Sochárky – odkrývanie zabudnutých žien v umení

Nielen vizuálny, ale aj informačný, historicko-teoterický a zvukový zážitok prináša v Košiciach aktuálne otvorená výstava Sochárky. Prvýkrát vo Východoslovenskej galérií ponúka oddnes až do 21. mája niečo ako krátke dejiny česko-slovenského sochárskeho umenia bez mužov.

V tridsiatych rokoch, v časopise Živena, napísal Jozef Cincík v texte o prvej slovenskej sochárke Alžbete Čereyovej: „Sochárstvo je ťažké umenie. Socháriek (sic!) málo. Maliarka nikoho nezadiví, pred sochárkou sa zastavíme.“ 

Aj to bolo jedným z dôvodov, prečo sa kurátorka Zbierky moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galérie Vladimíra Büngerová pustila do neľahkej, vyše dvojročnej práce s odkrývaním ženských osobností v sochárstve 20. storočia.

Ideologická stráž

„Toto odkrývanie zabudnutých žien v umení súvisí aj s politickým uvoľnením, pretože niektoré z autoriek patrili k neoficiálnej scéne a ich výtvarný prejav nebol z ideologického hľadiska vhodný. Naviac sochárstvo, hlavne vo verejnom priestore, bolo viac ´strážené´a pod vplyvom vládnucej ideológie, ako napríklad maliarstvo alebo dekoratívne umenia, ktoré poskytovali ochranné krídla avantgardným, alternatívnym a experimentálnym formám umenia, nadväzujúcim na západoeurópsky vývoj,“ napísala v rovnomennom 160-stranovom katalógu k výstave, ktorý odborníkovi, ale aj zvedavému laikovi mnohé k výstave dopovie.

Výstava ponúka pohľad na špecifiká ženského pohľadu v sochárstve. Nájdeme na nej od šperkov, cez drobné a záhradné dekoratívne plastiky, keramiku, kresby, grafiky a trojrozmerné modely až po veľkoformátové fotografie stratených či už neexistujúcich diel. Návštevníkom o zaujímavých osudoch a intímnom svete autoriek, z ktorých žijú už iba dve (česká sochárka Vlasta Prachatická, ktorej bustu vytvoril známy košický sochár Ján Mathé a slovenská sochárka Klára Pataki, výrazná osobnosť socialistického umenia), čosi naviac dopovedia zvukové nahrávky. Ich texty pochádzajú z autentických dokumentov, poézie ale aj odborných hodnotení samotných autoriek a približujú ich ako osobnosti, výtvarníčky, ženy.

Zabudnuté sochárky?

Hoci na Slovensku bola v roku 2005 rozsiahla posmrtná výstava asi našej najvýznamnejšej sochárky, v Košiciach pôsobiacej Márie Bartuszovej, a v roku 2007 vyšla monografia o Erne Masarovičovej, ktorá sa narodila v neďalekom Betliari, ženské autorky-sochárky ostali na Slovensku akoby zabudnuté.

„Oprášiť“ sa ich pokúsila až Vladimíra Büngerová v spolupráci s architektom výstavy Patrikom Kovačovským a tvorcom jej grafického vizuálu Borisom Melušom. Ich projekt mal premiéru vlani v Slovenskej národnej galérii, pričom mnohé z vystavovaných diel a reprodukcií pochádzajú najmä z jej zbierok. Druhá, a zdá sa že pre náročnosť možno jediná mimobratislavská podoba výstavy, získala vďaka iniciatíve Východoslovenskej galérie špecifický rozmer. Jej košická reinštalácia je inovovaná práve dielami z jej zbierok. Košice boli v 20. storočí mimoriadne plodným a aktívnym sochárskym regiónom. Aj preto je sochárkam, spätým s naším mestom alebo krajom, na výstave venovaný veľký priestor.

Éterická bytosť - Mária Bartuszová (1936 - 1996)     

Mária Bartuszová pri Bráne kozmonautov Juraja Bartusza. Foto: Zdeněk Smieško

Najväčší má samozrejme najvýznamnejšia a najznámejšia Mária Bartuszová, rodená Vnoučková. Narodila sa v Prahe, ale vyše 30 rokov žila a tvorila v Košiciach, kam prišla za svojim manželom Jurajom Bartuszom. Práve tento rok vo februári by sa dožila okrúhlych 80-tych narodenín. V decembri 2016 pritom uplynie 20 rokov od jej úmrtia. Krásna a éterická Mária patrí k pozoruhodným autorkám, ktorej tvorba bola reflektovaná aj v medzinárodnom kontexte. Predovšetkým jej dielam patrí záverečná časť výstavy, tematicky pojatá ako Žena = príroda. Pochádzajú zo zbierok VSG, alebo z jej pozostalosti, ktorá je v súkromnom majetku rodiny. „Tu je azda najzreteľnejšia inovácia výstavy. Hoci sme diela Márie Bartuszovej mali vystavené aj v Bratislave, vzhľadom na ich krehkosť bolo náročné ich všetky transportovať. Preto sme chceli ukázať aj to, čo z jej umenia vlastní práve Východoslovenská galéria,“ priblížila pre košice:dnes zámer aktuálnej výstavy V. Büngerová.      Diela M. Bartuszovej, ktorá v 80-tych rokoch tvorila predovšetkým v sadre, kde experimentovala s rôznymi technikami, sú vystavené v spoločnosti významnej českej sochárky Evy Kmentovej. „Obe pokročili v tvorbe smerom k inštalácii a aj preto je táto časť výstavy iná. Je vykročením mimo klasickú sochársku disciplínu do inštalácie, objektu, do iného chápania sochy a jej spracovania, cez rôzne autorské techniky,“ spresnila kurátorka výstavy.   

