Košičan natočil dokument o najchladnejšom obývanom mieste sveta. Je kandidátom na Oscara

Dominik Bari pred niečo vyše rokom navštívil najchladnejšie obývané miesto na Zemi, dedinu Ojmiakon na Sibíri, ktorá leží približne 5 300 kilometrov na východ od Moskvy. O živote miestnych obyvateľov natočil dokumentárny film. Americká filmová akadémia umení a vied ho kvalifikovala na Oscara.

Dominik je 24-ročný študent. Už odmalička ho zaujímala audiovizuálna tvorba, a preto sa po skončení gymnázia rozhodol, že odíde do Paríža a bude tam študovať na Medzinárodnej škole filmu a televízie, a to kameru a filmový strih. Popri  štúdiu pracoval pre viaceré produkčné a reklamné agentúry nielen na Slovensku, ale i v Česku, Francúzsku a USA. Ako správny filmár má veľké ambície a vízie. Túžil natočiť film s takým príbehom, ako nikto pred ním. 

Krádež čiapky ako vražda 

„S mojím spolužiakom Petrom Vinokurovom sme raz išli na obed a spomenul mi, že pochádza z Jakutska. Veľmi ma to zaujalo, pretože som raz dávno počul, že krádež čiapky v tejto oblasti sa považuje za trestný čin, ktorý je braný ako pokus o vraždu, pretože tam je obrovská zima. Zdôveril som sa mu, že by som  tam rád zdokumentoval život ľudí v súvislosti s chladom. Súhlasil, že mi pomôže s organizáciou,“ hovorí Bari.   

Spolužiaka sa spýtal, kde je v Jakutsku najväčšia zima. Prezradil mu, že za najchladnejšie obývanú oblasť na svete sa považuje dedina Ojmiakon. Nachádza sa na ruskom Ďalekom východe na rieke Indigirka. Domáci túto izolovanú oblasť s približne 700 obyvateľmi prezývajú aj „pól chladu”. Najnižšia nameraná teplota tam bola  mínus 71,2 stupňov Celzia. 

„Nepodarilo sa mi nájsť žiadne filmy o tejto dedine. Našiel som zopár reportáží, žiadny celistvý filmový dokument. V tom momente som vedel, že do toho chcem ísť. Neváhal som ani chvíľu a do mesiaca som zorganizoval tím,“ opisuje študent.   

Slovensko-brazílsky tím

Do Ojmiakonu s Košičanom vycestoval aj jeho ďalší spolužiak z Brazílie,  kameraman Felipe Paiva. „Vedel som, že je to správny a ostrieľaný adept. Natáčal napríklad o drogových karteloch v Latinskej Amerike či vo vojnových zónach v Sýrii, Iraku či na Ukrajine.“

Keďže v Jakutsku nerozprávajú rusky, Dominik potreboval prekladateľa. Od Petra dostal kontakt na Máriu z Jakutska, ktorá bola pre túto expedíciu kľúčová osoba. Na tento projekt mal Bari obmedzený rozpočet, keďže ho škola nepodporila. Považovala ho za dosť nebezpečný a vedenie sa bálo prípadných dôsledkov, a tak zháňal sponzorov sám. Ešte pred tým, ako sa však rozhodli vydať na „pól chladu“, sa museli dokonale pripraviť, a to ako psychicky, tak i technicky. Techniku testoval na Slovensku v kryokomore v jednom z aquaparkov, ktorú schladili na 61 stupňov pod nulou.  

Cesta kostí

Na cieľové miesto vyrazili minulý rok vo februári. Z Paríža sa presunuli do Švajčiarska, odtiaľ leteli do Moskvy. Tam ich čakal ďalší prestup do mesta Jakutsk. Po dvoch plánovaných prípravných dňoch vyrazili na  vyše tisíc kilometrovú nebezpečnú cestu špeciálne upraveným autom so šoférom. 

Prechádzali cez tajgu po „Ceste kostí“ a po zamrznutých riekach, do cieľa im to trvalo približne 21 hodín. „Cesta dostala toto pomenovanie kvôli tomu, že každých dvanásť metrov je v nej pochovaný človek.  Ide o väzňov gulagov, ktorí v neľútostných podmienkach a v krutej zime pracovali na výstavbe tejto cesty.“  

V dedine  prežili päť dní bez signálu, internetu, tečúcej vody, sprchy, záchodov. A to všetko pri päťdesiatstupňových mrazoch „Vonku majú drevené latríny. Našťastie to tam nesmrdí, lebo pri mínusových teplotách všetko okamžite zamrzne,“ smeje sa Dominik.  Umývali sa  vodou z roztopeného ľadu, ktorý miestni vysekávali z neďalekej rieky Indigirka. „Nemajú tam tečúcu vodu, pretože potrubie by okamžite prasklo, “ prezradil. 

