Gyulabácsi neopustil Košice, a predsa dobýja svet

Starec v staromódnych pumpkách, mierne prihrbený, s bezvládnou ľavou rukou, postihnutou obrnou, skrytou za chrbtom pod kabátom, s výraznými črtami tváre, ostrým pohľadom spod hustej hrivy sleduje každý detail… Denne ho míňajú takmer bez povšimnutia desiatky, možno stovky Košičanov. Akoby zrástol s ulicou, po ktorej mĺkvo kráča…

Bronzová socha maliara Júliusa Jakobyho (*28. 3. 1903, Košice – † 16. 4. 1985, Košice), z ateliéru jeho blízkeho priateľa, sochára Juraja Bartusza, je od roku 2000 ozdobou Alžbetinej ulice.

Nezodpovedané otázky

Čím si práve Gyulabácsi, ako ho volali jeho známi, vyslúžil čestné miesto v samotnom srdci Košíc? Prečo práve on v súčasnosti tak fascinuje umenovedcov, zberateľov i laikov, keď počas svojho života sa žiadneho mimoriadneho uznania nedočkal? Ako je možné, že jeho diela sú dnes oceňované na desiatky tisíc eur, kým on svoje obrazy, aj keď nerád a proti svojmu presvedčeniu, predával za pár drobných? Prečo výtvarní kritici práve  jeho považujú za jednu z najvýznamnejších osobností slovenského výtvarného umenia 20. storočia, za symbol slovenskej avantgardy?

Čo vlastne vieme o tomto Košičanovi od morku kosti, ktorý svoje mesto, až na krátke obdobia, nikdy neopustil a predsa dobýja výtvarný svet?

Aj na tieto otázky nájdete odpovede v monografii Jakoby – Retrospektíva.

Publikácia je edičnou prvotinou košického kníhkupectva Artfórum. Nádherná knižka ešte vonia tlačou. No už dnes je o ňu obrovský záujem. Na rozdiel od väčšiny monografií dá sa totiž nielen prezerať, ale aj čítať! Nie je len sumárom diel autora, ale svojimi textami dôverne približuje maliara, človeka z mäsa a kostí s jeho tienistými i silnými stránkami…

Jakoby a Warhol

Editorom a autorom časti textov je Daniel Liška. Na knihe pracoval takmer štyri roky…

„Začalo sa to dávno predtým,“ vysvetľuje Daniel. „Počas svojho pobytu v New Yorku som navštívil Jennifer Tobias, knihovníčku Múzea moderného umenia. Debatovali sme o umení, keď sa ma opýtala, či som už niekedy videl Picassove Avignonské slečny… 

Povedal som, že nie. Tak mi pripla visačku zamestnanca múzea a zašli sme do depozitu…“

Okrem Picassa tam mali diela Matissa i Andyho Warhola. „Vtedy zo mňa spontánne vyšla veta: Možno keby sa osud zahral trochu ináč, mali by ste tu namiesto Warhola Jakobyho…“

Rodičia Júliusa Jakobyho so starším bratom Eugenom a s trojročným Gyulom sa totiž v roku 1906 vysťahovali do USA. Usadili sa v meste Passaic v štáte New Jersey. Celá rodina sa však vrátila domov, zatiaľ čo rodičia Andyho Warhola sa rozhodli v Amerike ostať.

„Andy sa narodil v správnom čase na správnom mieste. Keby žil na Slovensku, možno by robil v Jase Bardejov dizajn topánok, alebo učil výtvarnú výchovu v Ľudovej škole umenia v Medzilaborciach… A keby Gyulabácsi so svojím obrovským talentom ostal v Amerike, dnes by možno patril medzi svetovo uznávaných umelcov…“

Zázraky sa dejú

Daniel sľúbil Jennifer, že po návrate na Slovensko jej pošle knihu o Jakobym.

„Hľadal som krásnu a mimoriadne hodnotnú monografiu od Jána Abelovského z roku 1994. Pátral som zbytočne, je beznádejne vypredaná, nikde som ju nenašiel, nedá sa ani ukradnúť z knižnice, lebo je dávno ukradnutá…“ žartuje Daniel.

„Dodnes som čakateľom vo viacerých antikvariátoch. Bolo mi jasné, že keď sa nestane nejaký zázrak, nebudem môcť dodržať svoj sľub…“ Zázraky sa občas dejú!

