Politickí väzni, petepáci či internovaní kňazi. Obete komunistického režimu si môžete uctiť aj v uliciach Košíc

Pred tridsiatimi rokmi sa začal rúcať režim, ktorý vyše štyridsať rokov viedol vojnu proti vlastným občanom. Štátna moc reprezentovaná vládou jednej, komunistickej strany prenasledovala, väznila, mučila svojich skutočných aj domnelých odporcov. Pripravovala ich o pôdu a ďalší majetok, vyháňala ich z domovov, vyhadzovala z práce a škôl, zakazovala im vyznávať náboženskú vieru, porušovala ich občianske a ľudské práva.

Mnohí z nich boli postihovaní za to, že sa neľudskému a nemorálnemu zriadeniu postavili na odpor. Prispeli tým k jeho pádu a k obnoveniu slobody. Preto aj o nich je výročie demokratickej revolúcie z roku 1989. A ľudská spolupatričnosť s utrpením iných nabáda zachovávať ich pamiatku aj s tými, ktorých sa represie priamo nedotkli. 

Denník KOŠICE:DNES sa rozhodol priblížiť aspoň niektoré obete komunistického režimu cez ich hmotné pripomienky vo verejnom priestore Košíc. Zmapoval tabule a pamätníky s touto tematikou, ktoré vznikli po roku 1989 na frekventovaných aj v menej známych častiach mesta.

Bauer a Gembický  

Pomohol si knihou „A plynuli storočia“ autora Juraja Bauera, ktorá sumarizuje memoriálne diela v Košiciach do roku 2007. Na viaceré artefakty pripomínajúce komunistické zločiny, ktoré boli osadené neskôr, upozornil denník KOŠICE:DNES košický historik a pamiatkar Juraj Gembický. 

Početnú kategóriu tvoria nápisové tabule a reliéfy viažuce sa na boj komunistov proti katolíckej cirkvi, ktorá bola na religióznom Slovensku ich hlavným nepriateľom. Osadené sú na fasádach aj vo vnútri cirkevných a sakrálnych objektov.  

Pred verejnosťou pomerne ukrytá v prítmí najväčšieho kostola na Slovensku je tabuľa venovaná ôsmim kňazom košickej diecézy, ktorí „v službe Božiemu ľudu hrdinsky obetovali svoj život“. V Dóme svätej Alžbety hneď pri vstupe ju umiestnili košickí kňazi v roku 2008. 

Aj keď len jeden z uvedených kňazov zomrel po komunistickom prevrate vo Februári 1948 na následky perzekúcii štátnej moci, takzvaný „Košický veraikon“ je venovaný „osobitne tým, ktorých komunistický režim v rokoch 1948 – 1989 prenasledoval pre vernosť Kristovi a Cirkvi“.

Osobná obeta 

Vymenúva, že je to trvalá pamiatka na tých, ktorí priniesli „osobnú obetu vo väzení, nespravodlivom odsúdení, domácom internovaní, obmedzovaní osobnej slobody, v telesnom i duševnom utrpení, spoločenskom znemožňovaní, znevýhodňovaní, vyhnanstve, nútenom vysídlení, emigrácii, obmedzovaní výkonu kňazskej služby“. 

Tabuľa pripomínajúca dominikánskeho pátra Mikuláša Lexmanna je na objekte kultúrneho centra Veritas na Dominikánskom námestí. Vyzdvihuje jeho zásluhy na založení Veritasu aj to, že na sklonku druhej svetovej vojny ukrýval v krypte dominikánskeho kostola židov, komunistov a ďalších obyvateľov ohrozených terorom maďarských fašistov – nyilašiovcov.

Kontext komunistického útlaku na tabuli chýba. Lexmann pritom bol po „barbarskej noci“ v apríli 1950, počas ktorej ozbrojené zložky zlikvidovali aj košický kláštor dominikánov, internovaný vo viacerých zariadeniach. Na následky zlého zaobchádzania zomrel v roku 1952 v internačnom stredisku v českých Králikoch.

Svojich mučeníkov si na Dominikánskom námestí uctila aj gréckokatolícka cirkev. Jej predstavitelia v roku 2000 na jednej zo svojich budov odhalila tabuľu biskupom Pavlovi Gojdičovi a Vasiľovi Hopkovi, ktorí boli v roku 1950 odsúdení vo vykonštruovaných procesoch. Gojdič zomrel v roku 1960 v leopoldovskej väznici. Hopko v roku 1976 na následky takmer štrnásťročného väznenia. 

Proti dvom totalitám 

S obranou náboženskej slobody súvisí aj tabuľa Antona Harčára na budove Slovenského katolíckeho kruhu na Alžbetinej ulici. Aj tohto kňaza pred nyilašiovcami ukrýval Lexmann. Prenasledovali ho však aj komunisti. Sovietska NKVD ho zatkla hneď po oslobodení Košíc v roku 1945, v roku 1950 sa vo väzení ocitol znova. Nápis na Alžbetinej spomína Harčárovo predsedníctvo Slovenskému katolíckemu kruhu, v čele ktorého stál od jeho vzniku v roku 1940.

Posledný artefakt s náboženskou tematikou, ktorý spomenieme, je reliéf Rudolfa Fibyho na Moyzesovej ulici, vedca, kňaza tajnej cirkvi a osobnosti sviečkovej manifestácie z roku 1988.

