Čo v bedekroch nenájdete, alebo za tajomstvami Zeleného ostrova

Z času na čas ma chytí cestovateľská mánia. Mám neodbytnú chuť sa zbaliť a vyraziť do cudzej krajiny. V dnešnej dobe, keď letenky kúpime doslova za „babku“, si to môžeme dovoliť. Cestovanie však podľa mňa nikdy nie je otázkou peňazí, ale odvahy. Moje výlety sú síce lacné, ale za to bohaté na zážitky.

V dnešnej dobe sú Slováci rozlezení takmer po celom svete. V zahraničí hľadajú pracovné uplatnenie, študujú cudzie jazyky alebo chcú lepšie podmienky pre život. Jednou z nich je aj moja kamarátka Katka. Na Slovensku nechcela ostať, pretože tu nevidela svoju budúcnosť, a tak sa pred štyrmi rokmi rozhodla, že odíde do Dublinu. 

Katka vždy básnila o panenskej prírode, zelených pastvinách a nádhernom vidieku. Pravdupovediac, keď niekto povedal – Írsko, predstavila som si skôr svetovo preslávený Deň svätého Patrika, pivo Guinness či škriatkov. Túžila som však vidieť ospevovaný Zelený ostrov a presvedčiť sa o jeho kráse na vlastné oči… Dnes už s istotou môžem povedať – Írsko je jeden vzácny smaragd. Nečudo, že Íri veria, že ich krajina je preto taká krásna, lebo ich ochraňujú nadprirodzené bytosti. 

Z jednoduchého výletu do Dublinu sa nakoniec stal päťdňový poznávací zájazd. Ubytovanie sme mali predsa zabezpečené a letenky sme si kúpili za 40 eur. Síce z Bratislavy, ale čo už, keď sa z Košíc lieta vždy tam, kam sa nechystám.

V krčmách sa skôr spieva ako pije

V Dubline žije prevažná časť obyvateľov krajiny. Okrem drvivej väčšiny Írov je tam obrovské množstvo Poliakov – ako všade vo svete. Teda, ak neviete po anglicky, bez problémov sa dorozumiete po poľsky. „Každý tretí obyvateľ Dublinu má poľštinu v malíčku, a keď náhodou nie, určite má manželku, frajera či spolubývajúceho poľskej národnosti,“ prezradila mi Katka.Popravde, Dublin mi pripadal zo začiatku ako každé druhé väčšie mesto – prepchaté ulice, odpadky kade-tade, stovky reštaurácií… Ale to len do momentu, kým sme sa nezatúlali do uličiek s množstvom útulných krčiem. Všade sa pilo pivo Guinness a whisky Jameson. Samozrejme, my sme pili s mierou. Jedno pivo predsa stálo 7 eur a whisky 8 eur. Nechceli sme v prvý deň všetko minúť.

Musím však povedať, že sa v írskych puboch neopíja, štamgasti skôr spievajú, tancujú a rozprávajú sa každý s každým. Je im jedno či ste Slovák, Nemec, alebo Fín. Íri sú pre mňa najpriateľskejší národ, aký som na svojich potulkách svetom doteraz stretla. Najväčším prekvapením Dublinu však pre mňa bola knižnica Trinity College, ktorá má viac ako tristo rokov a je v nej vyše 200-tisíc kníh. Každá knižnica je centrom vzdelávania, príbehov, fantázie, ale tam to predsa len dýchalo tajomnejšou atmosférou. Možno aj preto, že sa tam nachádza Kniha z Kellsu, jeden z najneslávnejších a najcennejších rukopisov, aké dnes existujú. Napísali ho mnísi už pred 1200 rokmi… 

Domov svätcov a učencov

Priateľ Palo, ktorý sa do Írska vybral so mnou, však nechcel celých päť dní stráviť v Dubline a behať po obchodoch. (Mimochodom, oblečenie je tam lacnejšie ako u nás. Za dvacku sa viete obliecť od hlavy po päty a ešte k tomu vyzeráte aj šik.)

