Tomer Heymann: Svojho hrdinu musím milovať

Fascinujúci objekt svojho dokumentárneho filmu sledoval celých osem rokov. Bez trpezlivosti a odvahy by film Mr. Gaga vraj nedokončil.

Nastal vo vašom živote moment, keď ste si uvedomili, že dokumentárny film nie je len vaším povolaním, ale aj koníčkom?

Nie, no keď sa premietal môj prvý film „Trochu ma to desí“ v roku 2001, a prekvapivo sa naň prišlo pozrieť viac ako 50 000 ľudí po celom Izraeli, a dotkol sa toľkých rozdielnych divákov – nábožných, konzervatívnych, starých aj mladých, mužov aj žien, homosexuálov aj heterosexuálov, pochopil som, že dokumentaristika je to, čo chcem vo svojom živote robiť. Cítil som, že dokážem skutočne spôsobiť zmenu v ľudských mysliach a srdciach.

Art Film Fest uviedol váš silný dokument Mr. Gaga o umeleckom tanečnom géniovi Ohadovi Naharinovi. Prečo ste sa rozhodli zdokumentovať práve jeho?

Keď som bol dvadsaťročným vojakom, dostal som darčekový lístok na tanečné vystúpenie Naharina. Prvýkrát som vtedy videl tanec a Ohada. Keď sa skončilo, jediné čo som chcel, bolo vidieť ho zas a zas, čo som aj urobil. Celé roky som sledoval prácu muža, ktorý si vytvoril vlastný pohybový jazyk a dokázal osloviť ľudí v Izraeli a vo svete tak, ako mňa. Bol som zvedavý aj na prepojenie jeho tanca a súkromného života.

Trvalo vám dlhé roky, kým ste Ohada presvedčili, aby film vznikol. Ako sa vám to podarilo?

Sledoval a dokumentoval som jeho prácu a ľudí v jeho okolí osem rokov. Prepájal som jeho osobný život, rodičov, spolutanenčíkov. Najväčšou emocionálnou a intelektuálnou výzvou bolo v strižni prepojiť jedno umenie – tanec – s druhým – filmom.

Čo bolo pre vás na celom dokumente najkrajšie?

V srdci mi zostala scéna z filmu, v ktorej Ohad a jeho žena v štúdiu skúšajú, a vedľa sa rozplače ich dcérka. Ari vybehne za ňou, no Ohad zostáva stáť bez jedinej emócie a nevie, ako reagovať. Vtedy som naňho bol hrdý – na jeho odvahu pozerať vpred a neprestať.

Čo je najťažšie na tom, že sledujete ľudí toľké roky?

Máte voči nim obrovskú zodpovednosť. Niekedy sa z vás stanú najlepší priatelia, pretože ste vždy ochotní počúvať ich, utešiť ich, ste tam vždy pre nich, a niekedy je to náročné ak sami máte osobné problémy. Keďže si však vyberám ľudí, ktorí ma inšpirujú, je to v poriadku.

Čo najdôležitejšie ste sa doteraz vďaka dokumentovaniu naučili?

Keď nemilujete svojho hrdinu, nedokážete to. Potrebujete zvedavosť a trpezlivosť, aby ste boli spoločníkom, ktorý nezasahuje do jeho života. Na druhej strane musíte mať odvahu občas pomôcť veciam, ktoré by sa stali aj bez vás, alebo využiť situácie pre významné otázky o hrdinovi a jeho ceste.

(ZZ)
Foto: archív AFF