Jedinečná atmosféra večerného Marakéša ostane v srdci navždy

Milujem cestovanie. Možno je to dôsledok toho, že keď som bola mladšia, nedalo sa. No a že raz pôjdem do Afriky, hoci (zatiaľ) iba do jej severnej časti, o tom som mohla akurát snívať…

Cestovateľské ciele mi pomáhajú vyberať moje dcéry a priatelia. Väčšinou to začína lacnou letenkou do akejkoľvek destinácie. V apríli sme objavili presne takéto do Maroka. Cesta tam a späť vyšla na 50 eur. Cez booking sme si zabezpečili ubytovanie na štyri noci za 64 eur na osobu aj s raňajkami. Keďže odlet bol z Prahy, prirátať treba zhruba 27 eur za spiatočný lístok vlakom z Košíc. Dovolenka za necelých 150 eur na päť dní v prekrásnom Marakéši, kde ceny jedla sú zhruba o tretinu lacnejšie ako u nás, sa mohla začať.

Prvý šok

Cesta lietadlom do Marakéša trvala 3,5 hodiny. Spolu s ubytovaním sme si zabezpečili aj transfer z letiska pre našu štvorčlennú skupinku. Letisková hala v druhom najväčšom meste Maroka je super moderná. Tam nás čakal šofér, presne, ako sme si to dohodli. 

Prvý šok sme zažili hneď pri výjazde z letiska. Vtedy som si povedala, že tu by som šoférovať nechcela. Autá, motorky, mopedy, bicykle, somáre s vozmi, ale aj konské povozy sa vzájomne prepletali na dvojprúdovej ceste. Kto mal silnejší klaksón, vyhrával. Napriek tomuto chaosu cesta do centra starého mesta (Mediny) bola bezpečná. 

Super ubytovanie

Samozrejme, že aj v Marakéši sú rôzne x-hviezdičkové hotely. My sme sa však ubytovali v klasickom riáde, čo je pôvodná stavba v starom meste prerobená na hotel. Šofér nás vyložil pri jednej z úzkych uličiek, kde nás už čakal usmievavý majiteľ Jomana. Útulné izby, všetko čistučko upratané, pohodlné postele, krásna terasa s výhľadom a dokonca nechýbalo ani wifi pripojenie zadarmo. Na privítanie sme dostali klasický marocký čaj (zelený čaj s čerstvou mätou), ktorý nazývajú aj marockou whisky, a mapku s odporúčaním, čo vidieť.

Drahá voda

Každý kto sa vyberie niekam do cudziny, mal by si preštudovať aspoň základné veci. Napríklad, že v Maroku treba konzumovať balenú vodu. Už pri jej nákupe sa prejavila naša neskúsenosť so zjednávaním. V prvom stánku sme za 1,5 litra balenej vody zaplatili 20 dirhamov (zhruba 2 eurá). Za ďalšiu, na inom mieste, nám po krátkej debate s predavačom už stačilo iba 6 dirhamov.

Poučili sme sa na celý pobyt. Keďže sme bývali skoro v centre starého mesta, prešli sme sa starými uličkami. Všade bolo plno predavačov s rôznym tovarom – výrobky z kože, cínu, dreva, obuv, oblečenie, koberce, korenie… Prvá cenová ponuka je však väčšinou dvojnásobná. Trh (souk) je obrovský. A všetky cesty vedú na Námestie mŕtvych (Jemaa el Fna).

Jedinečná atmosféra

Cez deň je toto námestie známe tým, že sa tam kedysi robili popravy, skoro prázdne. Zopár stánkov s ovocím, jedna kobra zvíjajúca sa pri píšťale starého chlapa, či ženy tetujúce henou. Keď sme tam prišli podvečer zažili sme atmosféru, ktorú si zapamätáme navždy. Množstvo stánkov s marockými jedlami či ovocím, stovky hudobníkov v tradičných berberských odevoch s bubnami ale aj s jedným mega reprákom, rôzni žongléri, zaklínači hadov, cvičené opice, balóny, kone s vyzdobenými vozmi pripravené na okružné jazdy mestom. 

Ako chutí Maroko

Chceli sme Maroko aj ochutnať. O pozvania do stánkov nebola núdza. Muži s jedálnymi lístkami priam ťahali okoloidúcich do tých svojich. Slovenskú hygienu tam však nehľadajte. My sme skôr hľadali miesto, kde sedí najviac domácich. Väčšinoue je to drevený stôl s plastovým obrusom, okolo lavičky a v strede „kuchár“ s hrncom, ktorý nalieva do misiek napríklad tradičnú marockú polievku harira. Okrem cíceru je v nej väčšinou šošovica, cestoviny, niekde paradajky a cibuľa. Tú sme aj ochutnali a bola výborná. Ešte lepšia bola cena. Štyri misky hariry za 16 dirhamov (1,60 eura), v cene bol aj fakt vynikajúci chlieb v tvare placky. Veľmi dobre sme sa najedli.