Spolumajiteľ košického Artfora Karol Voleman prišiel v decembri 2016 s návrhom urobiť o Jakobym knihu. „Neváhal som ani sekundu! Bol najvyšší čas vydať reprezentatívnu monografiu, v ktorej by boli okrem kľúčových prác majstra aj doteraz nezverejnené diela, jeho výroky a dobové rozhovory. A Artfórum to bolo ochotné finančne zatiahnuť…“

Kľukatá cesta

Daniel Liška sa prvýkrát stretol s maliarom približne v roku 1964. Vtedy mal päť rokov. Rodičia ho dali na husle, no jeho tento nástroj nebavil. A tak otec hľadal výtvarníka, ktorý by malého Daniela učil kresliť.

„Vzal ma k ďalšiemu velikánovi výtvarného umenia, vrcholnom predstaviteľovi Košickej moderny, Antonovi Jasuschovi. Pred jeho domom boli aj Ľudovít Feld a Július Jakoby. Jakoby ma nesmierne upútal – mal oblečené pumpky, dlhé biele vlasy, ktoré v tom čase neboli v móde. Potom som ho často stretával v meste…“

Cesta k obdivu majstra a jeho diela nebolo priamočiara.

„Prvýkrát som jeho práce naživo videl niekedy v sedemdesiatych rokoch v predajni Dielo. Boli to pastely, na môj vkus príliš realistické. A musím sa priznať, že nijako na mňa nezapôsobili, skôr sa mi nepáčili. Zaradil som Jakobyho medzi tuctových maliarov socialistického realizmu. Až neskôr som pochopil, že aj on musel maľovať takzvané ´chlebovky´, aby mal vôbec z čoho žiť… A že maľoval aj obrazy, ktoré síce navonok išli s prúdom, no v skutočnosti v nich bola irónia, sarkazmus, výsmech, teda vlastnosti, ktoré sú pre tvorbu Júliusa Jakobyho také príznačné…“

Zlom nastal až po smrti maliara. V roku 1994 na jednej z výstav Daniel Liška videl Jakobyho obraz s názvom Cirkus.

„Doslova ma omámil, šokoval – svojou témou, spracovaním, kompozíciou, farebnosťou. Uvedomil som si, že sa dá zavesiť k akémukoľvek dielu svetových majstrov! Má obrovskú hĺbku a vyžaruje z neho zvláštne svetlo. Je v tom mágia, obrovská sila. Dokázať toto je podľa môjho názoru najvyšším stupňom umenia. Tento obraz ma dostal, uvedomil som si, s kým mám tú česť, že Július Jakoby je veľký majster, na ktorého sa treba pozrieť zblízka… Až pri tomto obraze som s nemým úžasom pochopil, že Košice majú mimoriadneho umelca prinajmenej európskeho formátu…“

Keď Daniel prijal ponuku Artfora, netušil, čo ho čaká. Chcel osloviť pamätníkov, ktorí Jakobyho zažili, musel ich však najskôr vypátrať, hľadal diela roztrúsené v galériách od Košíc cez Bratislavu, Budapešť, Prahu a v súkromných zbierkach, v archívoch prelistoval stovky strán dobovej tlače.

Práca detektíva

„Pripadal som si ako detektív, no vyplatilo sa. Vďaka tomu som ale zistil viacero nezrovnalostí a nepresností, mystifikácií či dokonca mýtov, ktoré o Jakobym kolovali a dodnes kolujú… Jakoby počas svojho života vytvoril okolo 600 diel. Veľa času zabralo zháňanie a overovanie reprodukcií jeho obrazov, pretože falzifikátov jestvuje možno viac ako originálov…“ vysvetľuje Daniel.

Vďaka precíznosti a trpezlivosti sa Danielovi podarilo nájsť Gyulabácsiho synovca Jána Györgyho, ktorý s Jakobym žil v jednej domácnosti od svojho narodenia v polovici 40. rokov až do roku 1964.

„Naťahoval pre maliara plátno na rámy, chodil s ním nakupovať farby, veľmi dôverne ho poznal, veď vyše tridsať rokov bol s ním v dennom kontakte. Práve on bol hlavným zdrojom biografických informácií, vďaka ktorým som  mohol opraviť niektoré nepresné dáta o maliarovi dlhé roky prezentované v rôznych textoch. Zistil som napríklad presný dátum jeho úmrtia – Jakoby zomrel 16. apríla 1985, teda nie 15., ako sa to uvádza…“

Prvoradým cieľom celého tímu, ktorý sa na vydaní monografie podieľal, je propagácia výnimočného výtvarníka doma i vo svete.

