Slovenský rýchlik nik nezastavil

Slovenská výprava si na halových majstrovstvách Európy v atletike užívala v Glasgowe veľký úspech. Postaral sa oň šprintér Ján Volko, jeho zlato vo finále behu na 60 m časom 6,60 vojde do histórie slovenskej atletiky. Po 12 rokoch pribudlo do jej vitríny slávy už druhé, o prvé sa postaral v roku 2007 v Birminghame guliar Mikuláš Konopka. 

Volkov triumf je výnimočný. Zrodil sa v disciplíne, v ktorej je obrovská konkurencia. No 22-ročný atlét dokázal, že aj na Slovensku môže vyrásť osobnosť, ktorá je momentálne v hale najrýchlejšou na starom kontinente. 

Adrenalín v blokoch

Unavený, ale nesmierne šťastný, tak vyzeral Volko pár minút po obrovskom úspechu. „Veľa sa hovorilo o mojom zranení, určite to bolo obmedzujúce, pred samotným štartom spojené s neistotou, či vydrží námahu už pri rozcvičke. Keď však zakľaknete do blokov, myslíte na niečo úplne iné, v tele máte toľko adrenalínu, že bolesť, aj keby bola veľká, odíde. Samozrejme, môže sa stať, že by sa ozvala počas behu a nevydržali by ste ju. Našťastie sa tak nestalo a je z toho taký výsledok, aký sa zrodil.“

Neistota v cieli

Veľa zo zlatého behu si nepamätal. „Najmä si spomínam na chvíľu, keď som sa v cieli predkláňal, matne si pamätám aj na to, že som vcelku dobre vyštartoval. Pamätám si aj na to, že som sa s Turkom Barnesom zrazil rukami, boli sme blízko pri sebe a trochu sa udreli. Nerozhodilo ma to však a bežal som si to svoje až do cieľa.“ 

V cieli si Volko hneď po finiši nebol istý, či vyhral. „Vedel som, že som v prvej štvorke, veľa som toho nevidel a ťažko som situáciu posudzoval. Keď som nabúral do steny a otočil sa, už som videl svoje meno svietiť. Až ma prekvapilo, že to bolo tak rýchlo. Padol som na zem a pocity boli úžasné, nenapodobiteľné.“

Silný príbeh

Tohtoročný európsky šampionát sa bude v pamäti ambiciózneho, no pritom skromného atléta vynárať veľmi dlho ako jeden veľký silný príbeh so zlatým koncom. „Bude spojený so zranením, bolesťou, no víťazstvo všetko prekrylo. Oproti Belehradu som zabehol o dve stotiny pomalší čas, vtedy bolo striebro, teraz mi čas stačil na zlato. Konkurencia možno nebola až taká veľká a ťažko sa forma časuje absolútne presne na vrchol, nie vždy sa najlepšie výkony rodia na šampionáte. Možno budú viacerí tvrdiť, že súperi boli slabší, ale pre mňa je to niečo neskutočné. Ťažké už bolo len to, že ste sem museli prísť a prebojovať sa do finále. A vôbec nezáleží, koľko kto behá, či 6,40, alebo 6,60.“

Slzy šťastia

Ján Volko sa okamžite po dobehnútí radoval zo zlata s oboma trénermi Naďou Bendovou a Róbertom Kresťankom. „Len sa ma stihli opýtať, či noha bolí. Prvý moment bol samozrejme o radosti, o objatí, aj o slzách a veľmi sme neriešili nejakú techniku behu. Pred týmto šampionátom sme sa rozhodovali, či vôbec naň pocestujem, bolo to teda správne rozhodnutie, že som sem prišiel. Celý môj tím ma dotlačil do toho a napokon vznikla aj možnosť plnohodnotne bežať, pretože bolesť ustúpila. Pred rozbehom a pred semifinále som sa cítil super a tento fakt ma pred finále veľmi povzbudil. Teraz sa rýchlo podelím o radosť s rodičmi, celou rodinou a budem prijímať gratulácie. Po Belehrade bolo neúrekom esemesiek, teraz predpokladám ešte vyššie čísla.“ 

(TASR, SEN)