Ak sa chcete ocitnúť v rozprávke, choďte do Toskánska

Vidieť a hlavne zažiť Toskánsko na vlastnej koži je sen každej romantickej duše. Zelené kopce, vinice, olivové háje zaliate slnkom, malebné mestečká. Človek akoby na moment utiekol z reality a ocitol sa na mieste, ktoré vo vás vyvoláva dokonalý pocit harmónie a lásky. 

Som milovníčka talianskeho jedla, kultúry, histórie, jazyka. Zo všetkého najviac však na Taliansku zbožňujem dve veci. Túlanie sa neznámymi uličkami a pozorovanie ľudí. Vtedy sa cítim ako divák na tom najvzrušujúcejšom divadelnom predstavení. Príprava kávy, pečenie pizze, naberanie zmrzliny do kornútikov, sem-tam sladké lichôtky pre pohľadné dievčiny, neustále úsmev na tvári čašníkov a ich prehnaná gestikulácia. Jednoducho groteska v priamom prenose.

Druhý domov

Moja láska k Taliansku precitla, keď som pred šiestimi rokmi uvidela Koloseum. Odvtedy som túto krajinu navštívila mnohokrát. No tentoraz som sa do nej zbláznila až po uši. Krása Toskánska nadchla nejedného maliara či fotografa. A ja sa tomu vôbec nečudujem. Táto krajina nemá ďaleko k rozprávke. 

Vždy som túžila však zažiť pravý toskánsky vidiek. Sedieť len tak na terase, pozerať sa do diaľky na polia zaplavené slnečnými lúčmi a popíjať vychladené vínko. Našťastie to nebola len moja predstava, totožnú mal aj Mário. Bolo to spontánne a rýchle. Jednoducho mi povedal, že tento sen si splníme. Do dvoch hodín sme kúpili letenky do Pisy, zabezpečili si ubytovanie vo Florencii a bolo to.

Už na letisku v Pise sme zacítili vôňu talianskej kávy a ja som vedela, že som opäť v mojom druhom domove. Presunuli sme sa autobusom do Florencie a náš päťdňový trip sa mohol naplno začať.

Florencia, to je umenie

Únava z cesty a z 36-stupňovej horúčavy nás prešla okamžite, keď sme sa posadili na balkón a pozreli sa na florentskú katedrálu – Duomo Santa Maria del Fiore. Verte mi, z toho pohľadu som sa rozplakala. Kolíska renesancie doslova na dlani. Chýbalo už len víno, olivy a romantika by bola vyšitá ako z filmu.

Florenciu si zamiloval Michelangelo Buonarroti či Leonardo da Vinci. Tu sa narodil stredoveký básnik Dante Alighieri či Francesco Petrarca. V tomto meste je umenie na každom kroku. Či už v podobe sôch, historických pamiatok alebo pouličných umelcov. Ako nám povedal jeden čašník z miestnej kaviarne: „Viete, toto mesto je láska a umenie v jednom. Florencia, to je žijúci sen.“ A ja to môžem len potvrdiť.

Romantika v Siene

Nasledujúci deň sme však venovali jej odvekému súperovi v atraktívnosti pre turistov, a to Siene, ktorá sa stala mekkou historických dostihov (Palio). Počas celého roka si však mesto žije svojím bežným životom, námestie je neustále jedným veľkým mraveniskom posedávajúcich turistov. 

Na Siene sú najočarujúcejšie uličky. Prechádzka medzi nimi vie rozcitlivieť aj toho najväčšieho „tvrďasa“. V Siene sme si oddýchli – viac ako chodili, sme posedávali v kaviarničkách a pochutnávali si na lazaniach či špagetách. Človek si niekde povie, tu je pekne, ale stačí mu to miesto vidieť iba raz. Potom zas navštívi miesta, ktoré sa mu dostanú pod kožu. A ja som mala tento pocit pri Siene. Tam sa raz určite vrátim.