Pravdepodobne prvým „protikomunistickým“ dielom vo verejnom priestranstve po Novembri 1989 bola tabuľa obetí okupácie z augusta roku 1968 sochára Arpáda Račka. Boli na nej mená šiestich zastrelených na Námestí osloboditeľov a okolí v deň invázie vojsk Varšavskej zmluvy. 

Račko tabuľu, ktorá bola kópiou jeho pôvodného diela z roku 1968, oprel o budovu na Hlavnej, kde je aj súčasná tabuľa k augustovej okupácii, lebo sa mu nepodarilo získať povolenia na jej osadenie. Po dvoch týždňoch zmizla. Aktuálny pamätník, ktorého autorom je Gabriel Kládek, osadilo mesto Košice v roku 2013. Doteraz vyvoláva polemiky, lebo sú na nej aj dve nepriame obete cudzích vojsk. Jednou z nich je kapitán ŠtB zastrelený sovietskym zbehom v septembri 1968.

Aktívna konfederácia 

Snahou uložiť do pamäti Košičanov utrpenie odporcov komunistického režimu sa viackrát prejavila Konfederácia politických väzňov. V júli 1998 osadila na budove kláštora uršulínok na Hlavnej 66 tabuľu z bieleho mramoru, venovanú „popraveným, umučeným, prenasledovaným v boji proti komunizmu“. Obdobie útlaku datuje už od roku 1945 a na tabuli je aj bronzový znak konfederácie. 

Len pár metrov severnejšie na budove mesta, v ktorej bol niekedy Mestský národný výbor, je ďalšia tabuľa Konfederácie politických väzňov. Pripomína príslušníkov vojenských táborov nútených prác a pomocných technických práporov (PTP), teda brancov, ktorých režim namiesto základnej vojenskej služby zneužíval na ťažké a nebezpečné práce v lomoch, lesoch či na stavbách. 

Pri odhalení tabule v auguste 2017 predseda konfederácie Peter Sandter povedal, že „petépáci“ pomaly vymierajú, a preto túžili, aby ostalo nejaké svedectvo o ich utrpení, ale aj nezlomnosti a boji za slobodu. „Som rád, že sa toho dožili aspoň niektorí,“ hovoril.

Aj na bývalej väznici 

V Košiciach komunistický režim zatváral „neprispôsobivých“ od roku 1948 do krajskej väznice na Pribinovej ulici. Od februára 2014 je aj na tejto budove, v súčasnosti Štátnej vedeckej knižnici, znova vďaka iniciatíve združenia politických väzňov, tabuľa za tých, ktorí tu trpeli „pre vernosť kresťanskej viere a demokracii“. Vo vnútri ich prežité príkoria dokumentuje zachovaná cela.

V tom istom roku na 25. výročie Novembra ´89 vznikol na Čajkovskej ulici netradičný pamätník, ktorého ambíciou je uctiť si obete všetkých nedemokratických režimov v minulom storočí, nielen komunistického. Jeho text spomína deportácie židov, likvidáciu súkromných roľníkov, odvlečených do gulagov, revanš na karpatských Nemcoch či emigrácie po roku 1968.

Na Hlavnej pribudne tabuľa o založení košického Občianskeho fóra

V piatok podvečer odhalia na Hlavnej ulici v Košiciach tabuľu, ktorá sa bude priamo viazať k udalostiam Novembra 89.

Ide o iniciatívu časti zakladajúcich členov košickej organizácie Občianskeho fóra (OF), ktoré bolo v českej časti krajiny pred tridsiatimi rokmi rozhodujúcim revolučným zoskupením.

Ako je známe, členovia košickej najmä umeleckej obce odmietajúci komunistický režim mali silnejšie väzby na pražský, nie bratislavský disent. Preto v tomto meste vzniklo najprv Občianske fórum, ktoré sa neskôr transformovalo na Verejnosť proti násiliu (VPN), čo bolo hlavné revolučné hnutie na Slovensku.  

Tabuľa na budove Hlavná 42, v ktorej je známa reštaurácia Carpano, bude pripomínať 24. november 1989, kedy sa tu v ateliéri výtvarníka Zbyňka Prokopa stretli rôzni aktivisti novembrových udalosti. Dohodli sa na vzniku košickej „bunky“ OF, čo v ten deň jeden z nich, Jaroslav Kerner oznámil z improvizovanej tribúny na zhromaždení pre vedeckou knižnicou. Išlo o prvú väčšiu novembrovú demonštráciu v Košiciach, zvolali ju vysokoškolskí študenti.

„Prihlásili sme k programovému vyhláseniu OF Praha, teda sme priamo samostatné OF nezaložili, ale kontakty sme mali na Prahu, nie Bratislavu,“ hovorí jeden z vtedajších aktérov Štefan Lazorišák. Dodáva, že v ten deň sa u Prokopa zišlo ľudia, ktorí predstavovali košickú „nezávislú scénu“ či „jednoduchý underground“.  

Okrem Prokopa a Kernera ako prvých spoluzakladateľov OF Košice a zároveň organizátorov nového pamätníka spomína aj Ivana Ľuptáka, Viktora Šefčíka, Ondreja Jurína a Borisa Velata.

O pár metrov ďalej, budove OTP Banky na rohu Alžbetinej, už jeden artefakt o košickom OF – VPN je. Ide o sklom prekrytú fotografiu sídla košického mestského koordinačného centra OF, neskôr VPN, ktoré bolo práve v tejto budove. Snímku, na ktorej vidno, že toto miesto bola označené nápismi obidvoch hnutí, tu osadili pred desiatimi rokmi, na 20-výročie Novembra 89.