Filmová hviezda v maratónkach

Gabriela Mihalčínová Marcinková, jedna z najobsadzovanejších  filmových i televíznych herečiek, sa netají ani svojou vášňou k behaniu. 

Celkom nenápadne, cez opakované štarty na polmaratónskej vzdialenosti, ste sa v roku 2016 odhodlali postaviť v Košiciach na štart svojho prvého maratónu. Ako sa s odstupom dvoch rokov pozeráte na onú premiérovú maratónsku nedeľu?
Že som na ňu ešte nebola pripravená. Podnety prichádzali z rôznych strán, aj od samotných  organizátorov maratónu, a ja som si povedala – „Dobre, veď kedy inokedy by som sa donútila ja sama?“ Potom som ale počas prípravy zisťovala, že nemám toľko času, koľko by som potrebovala. Respektíve som nebola ochotná venovať sa len práci a behu, mám aj iné záľuby… A občas boli týždne, kedy som stihla len jeden-dva tréningy. Samozrejme som mala za sebou pár behov cez 30 km a dokonca som sa tesne pred štartom maratónu tešila, ako si to užijem, ale nejako to v ten deň úplne nevyšlo. Dokonca som bola dlho presvedčená, že maratón nie je pre mňa, ale s odstupom skoro dvoch rokov a s pocitom, že som posledných 6 mesiacov vôbec nebehala, akoby vo mne znova rástla túžba skúsiť si to znova. S väčšou radosťou ako v roku 2016.

V čase vzniku tohto rozhovoru bolo všeobecne známe, že sa chystáte na rolu mamičky. Ženy sa často aj vo vyššom stupni tehotenstva snažia športovať a udržať v kondícii. Ako to bolo vo Vašom prípade a čo odporúčate iným?
Asi sa nedá povedať nič múdrejšie, iba klišé – „počúvajte svoje telo“. Ja som prvé tri mesiace bola taká vyčerpaná, že som okrem práce nezvládala nič iné. Párkrát som sa skúsila ísť aspoň prejsť, aby som tú „lenivosť“ prekonala, ale keď som sa po 3 km pomalej prechádzky vrátila domov a 2 hodiny od únavy spala, pochopila som, že netreba bojovať. A po prvom trimestri som skúsila aj beh a opäť som si povedala, že to asi vylúčim na nasledujúce mesiace úplne. Chôdzu som ale zvládala a temer každý deň som nachodila 5 až 15 km. Okrem toho si občas zaposilňujem s vlastnou váhou, párkrát som bola plávať a párkrát na bicykli. Ak sa niekto cíti na namáhavejšie cvičenie, nič proti tomu – počula som o ženách, ktoré cvičia crossfit, behávajú do 9-teho mesiaca alebo posilňujú s váhami. To by som sa asi bála. Ale nezvládla by som celé dni ležať či sedieť. Cítim, že pohyb potrebujem a zatiaľ ho nahrádzam najmä chôdzou.

V jednom z posledných filmov Dôverný nepriateľ, v ktorom ste si zahrala hlavnú úlohu, je viacero scén, kde Vás vidíme  pri behu v otvorenej prírode. Boli to scény v pôvodnom scenári alebo sa prispôsobovali a šili tak trocha na mieru Vášmu naturelu ? 
Ja vlastne neviem. Je pravda, že scenár som dostala v podobe, kde tie behy boli. Ale zároveň som bola oslovená priamo, neprešla som žiadnym kastingom, čiže by tu mohla byť teoretická možnosť, že tvorcovia pri písaní mysleli na mňa. Nepýtala som sa ich. Ale myslím, že v príbehu ide skôr o to, aby bola konfrontovaná stiesnenosť moderného príbytku s voľnosťou prírody, kam si človek ide zabehať. Môj filmový manžel sa zaoberá programovaním najmodernejších výdobytkov tejto doby a ja som sochárka – modelujem sochy z hliny (čo je opäť v istom zmysle návrat k prírode) a rekreačná bežkyňa – hádam najstarší šport, ktorému sa ľudia venovali. Preto si myslím, že by to tam bolo, aj keby som do hlavnej postavy nebola obsadená ja. A povedzme si – zahrať, že je človek rekreačný bežec, nie je až také ťažké. Horšie je, keď sa tieto behy všetky točia v jeden deň z rôznych uhlov a v rôznych intenzitách. Pre mňa to bol teda poriadny intervalový tréning, aj keď to divák na plátne neuvidí. Množstvo vecí, ktoré sme natočili, sa do filmu nakoniec nedostalo.

O hercoch sa vie, že k svojej práci potrebujú mať i dobrú kondičku. Kto z  branže,  kto z kolegov alebo kolegýň by Vás mohol napodobniť a zabehnúť maratón ? 
Podľa mňa každý, kto by sa odhodlal, že by to chcel skúsiť a nemá nejaké zdravotné ťažkosti, ktoré by tomu bránili. Samozrejme bolo by treba prispôsobiť pracovné nasadenie, na pár mesiacov vypustiť iné voľnočasové aktivity a šlo by to… Viem, že maratón zabehol napríklad Jožko Vajda, občasnému behu sa venuje veľa hercov – už si len v nejakej chvíli povedať, že potrebujú poriadnu výzvu a začať  trénovať. Je ale ťažké nájsť si v našej práci nejakú pravidelnosť. Predstavenia končia neskoro večer – často sú fyzicky náročné, takže poriadny tréning pred nimi neprichádza do úvahy… keď má človek do toho nakrúcať a denne sa presúvať na miesto nakrúcania, je rád, že večer zaspí čo najskôr a na tréning sa naozaj nenájde čas. Ale v podstate je to rovnaké ako v iných povolaniach – keď sa chce,  zorganizovať sa to dá. A keď nechce – poruke sú vždy logické dôvody, prečo to nejde. 

Veľkú väčšinu vašej televíznej či filmovej tvorby dobre poznáme. Je ešte niečo v strižni, čo budeme môcť vidieť v kinách alebo na obrazovkách na jeseň alebo v zime?
Okrem premiéry filmu Dôverný nepriateľ by na obrazovkách Českej televízie mal byť odvysielaný aj film Balada o pilotovi – príbeh o letcovi z druhej svetovej vojny, ktorý sa po vojne vráti k svojej rodine. Nádherný scenár inšpirovaný skutočnými udalosťami napísal Jiří Stránský a pod vedením režiséra Jána Sebechlebského (na Slovensku režíroval napríklad Tajné životy) sme film nakrúcali takmer pred rokom. Okrem toho sa pracovalo na celovečernom filme Doktor Martin a nepriamom pokračovaní seriálu s názvom Strážmajster Topinka – tam sa objavíme viacerí z pôvodného seriálu o doktorovi Martinovi. No a nedávno sme dotočili seriál pre televíziu JOJ s predbežným názvom Hotel Delukse. Netuším, kedy budú seriály vysielané, Strážmajster Topinka sa ešte dotáča… raz sa ale na televíznu obrazovku dostanú. 

Môžeme sa na Vás tešiť opäť niekedy na štartovej  čiare v Košiciach? 
Určite. Niektoré veci sa síce nedajú odhadnúť, ale ak by všetko prebiehalo bez komplikácií, k behu sa chcem dostať čo najskôr a o rok by som už mala byť schopná zabehnúť aspoň polmaratón.