Pokožky blednú, no spomienky na leto ostávajú

Prišla jeseň. Na krásne leto nám ostali už len spomienky, aj tie najopálenejšie pokožky pomaly blednú. Aby sme neprepadli depke, rozhodli sme sa zaspomínať na naše najúsmevnejšie príbehy z dovoleniek… Veríme, že sa pri nich aj vy trošku pousmejete a možno, že vás aj zahrejú.

Pomaranče ako boží dar
Michaela Luxová 

Milujem cestovanie. Kdekoľvek a kedykoľvek… Najlepšie vždy na iné miesto a čo najčastejšie. Keďže som v španielsky hovoriacej krajine ešte nikdy nebola, spolu so svojimi troma parťáčkami sme sa rozhodli vycestovať na Malorku. Samozrejme, nešli sme cez žiadnu cestovku, ale na vlastnú päsť. Mimochodom, osemdňový pobyt nás na osobu vyšiel do 330 eur. V tom čase ponúkali cestovné kancelárie pobyt za vyše 800 eur. Človek vtedy prehodnotí, či si kúpi zájazd, alebo si všetko zorganizuje sám.

Keďže ani jedna z nás nedokáže dlho vydržať vylihovanie na pláži, každý deň sme chodili na výlety, vždy na iné miesto. Jedným z nich bolo historické mestečko Valldemossa. Tie uličky, tie výhľady a tie pomaranče… 

Prečo práve toto ovocie? Malorka nie je najlacnejšia destinácia. Jedno kilo pomarančov vás vyjde na neuveriteľné tri eurá, a to je, myslím si, naozaj dosť na to, že sme v krajine, kde pomarančovníky rastú na každom rohu. 

Vo Valldemosse medzi malebnými uličkami sme naďabili na zaujímavý  „obchod”. Pred jedným z domov bol položený košík s pomarančmi vo vrecúškach. Jedno vrecúško – jedno kilo. Každý kto si ich chcel zobrať mal do kompotóvej fľaše vhodiť jedno euro! Nikto nekontroloval či tam peniaze dáte, domáci očividne turistom dôverujú. 

Nuž, vhodili sme do fľaše euro a olúpali prvý pomaranč. Tá sladkástá chuť, tá vôňa! Pomaranč chutil, ako keby sme jedli nejakú božskú mannu… Teraz neviem, či kvôli tomu, že sme celý deň nejedli a nepili, alebo či naozaj mali v sebe niečo zázračné. Prikláňam sa k druhej možnosti, keďže sme si okamžite išli kúpiť ešte ďalšie štyri vrecúška. 

Keď sme sa vrátili domov, bežala som do obchodu kúpiť si ďalšie oranžové plody. Pravdepodobne tieto španielske pomaranče pri putovaní na Slovensko chytia záhadnú chorobu, alebo z tej dlhej cesty stratia chuť a vôňu, lebo sa im nechce „trepať” až do strednej Európy…. Tak či tak – pomaranče zo Španielska si doma už isto nekúpim a budem za nimi cestovať iba do tejto krajiny 🙂

Noc na púšti
Jana Vargová 

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že cestovanie po svete je strata času. Iní zas milujú spoznávanie cudzích krajín. Poniektorí však hovoria, že dovolenka je drahý špás a radšej sedia doma. Do tej poslednej kategórie som donedávna patrila aj ja, až kým moje dcéry neobjavili možnosť cestovať bez cestoviek, na vlastnú päsť. A tak som za posledných päť rokov navštívila rôzne krajiny.

„Mami, sú lacné letenky do Maroka, nešla by si s nami,“ pýtala sa ma dcéra niekedy začiatkom marca tohto roku. Moja reakcia bola jasná… Letenky za pár eur už boli kúpené, ubytko cez internet zabezpečené. Už len vydržať do júna. 

Čo by sme mali okúsiť v danej destinácii vymýšľali tiež moje baby. Ja som len dostala informáciu, že okrem iného sa pôjdeme povoziť na ťavách… Nervy moje! A aby to nebolo len také jednoduché, vymysleli si, že jednu noc strávime niekde v stane na púšti. No, nebolo mi to dvakrát jedno! Ale do odletu moje Ja strávilo aj túto výzvu a začala som sa tešiť. 

Jedinú obavu som mala z noci v stane. Od detstva totiž neznášam kadejakú háveď, ktorá by mohla vliezť do pláteného príbytku, nedajbože pod prikrývku. Môj strach však bol neopodstatnený. Stany boli perfektné, boli v nich dokonca klasické postele s matracom. Čo ma najviac udivilo, to bol stan s tečúcou teplou vodou, splachovacími záchodmi a sprchou. Proste, luxus. 

Ešte šťastie, že som sa o „zvieratkách“, ktoré tam liezli, dozvedela až na druhý deň. Desať centimetrové tvory, ktoré ani neviem pomenovať, som chvalabohu videla len na fotografii. Nuž aj africká exotika má svoje tienisté stránky… Ale inak všetko bolo perfektné!

