Pred tridsiatimi rokmi začali v Košiciach vo veľkom meniť názvy ulíc. Z historického centra sa stal „ostrov neutrality“

Zmena politického systému so sebou prináša premenu verejného priestoru v podobe jeho symbolickej „výzdoby“. Mesto Košice po Novembri 1989 nebolo v tomto smere výnimkou.

Po prepuknutí demokratickej revolúcie visela aj v Košiciach od samého začiatku vo vzduchu „inventarizácia“ verejných odkazov na komunistickú ideológiu. Zatiaľ čo najviditeľnejšie pozostatky končiaceho režimu – sochy Lenina a Gottwalda a niekoľko pamätných tabúľ komunistických politikov – boli pomerne rýchlo odstránené, premenovávanie ulíc a ďalších verejných priestranstiev trvalo takmer tri roky.

Túto revíziu urbánnych názvov systematicky popisuje anglická štúdia Adama Gajdoša z roku 2016, z ktorej vo väčšej časti vychádza aj tento text. Gajdoš zanalyzoval historické mapy, preskúmal časť archívu mestskej názvoslovnej komisie, ktorá proces postsocialistického premenovávania koordinovala, rozprával sa s jej bývalým dlhoročným predsedom Jozefom Kirstom, prešiel si tiež dobové novinové články.

Ideologická očista  

Gajdoš konštatuje, že masívne zmeny názvov verejných priestranstiev vždy signalizovali hlbokú mocenskú premenu v štáte, „sebadôveru“ nového režimu aj potrebu zapísať do mestskej mapy symboly nových ideálov. Košice po Novembri ´89 však boli podľa neho v jednej veci výnimočné.

Prioritou komisie, v ktorej pracoval aj dovtedy režimom odsúvaný miestny historik Michal Potemra, bolo ideologicky očistiť historické centrum a zároveň ho odteraz chrániť pred všetkými budúcimi ideologickými zmenami. Preto sa ako súčasť „dekomunizácie“ mesta prijala zásada, že priestranstvá v „symbolickom srdci mesta“ nemajú byť pomenovávané po osobách či osobnostiach, a to bez ohľadu na to, či boli, alebo nie spojené s politikou.

Zároveň sa presadila koncepcia obnovenia pôvodných stredovekých miestnych názvov. „Už vopred bolo jasné, že bude každý nespokojný, ale nikto si nebude môcť otvoriť ústa. To bolo kritérium,“ cituje Gajdoš Kirsta s tým, že aj keď názvoslovná komisia bola poradnou inštitúciou orgánov mesta a mestských častí, prevážil ako dominantný jej prístup.

Ani Krasko či Štefánik  

A tak sa k slovenskému básnikovi Kraskovi pripojili odchádzajúci komunisti Lenin, Sverdlov, Dimitrov, Šverma, aj osloboditeľský generál Petrov, ďalej „maďarskí“ básnici Adym, Attila, ako aj ruská literárna ikona Dostojevskij. Vonku z „mestských hradieb“ musel aj československý politik Šrobár. Ani spoluzakladateľ medzivojnového Československa Štefánik nemohol triumfovať nad Hlavnou ulicou, ktorá nahradila Leninovu.

Objavil sa však namiesto Gottwaldovej ulice, ktorá aj keď bola mimo pamiatkovej rezervácie, bola natoľko dôležitá, že sa jej dotklo prvé kolo zmien. Rovnako ako Ždanovovej ulice (stalinistický ideológ), ktorá sa ušla miestnemu skladateľovi Grešákovi.

„Vedomý neutralizačný prístup ako prevencia budúcich konfliktov v meste, ktorý je formovaný kultúrnym vysídlením jazykových a etnických skupín, je jedinečný,“ píše Gajdoš o košickej centrálnej zóne, ktorú označuje ako „ostrov neutrality“. Zároveň si však všíma, že koncepcia obnovy „repliky stredovekého raja“ nebola úplná.

Kontroverzná Hnilná  

Príkladom je jedna z hlavných osí centra mesta, ktorá sa západným smerom rozbieha od Dómu svätej Alžbety. Názvoslovná komisia navrhla preklad pôvodnej Foulovej ulice na Hnilnú s tým, že v stredoveku tu bola otvorená kanalizácia.

