Aj cesta dlhá tisíce kilometrov sa začína prvým krokom
Cestovanie dáva mnohým ľuďom pocit slobody, vzrušenia a radosti. Cestovať znamená objavovať. Košičanka Ľubica Turner je žena v najlepších rokoch. Keď skončila s aktívnym pracovným životom, spočiatku si nevedela predstaviť, čo bude vlastne robiť a ako si vyplní svoj voľný čas. Teraz však vraví, že prežíva najkrajšiu kapitolu svojho života. Cudzie krajiny spoznáva na bicykli.
K intenzívnejšiemu bicyklovaniu sa dostala približne pred 15 rokmi. Pracovala vtedy v Holandsku. Táto krajina nie je známa len tulipánmi či veternými mlynmi, ale aj množstvom cyklistov. Pre Holanďanov je bicykel jeden z najvyužívanejších dopravných prostriedkov. Podľahla mu aj naša cestovateľka. „Stal sa mojím verným spoločníkom. Začalo ma to baviť, a tak som sa spolu so svojím manželom rozhodla, že počas víkendov absolvujeme menšie cyklotúry,“ hovorí.
[ad][/ad]Z Jordánska do Košíc
Ľubica sa neskôr presťahovala do Jordánska. A keďže sa tam infraštruktúra nedá porovnať s tou holandskou, s cyklistikou musela na čas prestať. „Tam je riskantné chodiť aj autom a nieto ešte bicyklom,“ dodáva s úsmevom.
Tejto záľuby sa však nechcela vzdať. „Našla som tam skupinu cyklistických nadšencov a prvýkrát som sa s nimi vydala na dlhšiu trasu, presne na 55-kilometrovú túru cez púšť pri hraniciach s Irakom. Neskôr sa k tomu pridali dlhšie túry po kopcoch v okolí Mŕtveho mora či svetoznámej Petry. Bola som vtedy nesmierne šťastná, že som niečo také dokázala.“
Život je však vrtkavý a Ľubicu opäť zavial do rodného mesta – do Košíc. Nedokázala tu však obsedieť. Lákalo ju spoznávať svet na bicykli ďalej a zdolávať čoraz viac a viac kilometrov. „S manželom nás to nadchlo, a tak sme sa vybrali na cyklotúru popri Dunaji. Cestu z Passau do Viedne, čo je najpopulárnejšia európska cyklotrasa, sme prešli za sedem dní. Zo začiatku som si nemyslela, že niečo také zvládnem, no napokon sme si predĺžili cestu až do Bratislavy a prešli asi 400 kilometrov.“
Chuť bicyklovať rástla
Bola to jej prvá diaľková túra na dvojkolesovom tátošovi. Nakúpila si mapy a snažila sa zozbierať o tejto trase čo najviac informácií. Ľubica s úsmevom spomína, ako sa aj napriek tomu stratili hneď v prvý deň:
„Pamätám si, ako vtedy veľmi lialo, boli sme celí premočení. Približne polhodinu sme bicyklovali po lese a začalo nám byť čudné, že iba stúpame a nevidíme Dunaj. Keď sme dorazili do dediny, zistili sme, že sa nachádzame ďaleko od plánovaného cieľa. V ten deň sme síce urobili okolo 50 kilometrov, no boli sme len asi 20 kilometrov od miesta štartu v Passau.“
Jej apetít po dobrodružstve a slobode na bicykli však stále rástol. Vybrala sa teda na 1 200 km dlhú cestu popri rieke Labe z Děčína do nemeckého mesta Cuxhaven, prešla aj 800 km popri francúzskej rieke Loire. Minulý rok si trúfla vycestovať do Álp popri rieke Inn, kde to už nebolo o rovných cestách, ale aj o horskej cyklistike.
„Európske cyklocesty vedú nádhernou prírodou a sú bezpečné. Zatiaľ sme nezažili žiadne adrenalínové dobrodružstvo, ak teda nerátame prechod zo Švajčiarska do Rakúska, keď sme znenazdajky museli ísť nielen po plne frekventovanej medzinárodnej ceste, ale aj cez tunel. Rieka Inn tu tečie v úzkom kaňone a iná možnosť dostať sa ďalej nie je.“
[ad2][/ad2]Voľnosť, radosť, spokojnosť
Na cestách ju najviac prekvapuje prístup a dobrota ľudí. „Štart túry popri rieke Inn sme mali v meste St. Moritz vo Švajčiarsku. Prišli sme tam neskoro v noci. Na prázdnej železničnej stanici boli iba taxíky, a tak sme sa jedného opýtali na cestu k hotelu. Najprv nám ju vysvetlil, ale potom si to rozmyslel a povedal, aby sme ho s bicyklami nasledovali. Odviedol nás až priamo k nášmu ubytovaniu. Chceli sme mu zaplatiť, ale iba mávol rukou a zaželal nám pekný pobyt.“
Ľubici a jej manželovi bicyklovanie dáva voľnosť, radosť, spokojnosť a možnosť spoznávať krajinu zblízka. No takisto lepšiu výdrž a kondíciu. Vraví, že keď prekoná takú diaľku, je to podobný pocit, ako keď turista zdolá vysoký končiar. Zvíťazí tak sama nad sebou a ľudskou pohodlnosťou. „Najviac si však užívam rána. Navôkol spievajú vtáčiky a vy si to šiniete po cyklochodníku. Všade je neskutočný pokoj. Keď ste dlhší čas na cestách, zabudnete na bežné starosti, prestáva vás zaujímať politika, nesledujete sociálne siete. Realita sa postupne mení, nič vás netrápi a vy žijete pre daný moment v pokojnom svete.“
Slovensku chýba cyklistická infraštruktúra
Košičanka prešla na bicykli viacero krajín, no tú rodnú ešte stále nie. „Viacero ľudí sa ma pýta, prečo nebicyklujem po Slovensku. Dôvod je jasný. Pre diaľkovú cyklistiku tu ešte nie sú vybudované cyklocesty, ktoré by viedli naprieč krajinou a boli bezpečné.“
V blízkej budúcnosti plánuje dva zaujímavé výlety. Prejsť popri rieke Rýn a zdolať tak cestu dlhú okolo 1 300 km. Jej druhý cieľ je precestovať japonský ostrov Hokkaido.
„Ľudia mi často hovoria, že by aj oni radi niečo také skúsili, ale obávajú sa, že by to nedokázali. Moja odpoveď je vždy rovnaká. Zistiť sa to dá, len ak začnete a skúsite to. Prekonať sám seba je skvelý pocit. Ako hovorí čínske príslovie: Cesta dlhá tisíce kilometrov sa začína prvým krokom.“
[ad3][/ad3]Ľubica Turner má okrem cyklistiky ešte jednu vášeň – fotografovanie. Inklinovala k nej už odmala, keďže fotiť ju učil otec. „Pamätám si, ako som stála v kúpeľni v provizórnej čiernej komore a obdivovala tú mágiu vyvolávania fotiek.“ Pred dvoma rokmi si dokonca urobila polročný online kurz na univerzite v Michigane. Pred rokom sa zas stala členkou fotoklubu Nova. „Sú tam rovnakí nadšenci pre fotografiu ako ja. Vďaka ním sa zdokonaľujem a neustále sa v tom rozvíjam. Je dôležité, aby človek po ukončení aktívneho pracovného života na seba nezanevrel. Kto chce, nech číta a nech sa o knihách rozpráva s inými. Kto rád maľuje, nech ide na nejaký kurz. Len treba chcieť a prekonať pohodlnosť.“
foto: Ľubica Turner