Portrét Jolany Kirczovej od Alžbety Grósz. Foto: archív SNG Bratislava

Predčasný koniec - Jolana Kirczová (1909 - 1936)      Z Košíc pochádza aj chronologicky prvá sochárka z nášho regiónu Jolana Kirczová. Tejto keramičke židovského pôvodu, ktorá sa narodila v obci Drieňová medzi Prešovom a Košicami, však nebolo dopriaté, rozvinúť svoj talent. Zomrela veľmi mladá, ako 27-ročná v roku 1936. Bola však veľkým talentom, už ako 10 ročná chodila do známej košickej kresliarskej školy Eugena Króna. V Budapešti vyštudovala keramiku a súkromne začala študovať sochárstvo u Vojtecha Löfflera. Ostali po nej drobné plastiky - sošky modliacich, spievajúcich či pracujúcich žien, sebavedomých šuhajov a harmonikárov. „Majú však veľmi moderný, hoci naivný výraz a je na nich zjavný vplyv avantgardného umenia,“ poznamenala V. Büngerová.        Žena a kov - Erna Masarovičová (1926 – 2008)     

Erna Masarovičová počas štúdií na SŠUP Bratislava. foto: súkromný archív E. M.

Už pri vstupe na výstavu veľkorozmerná fotografia naznačuje pozíciu „ženského“ elementu v typicky mužskej oblasti umeleckej tvorby. Na fotografii zo strednej školy umeleckého priemyslu je Erna Masarovičová s dvomi spolužiakmi. Narodila sa v Betliari a je jednou z druhých absolventiek, školených sochárok na VŠVU v Bratislave. Tento rok si pripomíname jej nedožité 90. výročie narodenia. Hoci najskôr študovala textil, jej nosný sochársky rukopis sa naplno prejavil až v kove. Na Masarovičovú mnohí spomínajú ako na mimoriadne zručnú a praktickú sochárku. Rozpätie jej tvorby siaha od interiérových reliéfov, cez zvieracie plastiky, medaily, komorné sochy až po autorský šperk. Ako jediná žena v histórii sa v roku 1971 zúčastnila košického medzinárodného sympózia v kove. Z oceľových plátov vytvorila dve plastiky nazvané Kalich hutníkov I. a II. Paradoxne, miestni ich nazvali poetickejšie Kvety hutníkov. Obe diela sa dodnes nachádzajú v Košiciach. Menší je v blízkosti OC Lipa a väčší v parku medzi Bielym domom a Kinom Družba. Na výstave jej „feministickú iskru“ predstavujú šperky vytvorené z postriebrených príborov, ktoré priznávajú a „recyklujú“ pôvodné predmety. Ernine šperky predbehli dobové vkusové kritéria a mimovoľne ohlasovali postmodernú poetiku.        Krehká duša - Alina Ferdinandy (1926 - 1974)     

Alina Ferdinandy pri tvorbe portrétu I. Ruttkaya. Foto: archív SNG Bratislava

Rodená Košičanka patrila spolu s Ernou Masarovičovou a Antonom Cepkom k zakladateľom slovenského umeleckého šperku. Bola zároveň prvou absolventkou štúdia sochárstva VŠVU v Bratislave. Výstava predstavuje vedľa seba šperky oboch dám, čím poukazuje na ich individuálny spôsob spracovania. Multitalentovaná Alina Ferdinandy, hoci vyštudovala monumentálne sochárstvo, sa pre vážne zdravotné problémy venovala najmä jemnej autorskej technike. Do mäkkej sépiovej kosti vyrývala miniatúrne šperkárske reliéfy, ktoré sa potom odlievali do kovu. Naučila sa to počas štipendijného pobytu v Taliansku. Okrem iných vytvorila aj korunku a šperky pre Miss Československa. Brošňa pre „missku“ roku 1969 je v Košiciach aj vystavená. To, že si svoju tvorbu predstavovala aj v monumentálnej podobe, dokazuje jej náhrobný pomník Ivanovi Kraskovi Nox et solitudo v Lukovištiach. Životný príbeh Aliny Ferdinandy azda najvýraznejšie ukazuje na to, že každodenná existencia umelkýň, sochárok je oveľa zraniteľnejšia a krehkejšia než život ich mužských kolegov. Ako vyplýva z rozhovoru kurátorky s Ľubou Belohradskou v katalógu výstavy, Alina zomrela tragicky, ešte pred 50-tkou, keď sa rozhodla dobrovoľne ukončiť svoje pozemské utrpenie.

Foto: Veronika Janušková