Na druhý deň sme si teda požičali auto a zabookovali  ubytovanie v malej dedinke Glin. Itinerár sme mali príkladne pripravený. Za dva dni sme mali prejsť takmer tisíc km, zastaviť sa na štyroch miestach a šťastne sa vrátiť do Dublinu. Celý výlet na dva dni nás dokopy stál 250 eur. Prvou zastávkou bol najzachovalejší kláštorný areál na svete – Clonmacnoise. „Od 6. až do 12. storočia bol centrom vzdelanosti, viery, kultúry, umenia a vďaka nemu sa Írsko stalo domovom množstva svätcov a učencov. Zatiaľ čo Európa prežívala obdobie temna, Írsko zažívalo rozkvet,“ prezradil nám miestny obyvateľ Kaven O´Brien. Pre zaujímavosť – množstvo írskych priezvisk začína písmenkom O alebo „predponou“ Mac. V gaelčine, starom jazyku používanom na tomto území, znamená Mac „syn“ a predpona O zase „vnuk“. Teda ak by sme žili v tom období, takmer s istotou by sme mohli povedať, že Kavenov starý otec sa volal Brien. 

Nezdržali sme sa tam veľmi dlho, pretože sme mali ešte dlhú cestu k Mohérskym útesom. Sú to nádherné skaly končiace v búrlivých vodách Atlantiku. Uchvátili svojou majestátnosťou. Sú jedným z najnavštevovanejších (viac ako jeden milión turistov ročne) a najkrajších  miest, aké len môžeme na smaragdovom ostrove nájsť. Nečudo, že učarovali aj filmovým tvorcom. Na Mohérskych útesoch sa točila známa scéna z Harryho Pottera. Čarodejník s profesorom Dumbledorom sa tam vybrali hľadať tajomný predmet horcrux.

Na dedinskej hostine

Pri Mohérskych útesoch sme ani len netušili, že nás niečo môže ešte viac prekvapiť… 

Trajektom sme sa previezli cez rieku Shannon do malebnej dedinky Glin. A to sú presne tie miesta, ktoré nenájdete v žiadnych blogoch a ani bedekroch. Ubytovali sme sa v maličkom hoteli. Patril starším manželom Marii a Geraltovi. V minulosti tam žili ich predkovia a po stenách mali rozvešané ich fotografie. Ústretovosť a priateľskosť Írov ani v tomto prípade nesklamala. Privítali nás pivom a Geralt povedal: „To máte len po jednom ruksaku? Američania k nám chodia minimálne s piatimi kuframi na jednu noc.“ O Slovensku sa chceli dozvedieť doslova všetko. Prečo nie sme už Československo, aká je u nás ekonomická situácia, pýtali sa na politiku, jedlo… Onemeli, až keď sme im ukázali naše Tatry. „Je to niečo nádherné a vy máte toľko snehu? V zime nezmrznete?“ smial sa Geralt. 

Najväčším prekvapením bola večerná párty. Miestna dievčina oslavovala 18. narodeniny. V hoteli sa zišla celá dedina – mladí, starí, deti a dokonca aj psy. My sme boli čestnými hosťami, a tak sme s domácimi jedli, pili a zabávali sa do rána.

Nuž, všetko sa raz skončí. Rozlúčili sme sa s Geraltom a Mariou, nezabudli sme ani na psa Jo, ktorý bol miestnou atrakciou. Nosí írsku čiapku, a keď má chuť, zabafká si na fajke… Skrátka, írsky pes.

Dielo diabla

Výlet pokračoval k najzápadnejšiemu mestu Európy Dingle a k jeho skalnatým útesom, ktoré obmývajú vlny Atalntiku. Po ceste sme stretli čriedy oviec a užívali si jedinečné výhľady, ako ich len príroda mohla stvoriť. 

Cesta pokračovala k jednej z najpozoruhodnejších pamiatok krajiny. Stará írska legenda vraví, že skaly, z ktorých vznikol kopec s hradom Rock z Cashel, hádzal diabol z pohoria Čertov bič vzdialeného asi 40 km od hradu. Bolo to v roku 432 nášho letopočtu, keď sa ho svätý Patrik rozhodol vyhnať z tejto oblasti. Bohužiaľ, k hradu sme dorazili neskôr, ako sme plánovali a vstupnú bránu nám zatvorili pred nosom. Nuž, nie všetko vždy vyjde podľa plánu. No aj napriek tomu Rock z Cashel už len z diaľky vyzerá ako zakliaty hrad, v ktorom žije princezná a čaká na odvážneho princa, ktorý ju vyslobodí z pazúrov draka. A keďže milujem rozprávky, tak sa mi toto naozaj ráta…