Narazilo to na takú averziu obyvateľstva, že predchádzajúci „socialistický“ názov Šrobárová ulica bola obnovená v júli 1991 a vo februári 1992 premenovaná na Alžbetinu ulicu. Na tento kontroverzný prípad si v nedeľu na balkóne vedeckej knižnice počas spomienkového mítingu „Pocta novembru“ zaspomínala aj Ľubica Blaškovičová.

Divadelná herečka, jedna z osobností košického Novembra ´89, opísala, ako predložila svoj protinávrh, aby sa ulica volala Alžbetínska podľa monumentálneho chrámu, keďže nechcela chodiť po ulici, ktorej názov evokuje splašky či odpadky.

„Aj keď to komisia poopravila na Alžbetinu, môžem povedať, že keď tu už nebudem, predsa niečo po mne ostane,“ povedala Blaškovičová, keď sa na „mítingu“ hovorilo aj o tom, že svätá Alžbeta sa práve v nedeľu na výročie demokratickej revolúcie oficiálne stala patrónkou Košíc.

Nedotknuté Námestie osloboditeľov 

Aj súčasná Poštová ulica bola výsledkom verejnej kritiky navrhovaného stredovekého názvu Pivovarskej ulice. Napriek tomu, že budova pošty je za mestskými hradbami, miestni predstavitelia hlasovali za tento názov používaný od roku 1905 do polovice 20. rokov. Definícia „neosobného a nestranného“ historického centra mesta však zostala zachovaná.

Rovnako ako pri Námestí osloboditeľov, ktoré komisia úmyselne nechala nedotknuté, aj keď išlo o ústrednú križovatku s parkom a pamätníkom mesto oslobodzujúcej sovietskej armády z roku 1945 a zároveň miesto najväčšieho násilia počas invázie v auguste 1968. Mestské zastupiteľstvo hlasovalo za zachovanie názvu a Gajdoš v tejto súvislosti uvádza, vyhlásenie jedného z občanov, že akákoľvek zmena by znamenala urážku všetkých, ktorí bojovali za oslobodenie.

„Skanzen“ na Furči  

Úplne odlišne prebiehala ponovembrová revízia miestnych názvov v širšom centre Košíc, aj sídliskových a „dedinských“ mestských častiach. K tejto neskoršej etape premenovávania sa vrátime v ďalších článkoch. Zatiaľ uvedieme len jeden príklad, ktorý dobre dokresľuje, že neexistovali takmer žiadne jasné kritériá na rozoznávanie prijateľných či neprijateľných mien. Je ním Sídlisko Dargovských hrdinov, ktoré v revolučnom období ani nepredložilo komisii zoznam navrhovaných zmien. Stále sa tak môže pochváliť menami antifašistických armádnych hrdinov (Konev, Jaroš), geografiou druhej svetovej vojny (Kursk, Jalta, Charkov), ale aj menami komunistických politikov (Clementis, Benada a Maurer).

V každom prípade zásada, že v historickom centre nesmú byť žiadne osobné pamätné mená, je aj keď nepriamo prítomná aj v platnom všeobecne záväznom nariadení mesta z roku 2015, ktoré obsahuje pravidlá pre určovanie názvov ulíc a verejných priestranstiev. „Názvy ulíc na území ohraničenom hradbami mesta nemôžu byť zmenené,“ uvádza jedno z jeho kľúčových ustanovení.

Ako sa zmenili niektoré ulice po roku 1989  

• Leninová – Hlavná 
• Sverdlova – Mäsiarska
• Šrobárová – Alžbetina  
• Majakovského – Vodná 
• Józsefa Antala – Františkánska 
• Dostojevského – Biela 
• Adyho – Univerzitná 
• Lumumbovo námestie – Kasárenské námestie
• Dimitrovo námestie – Dominikánske námestie 
• Leninovo námestie – Hlavné námestie 
• Kraskova – Bočná 
• Urxova – Uršulínska 
• Thälmannova – Továrenská 
• Malinovského – Timonova
• Raškyho – Jakobyho 
• Šmeralova Poštová
• Košíková – Alvinczyho 
• Kukorelliho – Lofflerova  
• Gottwaldova – Štefanikova 
• Námestie Februárového víťazstva – Park Angelinum 
• Fučikovo námestie – Drevný trh 
• Námestie Janka Kráľa – Senný trh 
• Petrov sad – Mestský park 
• Malinovského – Galenova 
• Ždanovova – Grešáková 
• Nejedlého – Bocatiova 
• Marxova – Masaryková 
• Majakovského – Rumanova
• Engelsova – Bencúrová 
• Trieda Sovietskej armády – Južná trieda