Lev Bukovský o Novembri ´89: Verili sme, že to má význam

Na udalosti spred tridsiatich rokov si zaspomínal aj ich priamy účastník, druhý ponovembrový rektor Univerzity P. J. Šafárika a súčasný emeritný profesor, uznávaný matematik Lev Bukovský. Aj napriek tomu, že nevystúpil na žiadnom balkóne, zúčastnil sa na všetkých štrajkoch, demonštráciách a mítingoch, podporoval študentov v ich aktivitách. 

Prvé demonštrácie Novembra ´89 zažil priamo v Prahe, pod balkónom vydavateľstva Melantrich, kde k ľuďom prehovoril Václav Havel. 

Služobná cesta

„V pondelok 20. a utorok 21. novembra som bol na kolégiu Matematického ústavu Československej akadémie vied, ktoré zasadalo v Prahe v budove na Národnej triede, pri ktorej zbili študentov. Pri vchode boli vtedy položené vence a zapálené sviečky,“ zaspomínal Lev Bukovský na svoj pobyt v hlavnom meste Československa, odkiaľ sa začala šíriť revolučná vlna po celom štáte.

Vďaka zasadnutiu kolégia mal možnosť zúčastniť sa demonštrácií na Václaváku, a po návrate do Košíc 22. novembra o tom rozprávať na pôde univerzity. „Do Košíc som sa vrátil ráno a dostal som informáciu, že sa na fakulte koná míting. Tak som tam išiel, bolo tam množstvo zamestnancov aj študentov. Keďže niekto z nich vedel, že som sa vrátil z Prahy, tak ma vyzvali, aby som povedal, čo som tam videl…“

Podpora z davu 

Profesor Bukovský nerečnil na žiadnom balkóne, ale, ako sám hovorí, sústredil sa na čosi iné: „Starí komunisti začali medzi študentov vnášať dezinformácie. Na mítingoch sa zjavovali naši marxisti a tiež krajský tajomník Komunistickej strany Slovenska pre ideológiu, spolu podhadzovali študentom rozličné dezinformácie. Pokladal som za dôležité tam byť a mnohokrát som vystúpil s tým, že toto nie je pravda, že všetko je inak.“ 

Zúčastňoval sa na všetkých štrajkoch, demonštráciách a mítingoch. Z jednej demonštrácie si pamätá silný moment. 

„Bolo to pred Štátnou vedeckou knižnicou, kam prišiel rečniť nejaký zväzácky funkcionár. Zvolil si obľúbenú tému: Maďari a štvanie proti Maďarom. Hovoril, že my sa tu naťahujeme a maďarské vojská už stoja pred hranicou, sú vraj pripravené nás obsadiť a podobné výmysly. Ja som na to z davu zakričal ´Neštvať!´ Malo to takú odozvu, že o chvíľu už celé námestie burácalo ´Neštvať, neštvať!´. Dotyčný rečník odovzdal mikrofón a zmizol,“ zaspomínal s úsmevom Lev Bukovský.

Stál pri študentoch 

Počas Nežnej revolúcie väčšina učiteľov na univerzite vnímala študentov a ich angažovanosť podľa profesora Bukovského pozitívne: „Angažovala sa aj moja manželka, so študentmi veľa diskutovala o udalostiach v minulosti, ktorým nerozumeli. Ale boli medzi nami aj takí kolegovia, ktorí aktivity študentov veľmi ťažko znášali, lebo ich otvorene označili za zlých učiteľov a žiadali ich odchod. Jeden bývalý kolega na fakulte sa odvtedy so mnou nerozpráva, a keď sa stretneme, tak sa tvári, že ma nevidí. Neviem prečo, ja som mu nič neurobil.“ 

Študentov v ich pozitívnych aktivitách vždy podporoval. „Vždy som sa snažil o to, aby sme mali so študentmi dobrý a otvorený vzájomný vzťah. Tí moji žiaci, ktorí sú dnes významnými osobnosťami, ma už za hlbokého komunizmu neoslovovali súdruh docent, ale vždy pán docent. Rozumeli sme si v tom, na ktorej strane stojíme. Mávali sme semináre u mňa v pracovni, kde sa otvorene hovorilo všeličo. Hovorilo sa aj o veciach, za ktoré vtedy hrozila basa.“

Jeho prínos v revolúcii musia podľa neho hodnotiť druhí. „Moji bývalí študenti, s ktorými sa stretávam, a ktorí si ma vážia, mi zdôrazňujú vždy to, že som hovoril otvorene a pravdu. Že som nezmenil názory ani rétoriku, že aj za komunizmu som hovoril to, čo teraz,“ dodal Lev Bukovský. 

Komunisti na kolenách

Rektorov vysokých škôl v minulom režime menovala v podstate komunistická strana. Po revolúcii bolo len otázkou času, kedy padnú. V roku 1990 sa na UPJŠ konali prvé voľby rektora na jeden rok. Vyhral ich profesor Rudolf Korec, zakladateľ vedného odboru experimentálna diabetológia, Slovenskej diabetologickej spoločnosti, Ústavu biochémie na Lekárskej fakulte UK a Ústavu experimentálnej patológie na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach, mimochodom, brat kardinála Jána Chryzostoma Korca. 

„Bol skvelým rektorom. Mne sa najviac páčilo, a vážim si jeho rozhodnutie, že sa za rektora nechal inaugurovať pánom biskupom Alojzom Tkáčom v Dóme sv. Alžbety. Kyvadlo, ktoré komunisti rozhýbali tvrdo proti náboženstvu, Korec pretlačil na opačnú stranu,“ spomína na svojho predchodcu Lev Bukovský, ktorý bol v tom čase prorektorom.

„Keď sme prorektori a dekani vošli do Dómu, mali sme problém zdržať sa smiechu. Všetci vtedy ešte nevymenení komunistickí funkcionári na univerzite rad radom kľačali vedľa seba. To bol silný zážitok,“ zaspomínal si na inauguráciu prvého ponovembrového rektora.

Pri ďalších voľbách kandidoval na post rektora okrem profesora Rudolfa Korca aj profesor Lev Bukovský. Prvé kolo bolo ešte vyrovnané, v tom druhom kole zvíťazil prof. Bukovský. Rektorom bol do roku 1996.

Úloha rektora bola podľa neho vtedy úplne iná, ako je dnes. „Dnešní rektori sú manažérmi. Ja som mal inú úlohu, extrémne vychýlené kyvadlo profesora Korca bolo treba dostať do rozumnej polohy, zaviesť nové pravidlá na univerzite. To bola sizyfovská práca,“ vysvetlil svoje začiatky na rektorskom poste.

Čítajte aj:

• Pred tridsiatimi rokmi začali v Košiciach vo veľkom meniť názvy ulíc. Z historického centra sa stal „ostrov neutrality“
• Davy Košičanov zmobilizovali lídri z radov študentov
• Marcel Strýko: filozof, ktorý bojoval za pravdu
• Spomienky na November 89 sa zmenili na varovanie pre súčasnosť
• Politickí väzni, petepáci či internovaní kňazi. Obete komunistického režimu si môžete uctiť aj v uliciach Košíc
• „Vtedy mi nedochádzalo, že dokumentujem historické chvíle“