Ako sme hľadali náš stan
Monika Kacejová 

Keďže vlani som bola v Maroku a na Malorke, povedala som si, že toto leto si budem užívať skôr festivalovo. Prvýkrát v živote som navštívila Pohodu. Jej atmosféra na mňa hlboko zapôsobila. Na začiatku som bola skeptická a nikdy som nechápala, prečo všetci tvrdia – raz zažiješ a budeš sa tam vracať každý rok… Mali pravdu. Pohodu by som nazvala názorovo otvoreným a vyspelým festivalom. Týka sa to programu, ale aj návštevníkov. 

Na Grape som sa zas tešila najmä na interpretov, ako Rudimental, The Kooks a Tove Lo. Festival zastrešuje aj všetky moje najobľúbenejšie slovenské kapely, ktoré som našla na jednom mieste. Niekoľko z nich som však, žiaľ, nestihla. Dôvod? Hľadali sme náš stan. 

Kto pozná Grape, vie, že každý ročník má vopred určenú tému, podľa ktorej je odporúčaný dresscode návštevníkov a prispôsobuje sa jej aj rozmiestnenie stanového mestečka. Tento rok bola témou búrka (keďže búrky sú už súčasťou každého ročníka). Naša nepozornosť a chaotické rozmiestnenie stanov spôsobilo, že sme takmer dve hodiny hľadali ten náš. 

Pomaly sa začalo stmievať, čo celú situáciu skomplikovalo a okolo nás začali pribúdať podobní stratenci. Nakoniec sme ho, doteraz nechápem ako, zúfalí a unavení (ja už so slzami v očiach) pred desiatou hodinou večer našli. Keď som potom na leteckej fotografii videla, že stany boli umiestnené do tvaru kvapiek, nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať… 

Neviditeľný altánok v Grécku
Simona Zavacká 

V dobe Instagramu si človek môže v plánovanej destinácii svojej dovolenky nájsť fotografiu s miestom, ktoré zatúži navštíviť. Takto som objavila nádherný drevený altánok na čistej pláži s bielym pieskom a tyrkysovým morom. Organizujú sa v ňom svadobné obrady, aké poznáme z filmov, a ja som teda veľká romantička… Zbalila som si desaťkilový kufor plný zbytočností, svojho muža a vybrali sme sa na grécky ostrov Kos.

Okrem toho som sa dopátrala krásnych fotiek veterného mlyna a dedinky s typickými modro-bielymi domčekmi. Aby sme tieto miesta stihli navštíviť popri tom, ako sa opálime, užijeme si naplno more a all-inclusive bar s drinkmi, požičali sme si malé autíčko. Napriek tomu, že v Košiciach nešoférujem, na ostrove, naprieč ktorým vedie len jedna cesta, som sa osmelila a sadla si za volant.

Objavili sme rôzne čarokrásne miesta Kosu okrem tých, ktoré som si naplánovala. Pravda, až na modro-bielu dedinku Zia. Napriek GPS a túlaniu sa autom sem a tam sme veterný mlyn nenašli. Akurát len ten vietor. 

Cieľa nájsť svoj vysnívaný altánok som sa však nevzdala a moje úsilie prinieslo ovocie. V posledný večer pobytu som ho konečne našla. Po zotmení slnka. Síce som z neho nič nevidela, no s hrdosťou prehlasujem, že som v ňom stála a zažila ho na vlastnej koži. Ako som z neho schádzala, zakopla som nohou o kus dreva. Bolelo to dvakrát, pretože sandále, ktoré som mala obuté, som po tomto incidente musela nechať v koši.

Keďže som si teda miesto neskonalej romantiky nemohla odfotiť, užite si aspoň fotku s výhľadom na najkrajšiu pláž Kosu s príznačným názvom Paradise Beach.

Vyľakaná babka s dedkom
Veronika Janušková 

Naša prvá dovolenka s osemročnou vnučkou k bulharskému moru sa začala stresom už na letisku. Nesmierna radosť zo spoločnej dovolenky sa razom zmenila na hrôzu. Našu vnučku Stellku nechceli pustiť s nami, pretože sme nemali od rodičov splnomocnenie na súhlas k vycestovaniu, aj keď mala svoj vlastný pas. Rodičia boli už v tom čase v Maďarsku, a tak nekompromisný policajt položil vnučke otázku: Kto je táto pani a tento pán? Vystrašená vnučka povedala, že sme babka a dedko. Aj keď ma babka nikdy nevolá, volá ma familiárne Kika. 

Náš problém však správnou odpoveďou Stellka vyriešila. Krásny pobyt pri mori s piesočnatou plážou, vlnami, čistou morskou vodou, úžasný bazén na streche hotela, kde  si skoro každé popoludnie zaplávala s novou kamoškou, potlačili počiatočné strasti a všetci sme zabudli a užívali si dovolenku so známymi plnými dúškami.