Vďaka borovičke vie cestovať v priestore

Mnoho Slovákov odchádza za prácou do zahraničia. Výnimkou nie sú ani Košičania, ktorí hľadajú uplatnenie napríklad vo Veľkej Británii. No niekedy sa stane, že cudzinec príde na Slovensko a zistí, že sa chce usadiť tu u nás, v krajine v srdci Európy. Jedným z nich je aj Angličan Andy Billingham, ktorý svoj domov našiel v Košiciach. 

Andy je sympatický pán v najlepších rokoch so šarmom distingvovaného Angličana. Chutia mu bryndzové halušky a pirohy. Rozpráva perfektne po slovensky a to, že nie je náš krajan, by ste zistili možno len podľa anglického prízvuku, ktorý mu aj po rokoch trochu ostal. Dnes už má však slovenské občianstvo a Košice by nevymenil za žiadne iné miesto pre život.

Vyrástol v mestečku St. Albans, ktoré sa nachádza len niekoľko desiatok  kilometrov od Londýna. Vyštudoval francúzštinu a nemčinu a po čase si urobil v hlavnom meste Anglicka pedagogické minimum. Dôvod bol veľmi jednoduchý, chcel učiť svoj rodný jazyk, čo sa mu aj podarilo.

Našiel si tu prácu aj lásku

„Britská rada v tom čase publikovala zoznamy voľných miest v zahraničí a ja som chcel vycestovať. Bol som rok v Nemecku, potom dva roky v Alžírsku.“ Jeho kroky  však nakoniec smerovali na Slovensko.

Písal sa rok 1983, keď sa Andy mal rozhodnúť, čo ďalej: „Mal som na výber buď Olomouc, alebo Prešov. Najprv som si hľadal na mape, kde sa vôbec toto mestečko nachádza. Vysoké Tatry, Nízke Tatry, Domaša, Šírava, nádherné hory a lesy. Zapáčilo sa mi to.“

Na Prešovskej univerzite pôsobil ako anglický lektor. Práve tam spoznal aj svoju životnú lásku, Košičanku Evu: „Vyštudovala som angličtinu a slovenčinu. Po ukončení vysokej školy som si nevedela nájsť prácu vo svojom odbore. Dva roky som bola vychovávateľkou v Barci.“ Sna o tom, že raz bude učiť, sa však nevzdala. Prezradila nám, že doslova chodila po školách a vyklopkávala na dvere, či náhodou pre ňu nemajú prácu. „Nakoniec som dostala miesto vo Východoslovenských železiarňach, kde som učila angličtinu. Myslela som si však, že som tento jazyk trošku zabudla, a chcela som ho oprášiť. Navštívila som preto univerzitu s tým, či by sa nenašiel nejaký lektor, ktorý by mi dal niekoľko súkromných hodín,“ hovorí Eva. Tým lektorom bol nakoniec Andy, ktorý ju hneď na prvom stretnutí pozval na obed.

Dúfal, že sa vrátia

Angličan však nebol v Prešove natrvalo, mal miesto iba na tri roky. Nadišiel čas, kedy sa musel do rodnej Británie vrátiť. V anglickom Wisbech už spoločne s manželkou Evou a synom Tomom boli šesť rokov. Učil francúzštinu a nemčinu na strednej škole, ale ako sám vraví, nebolo to pre neho a celý čas dúfal, že sa na Slovensko vráti.

„Manželka tam nemohla učiť a robiť preklady. V roku 1992 sa nám nakoniec podarilo dostať na Slovensko. Vo Východoslovenských železiarňach sme mali obaja hneď plný úväzok. Za ušetrené peniaze  sme si kúpili domček vo Valalikoch, Tom začal chodiť do školy a po dvoch rokoch sme si mohli dovoliť aj auto. Máme tu oveľa lepší život. V Anglicku s učiteľským platom by sme si to nikdy nemohli dovoliť,“ dodáva.

Anglické jazykové okienko

Dnes pôsobí v podnikových novinách (U. S. Steel Košice) Oceľ východu, kde má vlastnú rubriku: Anglické jazykové okienko. Robí takisto korektúry tlačových správ po anglicky. Pracuje aj na Ústavnom súde ako konzultant s prekladmi. Okrem toho však robí ešte  jednu zaujímavú činnosť. Prekladá knihy, najmä o Slovensku.

Spolupracoval so Stanislavom a Alexandrom Jiroušekovcami na knihách Košice na začiatku tretieho tisícročia či Drevené kostoly, chrámy, zvonice na Slovensku. Takisto prekladal knihu aj od známeho košického sprievodcu Milana Kolcuna – Potulky mestom Košice. „Náš syn Tom vyrástol v Anglicku a dnes vedie jazykovú školu v Košiciach. Jeho manželka Anita zas vyštudovala španielčinu, no v súčasnosti je vychýrenou kaderníčkou. Sme teda ‚jazyková rodina‘.“

Slovenčinu sa naučil za rok

Keď Andy prvýkrát prišiel na Slovensko začiatkom 80. rokov, bol jedným z dvoch Angličanov, ktorí v tom čase pôsobili na východe našej krajiny. „Vedel som akurát po slovensky slová ako štít či dolina. Myslel som si inak, že tu ľudia budú vedieť po nemecky,“ smeje sa.

Andy vraví, že sa človek učí celý život. Pomáhalo mu však, že slovenčinu využíval najmä v praxi a jeho švagor ho bral do partie medzi Slovákov. Najväčší problém mu robila výslovnosť niektorých skupín spoluhlások. „Mnohí si myslia, že neviem vysloviť slovo zmrzlina, to  však zvládnem. Horšie to je napríklad pri slove nehnuteľnosť. Je to už náročnejšie. Ale čo je typické slovanské, je vid. To som predtým nepoznal. Napríklad, zajtra ti niečo vrátim, ale teraz ti to vraciam. Podobné tvary mi robili problém. No približne po troch mesiacoch som začal rozumieť a po roku som už rozprával plynulo.“

Sme pohostinný, ale i netrpezlivý národ

Už si nevie predstaviť, že by žil inde ako v Košiciach. Je to totiž jeho domov. Najviac sa mu páči Hlavná ulica. „To, ako ľudia sedia na letných terasách v lete, je úžasné. Podobné to je aj teraz počas vianočných sviatkov. Tá atmosféra je neuveriteľná.“

O Slovákoch vraví, že sú to veľmi pohostinní ľudia. „Už od prvého príchodu na Slovensko to bol pre mňa veľmi silný zážitok. Mal som vždy pocit, že som tu vítaný. Keď sme si kúpili chalupu v Starej Vode, susedia sa chceli hneď s nami zoznamovať. V Anglicku zblíženie ľudí trvá niekedy aj roky.“

Na druhej strane sme podľa Andyho veľmi netrpezlivý národ. Prejavuje sa to najmä na cestách. „Šoféri nevedia počkať ani sekundu, keď vychádzajú, povedzme, z nejakej bočnej ulice. Na jednej strane si však myslím, že Slováci sú veľmi tolerantní ľudia, no na druhej sú konzervatívnejší. Pripisujem to najmä tomu, že Slovensko je malá krajina v strede Európy a nebol tu taký veľký kontakt s cudzincami a inými kultúrami.“