Psychológ Madro o nebezpečnosti kumulovanej únavy u rušňovodičov

Chceli sme vedieť, aký je primeraný čas odpočinku, ktorý by mal absolvovať zamestnanec v tak náročnej profesii. Madro hovorí, že vyčerpanosť v profesiách s vysokou mierou zodpovednosti, akou je aj práca rušňovodiča, nemožno posudzovať len podľa „počtu hodín voľna“. “Zo psychologického aj neurofyziologického hľadiska je kľúčové, aby odpočinok umožnil reálnu regeneráciu nervového systému, pozornosti a rozhodovacích schopností,” vysvetľuje. Primeraný odpočinok podľa neho zahŕňa minimálne 7 až 9 hodín kvalitného spánku v rámci 24 hodín. “Pri nepravidelných zmenách, nočnej práci alebo vysokom mentálnom zaťažení môže byť potreba spánku ešte vyššia,” dopĺňa Madro.

Zároveň zdôrazňuje, aby medzi jednotlivými službami existoval dostatočný časový odstup, ktorý neplní len funkciu „pauzy“, ale dáva priestor aj na presun, stravu, osobný život a psychické uvoľnenie. “Ak je tento čas systematicky skracovaný, organizmus sa síce krátkodobo „udrží“, no dlhodobo funguje v režime vyčerpania,” vysvetľuje.

Dlhodobou prácou pod tlakom rastie riziko exponenciálne

Riziko chýb rastie exponenciálne, najmä ak zamestnanec síce formálne oddychuje, ale dlhodobo pracuje pod tlakom, má zodpovednosť za bezpečnosť iných, s minimálnym pocitom kontroly nad rozvrhom či bez možnosti skutočne „vypnúť“.

V takýchto profesiách nestačí riešiť len denný odpočinok, ale aj týždenný a dlhodobejší oddych, ktorý umožňuje hlbšiu regeneráciu psychických zdrojov. “Z praxe vieme, že únava výrazne zhoršuje pozornosť, reakčný čas, schopnosť odhadovať riziko a flexibilne reagovať na nečakané situácie – teda presne tie funkcie, ktoré sú pre bezpečnú jazdu kľúčové,” uvádza ďalej Madro a vysvetľuje, že primeraný odpočinok je nevyhnutný nielen ako forma starostlivosti o zamestnanca, ale aj ako zásadný bezpečnostný faktor. “Ak systém dlhodobo počíta s výkonom na hrane vyčerpania, nejde o individuálne zlyhanie jednotlivca, ale o systémové riziko,” upozorňuje psychológ.

Únava sa zakráda a spôsobuje mikrospánok

Ďalej sme sa pýtali, čo sa deje, ak je rušňovodič málo odpočinutý a aký vplyv to má na jeho pozornosť. “Ak je rušňovodič dlhodobo málo odpočinutý, dopad na pozornosť je zásadný a zároveň zákerný v tom, že si ho samotný človek často neuvedomuje v plnom rozsahu,” hovorí Madro. Únava totiž neoslabuje pozornosť náhle, ale postupne. “Najskôr sa znižuje jej stabilita, schopnosť udržať sústredenie v čase a flexibilne reagovať na zmenu situácie,” vysvetľuje a dodáva, že človek môže mať pocit, že je „ešte v pohode“, no jeho mozog už funguje v úspornom režime.

Pozornosť začne zlyhávať už po jednej noci s nedostatkom spánku, v dôsledku čoho vzniká predpoklad, že rušňovodič urobí chybu. “Zo psychologického a neurokognitívneho hľadiska začne pozornosť výrazne zlyhávať už po jednej noci s výrazne skráteným spánkom, najmä ak ide o menej než 6 hodín,” vysvetľuje Madro. Po niekoľkých dňoch kumulovaného nedostatku spánku sa riziko chýb násobí. “Dochádza k tzv. mikrovýpadkom pozornosti (mikrospánkom), ktoré môžu trvať len zlomky sekundy, no v profesii, kde rozhodujú metre, rýchlosť a sekundy, majú fatálne následky,” hovorí a dodáva, že v týchto momentoch mozog jednoducho „vypne“, aj keď má človek otvorené oči a pocit, že bdie.