Pastva pre oči i dušu

Ešte pred cestou sme si zabezpečili aj dva výlety. Chceli sme ísť do púšte Zagora a k vodopádu Ouzoud. Aj pri ich vybavovaní sa dá cena zjednávať. 

Na púšť sme išli moderným SUV s mladým šoférom cez pohorie Antiatlas (Malý Atlas). Hoci cesta trvala sedem hodín, neľutovali sme. Také výhľady človek nevidí každý deň. Pohorie počas celej cesty menilo farbu od červenej, cez žltú, zelenú či sivú a vždy bolo iné. Videli sme obydlia, palmové háje, ale aj odraz slnka zo zrkadiel najväčšej solárnej elektrárne na svete. Po ceste sme sa zastavili na viacerých miestach s vyhliadkami. 

Na mäso mi prešla chuť…

Boli sme aj v originálnej dedinskej reštaurácii, kde sme ochutnali tradičný tažín. Pripravuje sa v hlinenej nádobe na uhlíkoch. Nádoba pripomína obrátený kvetináč, v ktorom sa aj niekoľko hodín dusí zelenina vo vlastnej šťave s rôznym korením. V ponuke je aj mäsový variant. 

Apropó, mäso. Musím povedať, že počas celého pobytu som bola vegetariánka. Keď som videla, ako ho tam predávajú obalené vo fólii a vyvesené v stánku na slnku, hneď ma prešla chuť. Podobne sa predávala aj hydina. Čerešničkou bol predaj kozích hláv, ktoré viseli na hákoch. Pod nimi bolo vedierko na krv… Bŕŕŕ. Kozie hlavy sú vraj pochúťka. Pripravujú sa na pare.

Na ťavách aj pri vode

Šofér nás vyložil pár kilometrov od nášho stanového ubytovania na púšti. Do tábora sme sa viezli asi 40 minút na ťavách. Tiež úžasný zážitok pri zapadajúcom slnku. Vari najväčším prekvapením bol stanový tábor, kde bolo asi 30 štvormiestnych stanov vybavených klasickými posteľami, s kvalitnými matracmi. Večeru sme dostali vo veľkom jedálenskom stane vystlanom prekrásnymi klasickými kobercami. Prekvapením bol ďalší stan so sprchami a splachovacími toaletami.

Večer nám miestni hudobníci zahrali na klasických nástrojoch a posedeli si s nami pri ohnisku. Pohľad na nočnú oblohu a neskorší východ slnka sa opísať nedá…

Vodopády Ouzoud sú od Marakéša vzdialené asi dve a pol hodiny cesty autom. Ich výška je 110 metrov. Dá sa v nich aj okúpať (i keď voda svojou farbou vôbec nelákala), alebo si zaplatiť plavbu výletnou loďkou. Všade sú cestičky plné obchodíkov a reštaurácií. Lákadlom sú aj opičky, ktoré sa lenivo povaľujú v okolí. Za pár dirhamov si môžete kúpiť aj oriešky, ktoré milujú. 

Oplatilo sa vidieť

Samotný Marakéš ponúka množstvo pamiatok, ktoré sa oplatí vidieť. Na odporúčanie nášho domáceho sme sa boli pozrieť v záhradách Jardin Majorelle, ktoré od roku 1980 vlastnil módny návrhár Yves Saint-Laurent. Po jeho smrti mu tam postavili pomník a jeho popol rozptýlili.  Záhrada je plná rôznych druhov rastlín, stromov, kvetov, ale aj jazierok s rybami. V posledný deň sme stihli vidieť ešte aj palác Bahia s krásnymi stropnými aj nástennými mozaikami.

Úžasný a bezpečný

Marakéš je fakt úžasný a musím povedať, že aj bezpečný. V niektorých uličkách sú dokonca búdky, v ktorých sedia strážcovia, po uliciach i uličkách sa pohybujú policajti. Najviac si však treba dávať pozor v uličkách starej Mediny, kde sa tiež preháňajú motorky, bicykle i somáre. Napriek tomu sme tam žiadnu „motorovú“ kolíziu nezažili. A čo sa týka vraj otravných Arabov, pokiaľ nie sú ženy vyzývavo oblečené, sú pokojní. I keď provokatéri sa občas nájdu. Väčšinou ich však hneď skrotia obchodníci, ktorým takíto ľudia jednoducho kazia kšefty.