„Július Jakoby je naše rodinné striebro, s ktorým môžeme ísť hrdo do sveta. Prvý výtlačok sa dostal na stôl riaditeľa Centre Pompidou v Paríži Bernarda Blistenea. Jeden z odborníkov tejto prestížnej umeleckej inštitúcie si knihu pozorne prelistoval a svoj pocit zhrnul do jednej vety: Jakoby, ktorého som nikdy nepoznal,  je presiaknutý francúzskou maľbou…“

Celý život vlastnou cestou 

Rukopis maliara Júliusa Jakobyho je dôverne známy nielen znalcom výtvarného umenia. Celý život kráčal vlastnou cestou. A nikdy sa nevtieral do priazne exponentov bývalého režimu, aj keď žil často v chudobe.

Bol jedným z kandidátov na titul Národný umelec. V ateliéri ho navštívil vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky Peter Colotka a ideologický tajomník Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska Rudolf Blaho.

„Pohostil ich výbornou orechovicou vlastnej výroby. Funkcionár potom ukázal na jeho obraz a povedal: Ten obraz sa mi ľúbi… A Gyulabácsi hovorí: Mne sa páči tiež… Takže obraz nezvesil, aby ho zabalil,“ spomína blízky priateľ maliara, autor jeho sochy, ktorá je nainštalovaná na Alžbetinej ulici, sochár Juraj Bartusz. A bolo po titule…

Bartusz v rozhovore s Danielom Liškom opisuje Jakobyho reakciu na jeho podobizeň, keď bola socha odliata do sádry:

„Bol prekvapený. Stál pri soche. Hmkal: No, starký… Nie že by to bola pekná socha. To nie. Ale je dobrá. A vieš, čo ma najviac teší? Že budú strašne naštvaní moji nepriatelia, až to uvidia…“ 

„Jakoby ma oslovil práve svojou poctivosťou, temperamentom, živelnosťou, až extrémnou sebakritikou,“ hovorí Daniel Liška.  Je známe, že maliar svoje obrazy často aj po rokoch prerábal. Dokonca ich chcel zničiť. „Raz ma zavolal neskoro večer, že by sme jeho obrazy mali zobrať dole, že by to rozrezal a že by sme to na dvore spálil… Zaoberal sa stále myšlienkou zničiť svoje obrazy…,“ uvádza J. Bartusz. 

„Splatili sme dlh voči fenomenálnemu maliarovi“

Pri zrode myšlienky vydať monografiu venovanú Júliusovi Jakobymu stál spolumajiteľ košického kníhkupectva Artforum Karol Voleman.

Aké bolo tvoje prvé stretnutie s menom Július Jakoby?
Žil som ešte vo Zvolene, keď som si kúpil výbornú knihu rozhovorov s Júliusom Jakobym Košický pustovník od Alberta Marenčina. Na rozdiel od rôznych kunsthistorických štúdií to bola knižka, ktorá sa dala čítať… 

Čím ťa maliar oslovil?
Z dialógov som cítil silu jeho osobnosti. Nehral sa na žiadneho akademika. O svojom živote a tvorbe dokázal nesmierne živo, úprimne, s úžasným temperamentom rozprávať. Expresívnosť jeho obrazov sa prejavovala aj v jeho reči. Dokázal skvele opísať vtedajšie košické pomery, takže vďaka jeho rozprávaniu i jeho prácam som získal obraz o Košiciach oveľa skôr, ako som sa sem presťahoval.

Čo ťa ale viedlo k úvahám venovať edičnú prvotinu vášho kníhkupectva práve Jakobymu?
Keďže na trhu nebola dostupná žiadna monografia tohto významného umelca, uvažovali sme, že túto dieru zaplátame.

Ako sa zrodila myšlienka ísť do tohto projektu?
Samotná myšlienka vznikla spontánne. Bolo to v decembri 2016. Dano Liška si spolu s naším kolegom Bandym (Ondrej „Bandy“ Jurin – bývalý kníhkupec, výtvarník – pozn. autora) prezerali na minidispleji obstarožného Danovho mobilu Jakobyho obrazy. Hovorím im – chlapci, toto treba vidieť buď naživo, alebo aspoň reprodukcie v slušnej kvalite na kvalitnom počítači. Navrhol som, aby sme urobili knihu. Dano sa toho bez váhania, v zlomku sekundy chytil.

Plánujete vo vydavateľskej činnosti pokračovať?
Július Jakoby je témou, ktorá nás dlhodobo zaujímala a ťažila. Ako košické kníhkupectvo, ktoré je zároveň galerijným priestorom, cítili sme potrebu splatiť dlh tomuto fenomenálnemu košickému maliarovi. V budúcnosti by nás opäť muselo čosi mimoriadne silné osloviť. Chceme sa však venovať predovšetkým tomu, čo vieme najlepšie – predaju kvalitnej literatúry.