Skúsenosti z univerzít v USA by radi uplatnili aj doma

Vycestovať do Spojených štátov amerických je snom mnohých ľudí. Mať túto možnosť počas pracovnej kariéry a stráviť tam trebárs aj celý rok, sa môže zdať nereálne. Vďaka Fulbrightovým programom, ktoré ponúka Veľvyslanectvo USA na Slovensku, sa to však môže podariť. Svoje o tom vedia aj štyria Košičania. 

Zuzana Buráková už niekoľko rokov učí americkú literatúru na Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika. V USA strávila v rámci Medzinárodného programu líderstva tri týždne. K tejto možnosti sa podľa vlastných slov dostala zhodou okolností. Začala organizovať popularizačné prednášky o literatúre pre širokú verejnosť. Dozvedeli sa to aj na americkej ambasáde a začali s ňou spolupracovať. 

Pozvanie vlády USA

Neskôr ju americká vláda dokonca pozvala na pobyt do Spojených štátov. „Bolo to obrovské zadosťučinenie, že vlastnou aktivitou som sa dopracovala k tomu, že si ma niekto všimol, ohodnotil moju prácu a aj ma za to odmenil,“ uviedla Z. Buráková.

So skupinkou dvadsiatich akademikov z celého sveta putovala po amerických univerzitách. Fascinovali ju americkí študenti, ktorí so svojimi vyučujúcimi neustále komunikovali, kládli im otázky a diskutovali. „Učiteľ je tam pre študenta, a študent robí všetko pre to, aby vyučujúcich inšpiroval a motivoval.“ Zaujala ju aj otvorenosť univerzít. „Neustály prístup ľudí z praxe, spolupráca a prednášky pre študentov, to je gro amerického edukačného systému. Žiaľ, naše univerzity sú uzavreté voči verejnosti aj ľuďom z praxe,“ vysvetlila s tým, že sa to už na katedre snažia zmeniť. 

Najsilnejším zážitkom pre ňu bola osobná skúsenosť s ľuďmi z rôznych kútov sveta. „Priama skúsenosť s človekom z inej krajiny, priamy ľudský kontakt je niečo, z čoho budem čerpať asi do konca života. Osobná skúsenosť je na nezaplatenie, nenahradia ju sociálne siete ani žiadne videá a filmy,“ priznala Zuzana. 

Z katedry na americkú univerzitu

Na Katedre anglistiky a amerikanistiky UPJŠ pôsobí aj Július Rozenfeld, ktorý sa prihlásil do Humphreyho štipendijného programu. Ten je určený pre odborníkov z rôznych oblastí, a umožňuje stráviť v Spojených štátoch celý jeden rok. Z ročného pobytu v Nashville sa Július vrátil len nedávno. 

Zažiť univerzitu z pohľadu študenta a zároveň profesionála bol jeho sen. „Očakávalo sa od nás, že sa zapojíme do vzdelávacieho procesu. Spolupracovali sme so študentmi, partnermi, ako keby sme boli americkí študenti,“ vysvetlil. 

Cieľavedomosť miestnych študentov ho prekvapila. „Vedia, čo chcú robiť, kam chcú ísť a od prvého ročníka spolupracujú v praxi s odborom, ktorý študujú,“ dodal. Podobným smerom sa podľa neho uberá už aj katedra anglistiky, ktorá zapája do práce so študentmi externých profesionálov.

Študijných programov sa zúčastňujú štipendisti z celého sveta. Stretnutie s nimi mu podľa vlastných slov zmenilo pohľad na svet. „Na Slovensku máme zlozvyk pozerať sa na svoje problémy, ako keby boli najväčšie na svete. Ale keď bývate s človekom, ktorý žije v pásme Gazy a prežil tri vojnové útoky, alebo stretnete človeka z Burundi, ktorý prežil všetky tie strašné chvíle a genocídu, začnete to vnímať inak,“ povedal Július.

Okrem študentských povinností si našiel čas aj na cestovanie. Spolu s manželkou navštívili Memphis, Washington DC, San Francisco a strávili niekoľko týždňov v Miami, Las Vegas či Los Angeles, kde pracoval v jednom z najprestížnejších Think Tank-ov v USA – RAND Corporation.

Spolubývajúca z Rwandy 

Ďalšou absolventkou Humphreyho programu je Laura Dittel, ktorá pracuje v Karpatskej nadácii. V USA sa dostala na univerzitu v Syracuse v štáte New York. 

Ubytovanie na celý rok si museli zabezpečiť už z domu. Laura si prenajala byt s „kolegyňou“ z Rwandy, ktorá pracovala ako poradkyňa tamojšieho prezidenta. 

