Dobrodružná cesta z Peru: „Najstresujúcejší bol pocit neistoty, či sa vôbec dostanem domov“

Mladá Košičanka Simona Križanová (25) sa vybrala prvého marca na študijný pobyt do Peru. Ten mal trvať až do konca júla. Sen študovať a cestovať po ríši Inkov sa zmenil na nočnú moru. Po troch týždňoch sa musela vrátiť domov. Návrat však bol viac ako stresujúci. Nakoniec jej pomohla rakúska ambasáda.

Prečo ste sa rozhodli vycestovať do Peru v tomto neprajnom čase?
Kvôli Peru som sa rozhodla predĺžiť svoje inžinierske štúdium o semester. Študujem totiž na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, cestovný ruch a marketing. Odchod do Peru som plánovala už od mája minulého roka. Vopred som si vybavovala ubytovanie, vynaložila financie na viaceré očkovania, ktoré sa odporúčajú do Peru, zariadila víza na 150 dní a dohadovala si predmety, ktoré budem v Peru študovať medzi mojou univerzitou v Prahe a zahraničnou (Universidad del Pacifico). V tom čase, ako som priletela do Peru, myslím, nebol ešte žiadny potvrdený prípad koronavírusu a prebiehal tam normálny život.

Môžete nám opísať prvé dni?
Po prílete som hneď mala naplánovaný výlet s mojou českou spolužiačkou do mesta Huaraz, kde sme strávili tri dni v horách. Od 9. marca nám začal tzv. orientation week, počas ktorého nám univerzita naplánovala aktivity a zoznámili sme sa s ostatnými zahraničnými študentami z celého sveta. 11. marca nám škola oznámila, že sa nám začiatok semestra posúva z pôvodného dátumu 16.3. až na 30. 3. Ešte v ten týždeň sobotu sme išli na výlet do púštnej oázy Huacachina a v nedeľu po príchode do Limy peruánsky prezident oznámil celoštátnu karanténu od pondelka 16. marca na dva týždne. To nás samozrejme nemilo prekvapilo.

Aké opatrenia urobila peruánska vláda?
Okrem nariadenej karantény sa uzavreli hranice, letiská, zakázala sa pozemná, vodná, letecká doprava. Komerčné lety sa začali rušiť. Ja som našťastie mala pevné zázemie a mala som kde bývať, keďže som mala dopredu dohodnuté ubytovanie na celý môj pobyt. Je pravda, že mnohí turisti si museli na poslednú chvíľu zháňať ubytovanie, kde by mohli stráviť nariadenú karanténu. Nie všetky ubytovacie zariadenia prijímali turistov.

Opíšte nám, ako to vyzeralo v Peru  po vyhlásení mimoriadnej situácie? 
Povolenie vychádzať bolo možné od piatej hodiny ráno do ôsmej hodiny večer, a to len do supermarketu, lekárne alebo banky. Na uliciach boli všade policajti a armáda, ktorí v prípade, že niekoho našli von mimo povoleného času, tak ich zatkli a udelili pokutu. Do obchodov púšťali len po určitých počtoch ľudí. Na hlavu bolo obmedzené množstvo potravín (napr. len dva kusy konzerv alebo dva balíky cestovín). Novinkou teraz dokonca je, že ženy môžu vychádzať len utorok, štvrtok, sobotu a muži pondelok, stredu a piatok. V nedeľu nemôže nikto. Teraz cez Veľkú noc je zákaz vychádzania pre každého.

Ako situáciu ohľadom koronavírusu prežívajú miestni?
Priznám sa, že neviem úplne presne ako to prežívali domáci, keďže aj ja sama som bola radšej zavretá celý čas v dome, pretože Lima je dodnes hlavným epicentrom nákazy. Myslím, že to ale rešpektovali a tiež sa snažili zostávať v bezpečí domova. Bola som len v predposledný deň v banke, aby som si vymenila peniaze a čo som si všímala, tak každý mal rúško a niektorí aj rukavice a snažili sa držať od seba odstup. Zároveň pred vstupom do banky či supermarketu zamestnanci dávali ľudom na ruky dezinfekčný gél.

Kedy ste sa rozhodli, že sa definitívne vrátite na Slovensko?
Návrat domov som mala naplánovaný na 26. júla. Dúfam, že aj tento let sa zruší, aby som mohla požiadať aspoň o čiastočnú refundáciu letenky. Najprv som bola rozhodnutá ostať, ako aj iní zahraniční študenti. Po čase avšak aj oni zmenili názor. Ja som návrat začala riešiť asi až päť dní potom, čo začala karanténa v Peru a domov sa mi podarilo dostať 27. marca za pomoci rakúskej ambasády a leteckej spoločnosti Austrian, ktorá prepravila v ten deň jedným lietadlom cez 300 ľudí z viacerých európskych krajín. Hneď po prílete do Viedne nás čakal vládny autobus Slovak Lines, ktorý nás odviedol do štátneho karanténneho zariadenia v Gabčíkove.

Ako prebiehala komunikácia so slovenskou ambasádou?
Bohužiaľ komunikácia so slovenskou ambasádou nebola veľmi nápomocná a ani prívetivá. Už len jedna z hlavných prekážok asi bola tá, že slovenská ambasáda pre Peru má centrum v Buenos Aires v Argentíne. Komunikácia fungovala hlavne cez email. Na začiatku sme sa všetci Slováci zaevidovali ako záujemci o repatriáciu domov a vytvorili si vlastnú skupinu na Whatsappe a Facebooku spolu s Čechmi. Tam sme si medzi sebou predávali informácie a bez nej by asi dodnes veľa Slovákov nič nevedelo a nedostali by sa domov. To hlavne preto, že zastupiteľ slovenskej ambasády vždy niekoho zabudol dať do kópie mailu, alebo zle napísal adresu mailu aj po niekoľko opakovaných upozorneniach.

