Mestskí páni posielali po jedličky do lesa horárov

Ozdobené ihličnaté stromčeky, či už živé, alebo umelé, sú najznámejším symbolom Vianoc. Tie, ktoré zdobili ľudia ešte pred sto rokmi, však vyzerali úplne inak ako dnešné.

Vo vidieckych i  mestských domoch ešte aj počas prvej republiky stromčeky nestáli na podstavcoch, ale boli zavesené nad stolom. Najčastejšie to bol nebol celý strom, ale len vrchol jedličky, alebo smrečka. 

Z plafónu na zem

„Ozdobený bol tým, „co še žedlo“, hovorili mi starší ľudia. Vešali naňho jabĺčka, orechy, neskôr perníčky. Tam, kde nebol dostatok ihličnatých lesov, im visela nad hlavou holubička, ako symbol toho, že príde nový život, tešme sa z neho. Okrem toho ľudia na východe vešali aj takzvaný „muši roj“. V jeho strede býval zemiak, alebo runkľa, teda repa, do nej pozapichovali steblá z  raže na koncoch s papierovými kvietočkami a to sa im nad stolom otáčalo. Na východe to nazývali „jezulen“, alebo „jezuliatko“. To bol jeden z predchodcov slovenského vianočného stromčeka ako symbolu Vianoc,“ hovorí etnologička Klaudia Buganová.

Guličky a figúrky

Na východné Slovensko sa stromček v dnešnej podobe dostal až medzi svetovými vojnami. Na vidieku chodili ľudia po stromčeky sami do lesa, ale v mestách, teda aj Košiciach, sa predávali na trhoch. V Košiciach si pán meštianskeho domu podľa slov etnologičky, ktorej to rozprávali niekdajšie slúžky, väčšinou poslal po mestského horára a ten mu išiel do mestských lesov vyrúbať dostatočne pekný a vysoký smrečok, alebo jedličku.  

„Boli to naozaj vysoké stromy, lebo aj izby v meštianskych domoch boli vysoké. Práve tam sa najprv začali na stromčeky vešať ozdoby zo skla, ktoré si nemohol hocikto dovoliť. Spočiatku to boli len malé guličky, ktoré sa vkladali do seba a vytvárali pásy, ktorými sa stromček obtočil. Zo skla vyfukovali skôr figúrky, stromček, hríby, či vtáčiky. Samotná guľa prišla až neskôr,“ hovorí K. Buganová.   

[ad][/ad]