Riaditeľ novej Tabačky: Moja karma je v poriadku

Minulý týždeň v sobotu otvorili v zrekonštruovanej továrni na výrobu tabaku Novú Tabačku – moderný multikultúrny priestor, otvorenú zónu pre kultúru, tvorivosť, spoluprácu. Počas otvorenia sa tu premleli tisícky Košičanov, poniektorých údajne museli nadránom doslova vyháňať.

Čo pre riaditeľa fabriky na umenie Petra Radkoffa z občianskeho združenia Bona Fide táto skúsenosť znamená?

Mám z toho zvláštny pocit. Vyrastal som v socíku. Už v tom čase som bol presvedčený, že mladí umelci potrebujú nezávislú pôdu, ktorá by im umožnila realizovať sa. Víziu multifunkčného centra som nosil v hlave už na prelome 80. a 90. rokov. Takže som rád, že Tabačka je jej zhmotnením. Nemôžem ale povedať, že sa mi splnil sen, pretože to nie je pravda. Akurát máme priestor, ktorý každý obdivuje. Lenže to nebolo mojím cieľom, skôr prostriedkom k napĺňaniu cieľa.

Na Slovensku je pramálo vizionárov a ešte menej tých, ktorí dokážu svoje predstavy aj zhmotniť. Prečo?

Slovensko je na tom z postsocialistických krajín najhoršie, zvlášť východ Slovenska. Mám pocit, že je to dané najmä spoločenskými podmienkami, prostredím, mentalitou ľudí. Väčšina sa len sťažuje, rozpráva, hlavne pri pive, o tom, ako sa tu nič nedá, nemajú kde hrať, nemajú kde vystavovať, skúšať. Sú to ľudia, ktorí neveria sami sebe, ktorí sa nechcú obetovať, aby niečo zmenili. Ja som sa stále pýtal – čo si urobil, aby sa to zmenilo? Som typ človeka, ktorý je ochotný bojovať za svoj sen. Pravda je, že už ani nechcem bojovať, chcem čosi nové vytvárať.

Stavbári začali na rekonštrukcii pracovať vlani v novembri. Vtedy si prehlásil, že v polovici mája otvoríte novú Tabačku. Ešte mesiac pred otvorením to vyzeralo ako na stavenisku. Nakoniec sa to podarilo. Ako?

Jednoducho je to o presvedčení, že sa to musí podariť. A ja som ani na chvíľu o tom nepochyboval. Celý tím sa nechal strhnúť. Náš hlavný technik je mladý chlapec. Posledné dva týždne bol tu nonstop. To sa nedá prikázať ani zaplatiť. Človek to jednoducho musí chcieť.

Tabačka má ambíciu stať sa najväčším centrom kreatívneho priemyslu na Slovensku. Akú máš predstavu o jeho fungovaní?

Tabačka nemá ambíciu byť najväčšia, ona už taká je! Takýto veľký kultúrny priestor s prepojením na kreatívny priemysel na Slovensku neexistuje. Dva roky sme komunikovali s potenciálnymi partnermi, kreatívcami, ktorí majú vlastné vízie a sú ochotní spolupracovať. My im ponúkame mimoriadne výhodné podmienky na prenájom priestorov, tzv. kreatívne bezbariérový priestor. Veríme, že takáto spolupráca je predpokladom dlhodobej udržateľnosti projektu po ekonomickej i obsahovej stránke.

Kreatívny priemysel je na Slovensku módne slovné spojenie, radi ho omieľajú najmä politici. V rozvinutých krajinách je však ťahúňom ekonomiky. Čo sa musí stať, aby bol ním aj u nás?

Iniciatíva musí vychádzať zdola, nie z nejakého ministerstva či úradu. V Košiciach dal veci do pohybu titul Európske hlavné mesto kultúry. Pohlo to myslením ľudí. Ale dôležité je, že aj funkcionárov, či už mesta, alebo kraja, ktorí sú ochotní komunikovať a riešiť veci spolu s nezávislou kultúrnou sférou. Pred desiatimi rokmi to bolo nepredstaviteľné. Košice sú v tejto oblasti na Slovensku absolútne špecifické.

Do prestavby Tabačky na kultúrne centrum investovala krajská samospráva z vlastných zdrojov 650-tisíc eur, čo je na Slovensku absolútna rarita. Ako sa podarilo presvedčiť poslancov, že je to zmysluplná investícia?

Podstatné je, že nás v Košiciach poznali, že sme sa tu len tak nezjavili a prišli s nejakými utopistickými návrhmi či predstavami. Pôsobil som v expertnej skupine EHMK, v roku 2005 naše občianske združenie Bona Fide založilo IC Culture Train, čo bolo prvé nezávislé kultúrne centrum v Košiciach.

Potom ste sa s jasnou víziou a v dobrej viere presťahovali do Kasární, odkiaľ vás bývalé vedenie mesta vyhodilo a realizovalo v podstate váš projekt. Nemrzí vás to?

Vôbec. Nie som typ človeka, ktorý by sa niekde vnucoval a robil čosi nasilu. Vedeli sme o tomto priestore, ktorý patrí krajskej samospráve, tak sme ju oslovili. Po dvoch rokoch sme navrhli prerobiť starú, chátrajúcu továreň na tabak na fabriku, ktorej výsledným produktom by boli realizované tvorivé nápady. Do veľkej miery je to o entuziazme, s ktorým sme do projektu išli. Tabačka je príklad pre celé Slovensko, že spolupráca samosprávy s tretím sektorom, s občianskym združením môže priniesť zaujímavý výsledok.