„Bola to pre mňa takmer neznáma krajina, ktorú som poznala len z televízie a filmov. Dozvedela som sa od nej strašné detaily o tom, čo ľudia prežívali počas genocídy. Takto získané informácie z prvej ruky dajú človeku viac ako čokoľvek iné,“ konštatovala. „Bolo zaujímavé byť súčasťou skupiny ľudí z rôznych kútov sveta a profesií. Mala som možnosť stretnúť ľudí z krajín, ktoré prešli rôznymi osudmi, a počuť priamo od nich, čo zažili,“ dodala. Spoznala ľudí z Mjanmarska, Libanonu, Saudskej Arábie či Guatemaly. 

Štúdium si vyskladala tak, aby nemala veľa učenia, a zamerala sa na praktickú stránku. „Študovala som kurzy zamerané na manažment medzinárodných neziskových organizácií,“ popísala Laura. V študijnej skupine bola spolu s 10 štipendistami a na niektoré kurzy chodila aj s príslušníkmi americkej armády. 

Najťažšie pre ňu bolo zvyknúť si na americkú angličtinu. „Po dvoch týždňoch som bola na smrť unavená, pretože som nikdy predtým nemusela fungovať čisto v anglickom jazyku tak dlho. Mozog začne pociťovať únavu, pretože si nemôžete ani na chvíľočku vydýchnuť. Do angličtiny navyše vstupujú rôzne prízvuky. Dalo mi to poradne zabrať.“ Asi po mesiaci si všimla, že má sny v angličtine. „To bol asi ten moment, kedy mozog prepol do iného jazyka,“ dodala s úsmevom. 

Po návrate domov zažila tzv. pásmovú chorobu. „Nedokázala som fungovať v tejto časovej zóne, budila som sa uprostred noci, jedla som o pol tretej ráno. Keď nás pripravovali na návrat a rozprávali nám všetky tie aspekty, smiala som sa, že to predsa nemôže byť také zlé.“ Ťažko si zvykala aj na úplne bežné procesy. „Stratila som orientáciu, nepamätala som si názvy ulíc, nevedela som, kde mám odbočiť, a bola som úplne stratená. Chvíľu mi trvalo, kým som si na tie bežné veci opäť zvykla. Ale skúsenosti, ktoré som si domov priniesla, stáli za to…,“ dodala.  

Bez mapy ani na krok 

Rok v Spojených štátoch, v Bostone, strávila aj Alena Vachnová. Pracuje v Nadácii DEDO, ktorá sa venuje rodinám bez domova. „Prvý mesiac som mala nos nalepený na mobile, pretože som všade chodila pomocou Google máp. Až po mesiaci som zdvihla hlavu a začala som konečne vnímať svet, v ktorom som sa ocitla,“ popísala prvé skúsenosti. 

Bývala s kolegyňou zo Svazijska, z chudobnej africkej krajiny, kde štvrtina ľudí trpí vírusom HIV. „Vysvetľovala mi, ako ťažko si zvykala na veci spojené s americkou kultúrou a zabehnutým demokratickým systémom. Žiť blízko takého človeka je nesmierne povzbudzujúce,“ vyrozprávala Alena. 

Obrovským prínosom amerických univerzít je podľa Aleny to, že študenti sú vystavení rôznym kultúram a musia sa v tom naučiť fungovať. „Keď som prišla na Slovensko, chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na istú jednoliatosť či jednotvárnosť, ktorú tu máme. Veľmi rada vyhľadávam rôznorodosť, keď sa naskytne príležitosť.“ 

Na amerických študentoch obdivovala ich záujem o štúdium. „Škola bola od rána do večera sústavne plná a bol problém nájsť v budove voľné miesto. Rolu hrá určite aj to, že si za štúdium platia, ale keď som navštevovala večerné kurzy, po tom, čo sme o deviatej večer skončili, šli študenti ešte na ďalšie prednášky,“ rozprávala s údivom. 

Pobyt v USA v nej zanechal pocit zodpovednosti za celý svet. „Viem, že nedokážem ovplyvniť celosvetové procesy, ale uvedomujem si, že to, čo sa deje v strednej Európe, ovplyvňuje iné krajiny, ktoré sú možno veľmi vzdialené,“ dodala. 

Získané skúsenosti by rada využila aj v pracovnej oblasti. „Počas pobytu som pracovala tri mesiace v neziskovej organizácii, ktorá sa zaoberala zdravotnou a sociálnou starostlivosťou o ľudí bez domova. Päťsto profesionálov tam pracuje s ľuďmi na uliciach a na špeciálnych klinikách určených pre bezdomovcov.“ Takúto formu pomoci by rada zaviedla aj na Slovensku.