Oheň je život

Väčšinou jedli konské a sobie mäso, ktoré im pripravovali dedinčania. Miestni ich vzali  aj do tajgy na lov a ukázali im aj šamanské rituály. „Uznávajú mnohých bohov, s ktorými komunikujú prostredníctvom ohňa. Veria, že bez ohňa by nebol život,“ vraví. 

Zem je tam neustále zmrznutá, ak teda niekto v dedine zomrie, musia najprv rozložiť oheň a udržiavať ho niekoľko dní, aby zem zmäkla a dal sa vykopať hrob. Dominik zdôrazňuje,  že bez pomoci týchto ľudí by tam neprežili ani prvý deň. „Nami podpísané štátne vlajky (brazílska a slovenská) už navždy zostanú v ich miestnom múzeu ako spomienka na Európana a Juhoameričana, ktorí sa odvážili navštíviť ich dedinu,“ dodáva.   

Dožívali sa aj 125 rokov

Dokument vykresľuje jeden deň obyvateľov od východu do západu slnka. Vystupujú v ňom viacerí dedinčania. Ústrednou postavou  je Vasilyeva Tamara Egorovna. 

Profesiou je učiteľka chémie a biológie. Na dôchodku sa venuje štúdiu histórie jej rodného kraja a jeho archivácii. „Som trinástou generáciou, ktorá sa tu narodila. Ľudia z našej dediny boli v minulosti známi tým, že sa dožívali  najvyššieho veku v Sovietskom zväze, hneď po obyvateľoch Kaukazu. Kedysi tu žilo mnoho ľudí, ktorí sa tu dožívali  119 až 125 rokov,“ prezrádza v dokumente.  

Komentár vo filme načítal známy britský moderátor Peter Baker, ktorý pracuje už viac ako 30 rokov pre BBC. „Oslovil som ho sám. V stručnosti som mu odprezentoval projekt. Veľmi sa mu páčil a rozhodol sa do toho ísť aj napriek tomu, že ide o študentský projekt,“ vysvetľuje Dominik. 

Študent momentálne rokuje o vysielacích  právach s televíziami na Slovensku, v Čechách, aj so zahraničnými televíziami vo vyše desiatich krajinách. Film sa bude pravdepodobne vysielať  už túto zimu. Možno vidieť ešte na festivaloch v Čechách, Anglicku, Rusku či Amerike.

Za dokument Slovensko ešte nemá Oscara 

Oficiálny názov tohto 28-minútového dokumentárneho filmu je Ojmiakon: Príbeh najchladnejšieho obývaného miesta. Získal niekoľko ocenení a dostal sa do oficálnych selekcií na filmových festivaloch v Los Angeles, Berlíne, Prahe, či Ríme.  Film podporil aj herec Leonardo DiCaprio prostredníctvom svojej nadácie.

Film bol 14. septembra kvalifikovaný Americkou filmovou akadémiou umení a vied na Oscara v kategórii: Krátky dokumentárny film. Celkovo bolo kvalifikovaných približne 80 filmov z celého sveta. Z tých akadémia vyberie päť, ktorým udelí nomináciu a vo februári 2019 jeden dostane Oscara. Podľa Dominika ide o prvý slovenský film v histórii, ktorý sa kvalifikoval a bude mať možnosť zabojovať o Oscara v kategórii dokument.

Pripomína, že nemá za sebou žiadneho veľkého producenta ani známeho distribútora a film vznikol za veľmi skromný rozpočet. „Niektoré americké krátke dokumentárne filmy, proti ktorým na Oscaroch súťažím, majú bežne rozpočty cez 500-tisíc dolárov. Aj keby som Oscara nezískal, určite to pre mňa nebude znamenať nejakú prehru. Mám len 24 rokov a stále som študentom filmovej školy, takže moja profesionálna kariéra sa ešte nezačala.  Je to pre mňa veľká skúsenosť,“ povedal Bari.

Zdroj: Ojmiakon: Príbeh najchladnejšie obývaného miesta (Trailer) from Dominik Bari on Vimeo.

Foto: db, mr, fp