Dá sa ešte hovoriť o nezávislom kultúrnom centre, keď peniaze doň investoval súčasný establishment?

Kraj ako prenajímateľ priestorov investoval do vlastnej budovy, národnej kultúrnej pamiatky, ktorá bola v dezolátnom stave. My sme sa zaviazali, že vložíme do vybavenia priestorov vlastné prostriedky. Naša nezávislosť je v tom, že nám nikto nedal peniaze. Moja karma je teda v poriadku a vôbec s tým nemám problém. Verím, že to, čo sme dostali, aj mnohonásobne vrátime. Som človek, ktorý to, čo dostane, vracia, a keď niekomu niečo dám, nečakám, že mi to vráti.

Nemáte obavy, že vám župa bude zasahovať do programovej štruktúry?

Nikde v západnej Európe to nefunguje tak, že by samospráva napriek finančnej podpore zasahovala do programu. Napríklad v Prahe je kopec nezávislých centier, ktoré sú doslova dotované mestom či ministerstvom kultúry a programovo sú absolútne nezávislé. Ich jedinou úlohou je spĺňať poslanie, ktoré majú.

V Košiciach vďaka titulu EHMK vyrástla zo starej plavárne Kunsthalle, z kasární Kulturpark, teraz k nim pribudol ďalší megaprojekt Fabrika na umenie. Dodnes sa vedú polemiky, či mesto takéto kultúrne zázemie popri množstve ďalších kultúrnych inštitúcií potrebuje, či ich dokážeme zmysluplne naplniť.

Ja túto polemiku neriešim. Keď sa Košice ako druhé najväčšie mesto na Slovensku chce rozvíjať a zmeniť z priemyselného centra na kultúrne, potrebuje takúto infraštruktúru. Tá je podmienkou fungovania kreatívneho priemyslu.

Náklady na prestavbu jedného metra štvorcového celkovej úžitkovej plochy Kasární predstavujú 1500 eur, v Tabačke to bolo 260 eur. Ako si tento priepastný rozdiel vysvetľujete?

Neviem to objektívne posúdiť. Je pravda, že sme museli za málo peňazí urobiť veľa muziky. Musím poďakovať kraju, že som dostal tento mandát nie ako investor, ale ako budúci užívateľ. Táto stavba prebehla absolútne korektne bez akýchkoľvek káuz typu Váhostav. Hneď na začiatku som povedal, že na tomto projekte nikto nič nevyryžuje. Mám pocit, že je rozdiel, keď niekto dostane veľký balík peňazí z Európskej únie a jednoducho ho chce do posledného centa minúť, alebo máte k dispozícii obnos, s ktorým musíte veľmi seriózne a vážne hospodáriť, otáčať každý cent v ruke, efektívne ho využiť. Zásadný rozdiel je v tom, že tento projekt vznikol zdola.

Čím sa chcete od Kasární/Kulturfabrik odlišovať alebo im konkurovať?

My už sme odlišní. Kasárne ale neberieme ako konkurenciu a ani im nemienime konkurovať. Chceme sa skôr navzájom dopĺňať. Pri vzájomnom porozumení môže byť takýto vzťah obojstranne prospešný.

Za nevábnou fasádou sa skrýva atraktívny priestor pre kreatívny priemysel.

TABAKOVÁ TOVÁREŇ (DOHÁNYGYÁR)

Areál bývalej Tabakovej továrne (pôvodne z pol. 19. storočia) sa nachádza tesne za severnou hranicou Mestskej pamiatkovej rezervácie v Košiciach a zaberá priestor medzi Strojárenskou, Gorkého a Garbiarskou ulicou.

Výroba cigár a fajkového tabaku tu dosiahla svoj vrchol koncom 19. storočia. V roku 1880 v továrni pracovalo 1519 robotníkov, z toho 1412 žien a 27 detí a produkcia dosiahla v počte ks vyrobených cigár 100 miliónov kusov.  Pôvodná továrenská prevádzka bola zrušená až v roku 1951. V rokoch 1951 – 53 väčšiu časť areálu rekonštruovali potreby odborného učilišťa Aurela Stodolu. To spolu s celým priestorom tabakovej továrne prešlo delimitáciou na Košický samosprávny kraj. Po čase bolo učilište zlúčené s podobnou strednou školou v Šaci.

Budovy v areáli na Strojárenskej ulici využíva Úrad KSK čiastočne pre svoje potreby, časť z nich prenajíma iným subjektom. Podnájomníkom je aj občianske združenie Bona Fide.

Náklady a rozsah rekonštrukcie 

• 650-tisíc eur zo zdrojov Košického samosprávneho kraja
• 2500 štvorcových metrov úžitkovej plochy
• multifunkčná sála pre divadlo, hudbu a tanec
• galéria súčasného umenia
• klubové kino
• divadelný Black Box
• nahrávacie štúdiá
• rezidenčný Hostel Tabačka: 26 lôžok
• nový bar a moderné Bistro Tabačka

Foto: Veronika Janušková