Vlaky presné ako hodinky

Všade sme sa presúvali vlakmi. Je známe, že Taliani väčšinou meškajú a majú na všetko čas. Vlaky však boli presné do minúty a musím povedať, že sa máme od nich v tomto smere čo učiť. Týmto dopravným prostriedkom sa dostanete hocikde relatívne rýchlo a pohodlne. 

Dajte si však pozor na jednu vec. Taliani majú v každom vozni klímu. Na tom by nebolo nič zlé, práve naopak. Problém je však v tom, že ak je vonku 36 stupňov, vo vlaku máte možno o 20 menej, teda je tam fakt riadna zima. Sú to proste extrémisti. V lete vedia chodiť v dlhých rukávoch, nohaviciach a dokonca kožených bundách, pričom nemajú ani jednu kvapku potu, zato my sme sa počas týchto dní skoro roztopili. 

Ďalší deň – ďalšie mestečko. O Lucce som veľa čítala. Našla som o nej množstvo superlatív, a preto nebol dôvod ju obísť. Pravdupovediac, po Siene sme mali asi priveľké očakávania. Lucca – menšie mestečko obklopené štvorkilometrovými hradbami. Pekné, ale to sú v Taliansku aj desiatky iných miest. Nevadí, čakal nás predsa ďalší deň a ďalšie zážitky.

Na skútri po Toskánsku

S Máriom sme túžili vycestovať na toskánsky vidiek. Chceli sme vidieť históriu starobylých miest, no náš sen bol požičať si skúter a vydať sa na ňom po ceste s vetrom vo vlasoch. Obdivovať zelené polia, olivové háje, zatúlať sa medzi vinice. Boli sme v Toskánsku a bol by hriech nevyužiť túto šancu. Je to predsa srdce talianskeho vinohradníctva.

Nasadli sme na skúter a hor sa do vinárskej oblasti Chianti, odkiaľ pochádzajú najlepšie vína v celom Taliansku. Florenciu sme teda nechali za našimi chrbtami a pred nami sa začali otvárať prekrásne scenérie vystrihnuté ako z pohľadnice. Po približne hodinke sme dorazili do mestečka Greve in Chianti, posilnili sa miestnym espressom a vydali sa do romantickej opevnenej dedinky Montefioralle.  

Sen dať si víno s výhľadom na Toskánsko sa už-už stával realitou. No nie všetko vždy vyjde ako plánujete. V miestnom vinárstve nám oznámili, že víno a jedlo nám môžu ponúknuť len vtedy, ak si ho objednáme niekoľko dní vopred. Ide totiž o odľahlé miesto, kde funguje len rezervačný systém.    

S pohárom v ruke

Všetko zlé je na niečo dobré – po ceste do Florencie sme narazili na vinárstvo Corte di Valle. Zoskočila som zo skútra a poprosila miestneho Taliana Mattea, či by nám nenalial z jeho zlatého moku. Ochota a láskavosť Talianov ma opäť nesklamala. „Buongiorno, len poďte, samozrejme, že vám nalejem. Vždy som rád, ak k nám niekto zavíta,“ s úsmevom na nás už z diaľky zakričal. 

Matteo nám prezradil, že život v Toskánsku je ťažký, ale ani jeden Talian by ho nevymenil za žiadne iné miesto na svete. „Pozrite sa na ten výhľad. Pre toto žijem.“ A veruže bol nádherný. Takú harmóniu pokoja, lásky a šťastia som pocítila len v Toskánsku.

Všetko sa raz skončí, a tak aj náš toskánsky sen. Posledný deň sme sa s kuframi vybrali do Pisy. Odfotili sme sa pri šikmej veži, poslali pohľadnice domov a nasadli do lietadla. S istotou však môžem povedať, že tento výlet do Toskánska určite nebol môj posledný. Arrivederci.

Foto: Mário Patlevič