Počas dvojdňovej šichty sú 4 hodiny spánku alarmujúco málo

Pýtali sme sa aj na dosah nedostatku spánku na telo, keďže rušňovodič uvádza, že ide často o 4 hodiny spánku po dvojdňovej šichte v trvaní 72 hodín. Madro považuje takúto formu oddychu za extrémne alarmujúcu. “Takýto režim neumožňuje reálnu regeneráciu nervového systému. Pri tomto množstve spánku sa telo ani mozog nedostanú do dostatočne hlbokých regeneračných fáz, ktoré sú nevyhnutné pre obnovu pozornosti, pamäti, rozhodovania a emočnej regulácie,” reaguje Madro. V praxi to znamená, že rušňovodič môže fungovať mechanicky, rutinérsky, ale jeho schopnosť reagovať na neštandardnú alebo krízovú situáciu je výrazne oslabená.

Psychológ vysvetľuje, že dlhodobo sa takto fungovať nedá bez vážnych následkov. “Organizmus síce krátkodobo dokáže mobilizovať rezervy, najmä vďaka stresovým hormónom, no tie sa časom vyčerpajú,” opisuje fungovanie nášho tela. Výsledkom je chronická únava, zhoršený úsudok, podráždenosť, otupenie vnímania rizika a paradoxne aj nadhodnocovanie vlastných schopností. “Práve tento posledný faktor je mimoriadne nebezpečný, pretože zvyšuje pravdepodobnosť chyby bez toho, aby si ju človek včas uvedomil,” hovorí Madro.

Z pohľadu psychológa je dôležité zdôrazniť, že v takýchto prípadoch nejde o individuálne zlyhanie rušňovodiča, ale o systémové nastavenie práce. “Ak od človeka v bezpečnostne kritickej profesii očakávame dlhodobý výkon s minimálnym spánkom, vytvárame podmienky, v ktorých je chyba len otázkou času,” vysvetľuje.

Kumulovaná únava sa v tele ukladá

Kumulovaná únava je stav, ktorý vzniká vtedy, keď sa nedostatok odpočinku a spánku opakujú deň po dni a organizmus nedostáva priestor na skutočnú regeneráciu. “Nejde teda o únavu po jednom náročnom dni, ale o dlhodobé hromadenie vyčerpania, ktoré sa postupne „ukladá“ v tele aj v psychike,” vysvetľuje riziká kumulovanej únavy. Človek môže mať pocit, že si zvykol fungovať s menším množstvom spánku, no v skutočnosti funguje pod svojím optimom a s narastajúcim rizikom zlyhania.

Z hľadiska psychiky má kumulovaná únava výrazný dopad na pozornosť, pamäť, rozhodovanie a emočnú reguláciu. “Myseľ sa stáva pomalšou, menej flexibilnou, zhoršuje sa schopnosť vyhodnocovať riziko a reagovať na nové alebo nečakané situácie. Zároveň rastie podráždenosť, netrpezlivosť, emočná výbušnosť alebo naopak otupenosť,” opisuje stav únavy a dodáva, že častý je aj pocit „odpojenia“, akoby človek fungoval na autopilota, bez plného kontaktu so sebou a okolím. Práve tento stav je v bezpečnostne citlivých profesiách mimoriadne nebezpečný.

Kumulovaná únava sa dá krátkodobo maskovať, no nie reálne kompenzovať. “Káva a iné stimulanty dokážu na istý čas zvýšiť bdelosť, potlačiť pocit ospalosti a vytvoriť dojem, že človek funguje lepšie,” vysvetľuje. Kofeín ale neobnoví pozornosť, rozhodovacie schopnosti ani schopnosť zvládať záťaž. Naopak, pri dlhodobom používaní môžu stimulanty zhoršovať kvalitu spánku, zvyšovať vnútorné napätie, úzkosť a kolísanie energie. “Výsledkom je začarovaný kruh, čím viac únavy, tým viac stimulácie, a čím viac stimulácie, tým horšia regenerácia,” opisuje vplyv stimulantov na organizmus.

Zo psychologického pohľadu je dôležité povedať jasne, že kumulovaná únava sa nedá „prepiť kávou“. Madro hovorí, že jediným účinným spôsobom, ako ju znížiť, je systematický, dostatočný a kvalitný odpočinok. “Ak pracovný systém dlhodobo neumožňuje regeneráciu, nejde o zlyhanie jednotlivca, ale o rizikové nastavenie, ktoré má priame dôsledky na psychické zdravie, bezpečnosť práce a schopnosť robiť zodpovedné rozhodnutia,” poukazuje Madro na systémový problém.

