Našla naozajstnú slobodu a zažila čarovný moment ticha

Precestovala Nórsko, žila na Islande a pracovala v múzeu polárnej žiary. Po zemetrasení v Nepále pomáhala budovať školu a rozvíjať miestnu komunitu. Dvadsaťsedemročná Košičanka Gréta Čandová vo svojom srdci nosí každé miesto, ktoré navštívila, každého, koho stretla, a nespočetné množstvo zážitkov.

Vzťah k prírode a dobrodružstvám jej už v detstve vštepovali rodičia. Jej otec sa venoval skialpinizmu aj jaskyniarstvu. Mama je zase vodáčka telom i dušou. „Ukázali mi, že krásne zážitky môže mať človek aj bez veľkých výdavkov,“ hovorí Gréta.

S batohom na chrbte

Túžba vidieť svet a získať nové obzory v nej pred prvou cestou zrela niekoľko rokov. Napokon sa v roku 2015 rozhodla precestovať celé Nórsko stopom.  „Väčšina ľudí má obavy cestovať bez toho, aby vedeli, kde budú večer spať. Prípadne neodídu bez dôkladných plánov. Avšak ja som takto našla naozajstnú slobodu,“ dodáva.

Najkrajšie momenty zažívala, keď sa jej podarilo nájsť zaujímavé miestečko na rozloženie stanu, alebo keď ju do svojich domovov a životov pustili miestni. Celú krajinu precestovala sama s batohom na chrbte. Vďaka tomu získala nový rešpekt k sile prírody, ale aj pocit zodpovednosti samej za seba.  

Na ostrove ľadu

V Nórsku si Gréta chcela nájsť prácu, no tento plán sa jej napokon nepodarilo naplniť. Namiesto toho jej kroky smerovali na ostrov ľadu, Island. V Reykjavíku najprv pracovala ako chyžná v turistickej ubytovni,  a to len za nocľah a stravu. „V mojej izbe som mala každý deň deväť nových spolubývajúcich,“ spomína. Neskôr sa jej podarilo zaistiť si miesto v múzeu polárnej žiary, kde robila sprievodkyňu. Popri pracovnom nasadení si vždy našla čas aj na turistiku.

Stopom dokázala precestovať prakticky celý Island. Navštívila napríklad aj kaňon Asbyrgi, ktorý sa považuje za  jedno z najkrajších miest na ostrove. Neskonalá krása tamojšej prírody ju niekoľkokrát doslova dostala do kolien a neubránila sa ani slzám. „Zažila som tam čarovný moment ticha, mäkkého severského svetla za polnočného slnka a úplnej samoty. Okolo mňa sa vznášal len kŕdeľ vtákov,“ opisuje silný zážitok.

Postupom času sa presťahovala do vkusného žltého domčeka. „Bol to doslova časostroj. Dostala som sa do minulosti. Jeho steny i atmosféra nasiakli príbehmi bývalých nájomcov. Bolo to však aj naše útočisko i komunita,“ spomína a so smútkom dopĺňa, že tento dom v Reykjavíku už nestojí, zbúrali ho, musel ustúpiť turistickému boomu. Na jeho mieste je teraz hotel.

Smer Nepál

Po roku na Islande Gréta vedela, že je čas znova vycestovať. Ako dobrovoľníčka sa pomocou americkej neziskovej organizácie dostala do Nepálu. Tá v jednej z dedín, spustošenej zemetrasením v roku 2015, stavala školu. „Nad rešeršmi agentúr som strávila veľa času. Chcela som sa uistiť, že daný projekt vychádza aj z iniciatívy a potrieb miestnej komunity, a že bude etický a dlhodobo prospešný.“  

Počas štyroch mesiacov v Nepále ju okrem ťažkej práce stretlo aj mnoho príjemných momentov. „Najradšej som mala rána, keď som rozospatá vyliezla zo stanu a v hamake (hojdacia sieť – pozn. red.) som s ovsenou kašou v ruke pozorovala zobúdzajúcu sa dedinu,“ vraví cestovateľka. 

Túra dlhá 230 kilometrov

Okrem dobrovoľníckej túžby si v Nepále splnila aj turistickú. V Himalájach cestovala pešo dvadsaťjeden dní a prešla približne dvestotridsať kilometrov. Odhodlanosť jej rozhodne nechýbala. Keď jej počas túry napríklad začali dochádzať peniaze, jednoducho vymenila svoju bundu za obed. Na cestách ju neustále prekvapovala miestna pohostinnosť. „V jednej dedinke kvôli mne hostinský rozložil zaprášené stoly a začal variť, celá dedina sa na tom bavila.“

Istý čas strávila aj v tibetskom utečeneckom tábore pri dedine Marpha, kde ju dokonca privítal riaditeľ miestnej školy. „Dozvedela som sa o osudoch tibetských utečencov, z ktorých mnohí sa už domov zrejme nikdy nevrátia.“

Jej cesta však nebola len o príjemných zážitkoch. Zažila aj zdravotné problémy, priotrávila sa totiž jedlom. „V kŕčoch a ešte k tomu vo veľkej nadmorskej výške som ležala na ubytovni. Bola som tam celkom sama a veľa som rozmýšľala nad domovom a rodinou. Opísala by som to slovami českého spisovateľa Karla Čapka: Človek musí byť ďaleko, veľmi ďaleko, aby sa dostal čo najbližšie domovu.“

(ML,TOH)