rýchlo a podporia nás, nazvú nás pred ostatnými kolegami. Potom máme ešte väčší rešpekt. Inokedy prídu neskoro. Ale celkovo to funguje.”

Richard dopĺňa, že ak príde rázny policajt, keď si už ani oni nevedia rady, tak raz zakričí a situácia je vyriešená. “Vysvetlí ľuďom, že my sme neboli vybraní preto, že sme pekní, ale na to, aby sme v osadách riešili problémy. Mali sme problémy, že ráno deti prebehovali cez koľajnice. Požiadali sme železničnú políciu, aby nám pomohli, a vyhoveli nám. Teraz väčšina ľudí chodí dookola. Asi mesiac dozadu vodič kameroval deti, ako na koľajnice dávajú kamene. Musel vystúpiť a pozhadzovať kamene z koľajníc. Potom nám poslal video, že ktoré deti to boli a my sme ich spoznali. Šli sme za rodičmi, že ohrozujú cestujúcich, môžu vykoľajiť vlak.”

Kamene na koľajniciach totiž môžu vykoľajiť vlak. Nikolas vysvetľuje, že nejde o jeden, ale celý rad kameňov.

Robia to najmä deti, ktoré mali byť v škole. Richard vie, o ktorú rodinnu ide. “Áno, to je presne tá jedna rodina, ktorá nie je prispôsobivá. Strašné problémy s nimi máme. Povedia, že deti idú do školy a o 15 minút ich vidíme na Železníkoch žobrať. Tak ich odvedieme domov a o polhodiny zas pri obchode. Niektorí rodičia sa fakt nestarajú. Posielajú deti, aby na nich žobrali. Potom rodičov vyháňame z obchodov, aby si nekupovali alkohol.”

Na záver nás zaujímalo, čo povedali členovia ich rodína na to, že pracujú v poriadkovej službe.

Richard sa smial, že jeho manželka je asi trochu namyslená, že muža má v poriadkovej službe. “Trochu má nos hore. Ženy sú také, že prinesieš tisícku a povedia, že to málo. Moje deti sú na mňa pyšné. Je dobre, že trávime viac času doma. Keď skončím v práci a prídem domov, potom vie ísť manželka do roboty. Väčšinou chodí umývať okná.”

Ľudovítova manželka má trochu obavy. “Moja žena rozmýšľa, či vydržím v tej robote. Ja hovorím, že určite, veď treba živiť deti. A aj moje deti sú pyšné.”

Nikolas vidí len pozitíva. “Žena je rada, že nerobím na tri zmeny. Som viac doma, máme malú 4-ročnú dcéru, tak je spokojná. Deti sú spokojné, že som viac doma a nie na zmenách.”

Galéria

+ 4