Herta Ondrušová-Victorínová urobila z Košíc mozaikové mesto

Začiatkom decembra uplynulo 15 rokov od smrti akademickej maliarky Herty Ondrušovej – Victorínovej. Spolu s manželom Karolom Ondrušom sa pričinili o to, že Košice boli považované za najmozaikovejšie mesto bývalého Československa.

Fasády a interiéry budov nášho mesta vyzdobili asi päťdesiatimi ručne glazovanými a štiepanými keramickými mozaikami. O mnohých však súčasní majitelia či kompetentní nevedia, preto hrozí, že môžu byť zničené.

Dobrou správou však je, že pred rokom sa členovia Komisie pre pamätihodnosti Košíc vďaka iniciatíve Juraja Gembického z Krajského pamiatkového úradu rozhodli, že dielo Herty Ondrušovej – Victorínovej bude zaradené do rovnomenného zoznamu. Čaká sa už len na schválenie mestského zastupiteľstva. Jedinečná, ale takmer zabudnutá a ohrozená súčasť výtvarného a architektonického dedičstva Košíc z rokov 1960 až 1984 tak konečne získa pamiatkovú ochranu.

Na to, že mozaiky budú v ohrození, upozorňovala sama Herta dva roky pred smrťou. Varovala, že pri reštaurovaní často iba z nevedomosti padajú za obeť modernizácii. V roku 1997 napísala: „V každom prípade je potrebné zabezpečiť u vlastníkov objektov, v ktorých sa nachádzajú výtvarné diela (mozaiky) záväzok k ich ochrane, nepoškodeniu a nezničeniu. Keby sa v zabezpečení starostlivosti o tieto výtvarné diela nič neurobilo, nie je to európska kultúra!“ priam prorocky povedala v čase, keď sme ani netušili, že Košice sa v roku 2013 stanú európskou metropolou kultúry. V liste, ktorého adresát nie je známy, ďalej spomína, ako s manželom 25 rokov „s intenzívnou radosťou“ pracovali na mozaikách. „ Mozaiky na fasáde alebo v interiéri nám robili veľkú radosť – a architektom tiež…Bolo to štvrťstoročie v ktorom sme na správnom mieste určité plochy vyplnili myšlienkami, dávajúcimi odpoveď na otázky. Predtým to v našom dvadsiatom storočí nebolo.“

Celý životný príbeh Herty Ondrušovej – Victorínovej je ako z románu. Podľa jej nemeckého životopiscu Ladislava Müllera sa narodila sa vo Vítkoviciach v roku 1912. Jej matka bola vnučkou Wilhelma Horna, známeho priekopníka vo fotografovaní. Herta, vychovávaná v humanistickom duchu a vedená k umeniu, vyštudovala v Brne architektúru, kreslenie a maľovanie, ale aj praktickú a teoretickú fotografiu. V štúdiu pokračovala v poľskej Vroclavi, neskôr v Prahe, kde sa stretla s elitou nemeckých imigrantov a prebrala nové myslenie umeleckej moderny. Tam ju zastihla fašistická invázia.

Hoci pôvodom Nemka, ako členka antifašistickej organizácie utiekla do Košíc, ktoré v novembri 1938 pripadli Maďarsku. Tam už na ňu čakal jej židovský snúbenec ktorého po svadbe už musela skrývať. Ťažké vojnové časy vystriedalo neľahké povojnové obdobie, keď čela udaniu, že bola gestapáckym špiónom. Pred istou smrťou ju zachránilo len to, že židovský partizán, ktorému Herta počas Slovenského národného povstania zachránila život, vedel preukázať opak.

Po oslobodení nasledovali ďalšie rany osudu. Byt jej rodičov bol vyrabovaný, rodičia prišli o život, manželstvo sa ocitlo v kríze. Jej muž vo februári 1948 emigroval. Rozvod ju veľmi ranil a Herta opäť našla oázu pre zranenú dušu neďaleko Košíc, v malom kúpeľnom mestečku Štós. Nepochybne ju tam tiahlo srdce, pretože ešte počas vojny poznala Košičana Karola Ondruša, svojho druhého manžela. Po svadbe sa presťahovali k jeho mame, do malého domčeka na okraji košického Starého mesta. Tam vznikli skoro všetky jej umelecké diela. Unikátnym gestom pritom je, že takmer všetky vyrobila ako dary.

Príležitosť experimentovať s mozaikami v architektúre Košíc dal Herte a Karolovi bývalý mestský architekt Ladislav Greč. Ako prvé vytvorili mozaiky v bývalej krytej plavárni, dnešnej Kunsthalle, ktoré sa podarilo zachovať. Dodnes možno všetkých šesť vidieť na druhom podlaží. Herta Ondrušová – Victorínová priam prorocky pred smrťou povedala: „U našich mozaik ako výtvarného druhu si treba vážiť to, že každý kus mozaiky je ručne robený, farebne vypálený a štiepaný a preto si zaslúži patričné ocenenie. Hoci dnes ešte nie sú mozaiky a ich umelecká hodnota zaslúžene oceňované, v krátkom čase nadobudnú význam a objektívne ohodnotenie.“

Pozitívnym gestom Košičanov je aj prístup vlastníkov a nájomníkov budovy obchodného centra na Luniku II. Na Hertine diela ich upozornil Spolok na podporu skrášľovania Košíc Ladislava Rovinského. Vďaka pochopeniu Miroslava Labaša a Pavla Barana tam mozaiky ostanú zachované.