IPčko spolupracuje aj so Železničnou spoločnosťou Slovensko

IPčko a Železničná spoločnosť Slovensko majú nastavenú spoluprácu, ktorá je založená na poskytovaní psychologickej pomoci a podpory pre rušňovodičov aj ich rodiny v krízových situáciách. “Táto spolupráca reaguje na špecifiká práce rušňovodičov, ktorá je dlhodobo psychicky náročná, spojená s vysokou mierou zodpovednosti a v niektorých prípadoch aj s traumatickými udalosťami,” uvádza Madro.

Vytvorili špecializovaný e-mail, ktorý je dostupný zamestnancom aj ich rodinám, aby mohli anonymne, bezplatne a nonstop hovoriť so psychológom a dostať odbornú pomoc. “Poskytujeme ju cez Krízovú linku pomoci IPčko-chat, e-mail, telefón 0800 500 333 alebo osobne v našich regionálnych pobočkách v každom krajskom meste,” vymenúva Madro.

V prípade krízovej situácie sú k dispozícii aj ich výjazdové Krízové intervenčné tímy IPčko, ktoré prichádzajú priamo na miesto. “Cieľom spolupráce je zabezpečiť rýchlu, dostupnú a dôvernú podporu v náročných momentoch, napríklad po mimoriadnej udalosti, nehode, pri výraznom vyčerpaní, dlhodobom strese alebo pri náhlej životnej zmene,” vysvetľuje Madro a dopĺňa, že pomoc sa netýka len samotného zamestnanca, ale aj jeho rodiny, ktorá často nesie sekundárnu záťaž a dôsledky práce v takejto náročnej profesii.

Je dôležité poznamenať, že spolupráca je postavená na princípoch bezpečia, anonymity a dobrovoľnosti. “Nejde o kontrolu, hodnotenie či posudzovanie pracovnej spôsobilosti, ale o vytvorenie priestoru, kde môžu ľudia otvorene hovoriť o svojom prežívaní a dostať odbornú psychologickú podporu,” opisuje formu pomoci, ktorej zmyslom je predchádzať prehlbovaniu krízy, znižovať riziko vyhorenia a posilňovať psychickú stabilitu jednotlivcov aj ich rodinného zázemia.

Rušňovodiči sú často svedkami samovrážd, pomoc je nevyhnutná

Madro vysvetľuje, že zo psychologického hľadiska je kľúčové, aby rušňovodič, ktorý sa stal svedkom samovraždy, nezostal sám, aby nemusel svoje prežívanie bagatelizovať a mal prístup k odbornej podpore. “Byť svedkom samovraždy je pre rušňovodiča extrémne zaťažujúca udalosť, ktorá môže mať vážny dopad na jeho psychiku. Bezprostredne po udalosti sa často objavuje šok, znecitlivenie, silná úzkosť, výpadky pamäti či intenzívny pocit bezmocnosti,” opisuje fungovanie psychiky po zrážke vlaku s človekom. V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa môžu objaviť vtieravé spomienky, poruchy spánku, podráždenosť, pocity viny a obavy z návratu do práce.

U mnohých ľudí tieto reakcie postupne slabnú v priebehu niekoľkých týždňov, najmä ak majú dostatok času, podpory a bezpečný priestor na spracovanie udalosti. “U časti rušňovodičov sa však môže rozvinúť trauma alebo posttraumatická stresová porucha, predovšetkým vtedy, ak symptómy pretrvávajú dlhšie než mesiac alebo výrazne zasahujú do každodenného fungovania,” vysvetľuje psychológ a zdôrazňuje, že ide o prirodzenú reakciu na extrémny stres, nie o osobné zlyhanie. Včasná psychologická pomoc dokáže výrazne skrátiť dobu zotavovania, znížiť riziko dlhodobých následkov a podporiť bezpečný návrat do bežného života aj práce. Bez odbornej podpory sa však trauma môže prehlbovať a negatívne ovplyvniť nielen psychické zdravie jednotlivca, ale aj jeho ďalšie fungovanie v profesii aj v rodinnom živote.