Najprv nám zasielal emaily o možnostiach komerčných letov, ale takým spôsobom, že si máme sami nájsť letenky na webovej stránke leteckej spoločnosti. Samozrejme, po dôkladnom vyhľadávaní, sme nič nenašli, keďže Peru uzavrelo letisko. Všetci Slováci sme sa dokonca zaevidovali aj u českej ambasády, pretože tá už mala aj potvrdené lietadlo a plánovala repatriáciu českých občanov. Zároveň česká ambasáda podávala oveľa lepšie informácie, viac sa snažila (pracovali aj v noci) a neustále komunikovali cez ich MZV stránku, email, telefón a dokonca aj Facebook. My sme na našu slovenskú ambasádu museli doslova až tlačiť, aby začala konať a snažila sa nám pomôcť.  

Hovoríte, že Česi plánovali repatriáciu. Nemali už v lietadle miesto, keďže ste sa  do Európy dostali cez rakúsku ambasádu?
Áno. Od českej ambasády sme po čase dostali informáciu, že nás do lietadla nebudú môcť zobrať kvôli kapacite. Nakoniec nás slovenská ambasáda zapísala aj na zoznam k rakúskej ambasáde. Niektorí Slováci sa zapísali sami aj k Švajčiarom. Najhoršie to mali ešte Slováci, ktorí boli uviaznutí v Cuscu, čo je cez 1000 kilometrov vzdialené mesto a z dôvodu zákazu pozemnej dopravy sa nemali ako dostať do Limy, odkiaľ leteli všetky repatriačne lety. Až za pomoci českej ambasády sa im podarilo na poslednú chvíľu dostať do Limy. Nehovoriac o tom, že išli cez 24 hodín v autobuse, ktorý bol sprevádzaný policajnou hliadkou. Zároveň v autobuse nebol záchod a policajti ich nechceli pustiť von, aby si odskočili. Takže za tú celú cestu sa im to podarilo asi len raz a radšej po zvyšok cesty zostali dehydrovaní, aby to vydržali až do Limy.

Aké problémy sa ešte vyskytli?
Asi deň pred plánovaným rakúskym lietadlom nám slovenská ambasáda poslala zoznam ľudí, ktorí sa dostali do lietadla. Bolo nás celkom 24 uviaznutých v Peru a z toho na zozname bolo len 22 ľudí. Ja som medzi nimi nebola. V tom okamihu sa mi zvýšil tep a volala som na slovenskú ambasádu, že ako to je možné, že tam nie som. Dostala som len k tomu odpoveď, že bohužiaľ tak to je a oni už s tým nevedia nič viac spraviť. To ma teda strašne vytočilo a prosila som ich o pomoc. Na to mi zrazu podali informáciu, že na tom zozname je jedna osoba, ktorá tam vlastne ani nemá byť, lebo sa rozhodla ostať v Peru. Poprosila som ich, aby teda napísali rakúskej ambasáde a prihovoril sa za mňa. To sa avšak nestalo a musela som to urobiť sama. Dokonca som ešte volala aj na českú ambasádu, ktorá ma upokojila a prisľúbila mi miesto v ich lietadle v prípade, že sa nedostanem do rakúskeho lietadla.

Na koľko vás vyšla nakoniec cesta na Slovensko?
Letenka ma stála 800  eur + ubytovanie v Gabčíkove na sedem dní 91 eur + benzín z Gabčíkova do Košíc. Cena letenky pre mňa bola dosť vysoká, nakoľko som už za cca takú rovnakú cenu kupovala obojsmernú letenku.

Čo bolo pre vás najstresujúcejšie?
Najstresujúcejší pre mňa bol celý ten postup a pocit neistoty, či sa vôbec dostanem domov. Posledné štyri noci pred odletom som ani poriadne nespala, celé dni som čítala, čo sa deje v Peru a ako sa vyvíja situácia. Následne bolo pre mňa stresujúce a nepríjemné to, že ma po prílete čakal odvoz do karanténneho zariadenia Gabčíkovo. Bolo to hlavne kvôli zdieľaným príspevkom na Facebooku o danom zariadení. Zároveň ma odpudzovala skutočnosť, že na bunke so mnou budú ďalší štyria cudzí ľudia. Nás Slovákov, čo prišli z Peru dali ale spolu. Boli avšak prípady, kedy na jednu bunku dali ľudí, ktorí prišli z odlišných krajín. Našťastie po testoch na siedmy deň sme sa dozvedeli, že sme všetci negatívni a mohli sme ísť domov.

Ako vyzerá štátne karanténne zariadenie v Gabčíkove?
Musím podotknúť, že až na nie veľmi vysokú čistotu a obmedzené pripojenie na internet, je pobyt v Gabčíkove zvládnuteľný. Jedla sme mali dosť a bolo aj veľmi chutné a veľmi sme si vážili ľudí, ktorí tam pracovali a vystavovali sa aj oni riziku. Nemajú tam, ale veľmi vyriešenú situáciu pre ľudí, ktorí ako ja, pochádzajú z východného Slovenska. Po negatívnych testoch totiž musíte ihneď opustiť ubytovanie a nenechajú vás tam ani do ďalšieho dňa. Preto som si musela zabezpečiť dopredu vlastný odvoz. Aktuálne som doma, kde musím dokončiť svoju 14-dňovú karanténu. Takže ak počítam aj 12 dní karantény v Peru, tak budem v podstate zavretá už cez 26 dní, ak nepočítam presuny.